Svätá rodina na hore Butkov |
Hospodin už od počiatku časov pripravoval
narodenie Mesiáša na tomto svete v klasickej rodine, pozostávajúcej
z otca, matky a potomstva. Chcel aj takým spôsobom zvýrazniť
nezastupiteľné miesto rodiny v živote spoločnosti. Ostatne,
v starozákonnom židovskom prostredí bolo nemysliteľné, aby sa niečo
dokonalé zrodilo v nedokonalom prostredí.
Ježiš Nazaretský sa narodil v kruhu Svätej nazaretskej rodiny, teda rodinného spoločenstva Márie a Jozefa, v strede ktorého mal dôstojné miesto Bohočlovek Ježiš. Hlavou tejto rodiny bol Jozef, pred zákonom a pred ľuďmi považovaný za legitímneho manžela Panny Márie a otca Pána Ježiša. V skutočnosti sv. Jozef nebol Kristov biologický otec, pretože Pán Ježiš bol počatý nadprirodzeným spôsobom z Ducha Svätého a jeho Matka si po celý život zachovala panenský spôsob života.
Kým Pán Ježiš i Preblahoslavená Panna
Mária požívali od počiatku mimoriadnu úctu v Cirkvi Kristovej, svätý Jozef bol
neprávom tak trochu v úzadí. V súčasnosti, keďže prežívame Rok
svätého Jozefa, ale aj mesiac tohto svätého muža, ktorý dlhé roky žil
„najbližšie k Ježišovi“, máme možnosť vyrovnať tento dlh a vo zvýšenej
miere si uctiť adoptívneho otca Pána Ježiša a manžela Bohorodičky Márie, vždy
Panny.
Svätý Jozef zohral v dejinách Cirkvi mimoriadnu úlohu. Aj keď býva označovaný ako Jozef
z Nazareta, kde pracoval ako chudobný tesár, bol potomok kráľa Dávida a
jeho rod pochádzal z júdskeho Betlehema. Preto sa na sčítanie ľudu, nariadené
cisárom Augustom, musel dostaviť do svojho rodového sídla spolu
s manželkou, ktorá v tom čase bola vo vysokom štádiu tehotenstva.
A práve tam, v Betleheme, sa narodil Spasiteľ sveta. O Jozefovom
živote máme pomerne málo historických faktov. Nepoznáme ani presný dátum jeho narodenia a smrti. Isté však je, že už pred
narodením Syna človeka žil v galilejskom Nazarete, kde sa živil
tesárčinou, a tam potom aj žil so svojou zákonitou manželkou Máriou
a svojím adoptívnym synom Ježišom. Podľa Tradície zomrel v prítomnosti Spasiteľa a jeho Matky, preto je aj patrónom dobrej smrti.
Jozef bol nepochybne potomok kráľa Dávida,
avšak v dvoch evanjeliách, ktoré uvádzajú rodokmeň Ježiša Nazaretského, sa
uvádzajú dve rozdielne vetvy Dávidovho potomstva. To samo osebe v tak
rozvetvenom príbuzenstve neprekvapuje
a nespochybňuje Jozefov pôvod z Dávidovho kráľovského rodu. Najťažším
orieškom je otec svätého Jozefa. Podľa Matúšovho evanjelia to bol Jakub, syn
Matanov, podľa Lukášovho Héli, syn Matatov.
Vysvetliť tento rébus sa pokúšali už cirkevní Otcovia.
Napríklad podľa svätého Augustína bol Jozef Jakubovým prirodzeným synom,
ktorého adoptoval Héli, takže bol synom oboch otcov. Július Africanus z 3.
storočia však prináša iné možné vysvetlenie. Podľa neho boli Héli a Jakub
rodní bratia. Keď Héli zomrel bez potomka, jeho ženu si vzal Jakub, ktorý
s ňou mal syna Jozefa a možno aj ďalších potomkov. Tak sa mohlo stať,
že Jozef bol legálnym synom Héliho a zároveň prirodzeným synom Jakuba.
V každom prípade ide o dohady, ktoré zatiaľ nebolo možné definitívne
vyjasniť.
Hlavný význam rodokmeňov spočíva v tom,
že poukazujú na kráľovský pôvod Jozefa z Dávidovho rodu. Preto sa Ježiš,
Jozefov syn podľa zákona, mohol označovať za potomka alebo syna Dávidovho.
Kedysi bohatý a mocný rod kráľa Dávida však už bol v dobe Jozefovho života
chudobný, takže živiteľ a ochranca Svätej nazaretskej rodiny bol nútený
ťažko pracovať a do povedomia neskorších generácií vstúpil ako tesár
z Nazareta. Bol to neobyčajne ušľachtilý muž svätého života. Keď sa mu
zjavil anjel, zoslaný Bohom, aby ho zasvätil do tajomstva Božieho počatia
pôsobením Ducha Svätého, Jozef ako „človek spravodlivý“ (Mt 1, 19) bol
s tým uzrozumený, takže sám ostal až do smrti panicom a nikdy
neporušil panenstvo svojej manželky Márie.
Svätý Jozef bol vždy zdanlivo v tieni
dvoch dominujúcich postáv Svätej nazaretskej rodiny – Ježiša a Panny
Márie. Vo vzťahu k Ježišovi, Synovi človeka, je to pochopiteľné. Ježiš
priniesol spásu celému ľudstvu a preto je pochopiteľné, že mu je venovaná
najväčšia úcta z celej Svätej rodiny. Svätý Jozef však bol do istej miery
aj v tieni svojej zákonitej manželky Márie, vždy Panny. Vo Svätom písme
nie je citované ani jedno jeho slovo. Dokonca aj pri nájdení dvanásťročného
Ježiša v chráme hovorí v mene oboch manželov Mária. Evanjeliá citujú
Matku Spasiteľa viackrát. Najexcelentnejší je jej chválospev Magnificat,
v ktorom okrem iného hovorí: „Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú
všetky pokolenia...“ (Lk 1, 48).
Jozef naproti tomu vystupuje vo Svätom písme veľmi nenápadne. Ako keby bol v diele spásy najmenej
aktívny z celej Svätej nazaretskej rodiny. Charakterizuje ho bezhraničná
skromnosť, pokora a oddanosť Mesiášovi a jeho Matke, pričom on sám
seba považoval len za úbohý nástroj v Pánových rukách. Dokázal však byť
rozhodný a neohrozený, keď išlo o plnenie Božej vôle. Poskytol svojej
rodine spoľahlivú oporu v najťažších časoch. Z Božieho vnuknutia ju
zachránil pred Herodesom Veľkým a odviedol ju do bezpečia v Egypte.
Po smrti Herodesa, keď nebezpečenstvo pominulo, priviedol rodinu do bezpečia
v Nazarete a až do svojej smrti bol jej spoľahlivým živiteľom
a ochrancom. Preto má úcta k nemu v Cirkvi právom
dlhú tradíciu. Odzrkadľujú ju už diela cirkevných Otcov, neskôr boli vydané
v Cirkvi mnohé spisy, vznikali rôzne organizácie, bratské a rehoľné
spoločnosti, svätyne i ľudové obyčaje, vyzdvihujúce pamiatku veľkého
svätca a vyjadrujúce úctu k nemu.
Významne sa o šírenie kultu svätého
Jozefa pričinili karmelitáni, či iné rehole, ale aj veľkí svätci a viacerí
pápeži. V liturgii popri sviatku Svätej rodiny, ktorý pripadá na nedeľu po
Narodení Pána, si uctievame hlavu Svätej rodiny osobitným sviatkom 19. marca.
Navyše na 1. máj pripadá liturgická spomienka sv. Jozefa robotníka, vďaka
pápežovi Piovi XII., ktorý v roku 1955 zasvätil tesárovi z Nazareta
aj sviatok robotníkov – 1. máj.
O významný medzník v histórii kultu
svätého Jozefa sa pričinil 8. decembra 1870 pápež Pius IX. vydaním dekrétu Quemadmodum
Deus, ktorým vyhlásil adoptívneho pozemského otca Pána Ježiša
a panického manžela Bohorodičky Márie, vždy Panny, za patróna celej
Cirkvi. Bezhranične obetavý a pokorný muž, ktorý sa kedysi stal živiteľom
a ochrancom Svätej nazaretskej rodiny, sa takto oficiálne stal ochrancom
celej Kristovej cirkvi
V úsilí Pia IX. pokračoval v 20.
storočí pápež Ján XXIII. (vlastným menom Angelo Giuseppe Roncalli), ktorý
takisto šíril úctu k veľkému svätcovi. Zaslúžil sa dokonca aj o to, že sa
svätý Jozef stal jedným z patrónov Druhého vatikánskeho koncilu
a neskôr aj o zaradenie mena veľkého svätca do textu Prvej
eucharistickej modlitby. A nebola to náhoda.
Ján XXIII. často hovorieval ľuďom, že vrúcne
miluje Ježišovho pozemského otca a s radosťou im pripomínal, že jeho
krstné meno je Angelo Giuseppe (Anjel Jozef). Teda aj osobným patrónom tohto
pápeža bol veľký svätec, ktorý mal tú výnimočnú česť byť pozemským otcom
Mesiáša. Je málo známe, že kardinál Roncalli sa pôvodne chcel stať pápežom
Jozefom I., ale takáto túžba sa javila ako príliš veľký rozchod
s tradíciou, preto napokon vstúpil do dejín ako pápež Ján XXIII., no v
pozícii hlavy Katolíckej cirkvi sa usiloval čo najviac šíriť úctu k svojmu
patrónovi i patrónovi celej Cirkvi. Dňa 19. marca 1961 apoštolským listom Le
voci zveril „ochranu Druhého vatikánskeho koncilu“ , ktorého zvolanie
pripravoval už od roku 1959, „sv. Jozefovi, patrónovi univerzálnej Cirkvi“.
Pápež naliehavo vyzýval zasvätiť sa sv. Jozefovi a prosiť o „ochranu Druhého vatikánskeho ekumenického koncilu“. Neskôr opakovane potvrdil svoje rozhodnutie a dal mu aj oficiálnu formu. Dňa 5. decembra 1961 vydal Ján XXIII. apoštolskú konštitúciu Humanae salutis, ktorou bol ohlásený Druhý vatikánsky koncil. Okrem iného v nej vyjadril vieru, že nastal čas zvolať Druhý ekumenický vatikánsky koncil, dúfajúc v pomoc božského Vykupiteľa, ktorý je počiatkom a koncom všetkého, i jeho vznešenej Matky, Najsvätejšej Panny Márie, a svätého Jozefa, pod ochranu ktorého bola od počiatku zverená táto veľmi dôležitá udalosť.
A napokon v prejave Prima sessio,
ktorým Ján XXIII. dňa 8. decembra 1962 zakľúčil prvé obdobie koncilu, je svätý
Jozef uvedený ako „patrón ekumenického koncilu, ktorého meno oddnes žiari
v omšovom kánone“. Pápež pritom narážal na rozhodnutie zmeniť Rímsky kánon
a zaradiť doň meno svätého Jozefa hneď za meno Panny Márie a pred
mená ostatných svätcov. Ján XXIII. po prvý raz od roku 604, keď bol jeho
predchodcom Gregor Veľký, zmenil Rímsky kánon. Takto bola 13. novembra 1962
počas 18. plenárneho zasadania Druhého vatikánskeho koncilu poctená celá Svätá
nazaretská rodina oznámením o jej kompletnom zaradení do textu Prvej
eucharistickej modlitby.
Ján XXIII. mal pre tento svoj zámer oprávnené
teologické a pastoračné dôvody, nedá sa však povedať, že by išlo
o jeho originálnu myšlienku. Už roky bol Vatikán obliehaný žiadosťami
o vykonanie podobného rozhodnutia. Napokon aj počas koncilu biskup Petar
Cule z Mostaru vo vtedajšej Juhoslávii veľmi naliehal na to, aby bol svätý
Jozef zaradený do omšového kánonu. Napokon aj naliehanie biskupa Culeho svojím
spôsobom prispelo k odvážnemu rozhodnutiu pápeža.
Túžba zasvätiť sa sv. Jozefovi sa však
neobmedzovala len na katolíkov. Napríklad už pred otvorením Druhého
vatikánskeho koncilu protestantský teológ Karl Barth prehlásil, že ak by on bol
rímskokatolíckym teológom, zasvätil by sa svätému Jozefovi a povýšil by tohto
veľkého svätca, ktorý bol „najbližšie k Ježišovi“ a „staral sa
o Dieťa; stará sa o Cirkev“.
V súčasnej dobe prežívame v Katolíckej
cirkvi Rok svätého Jozefa, ktorý vyhlásil pápež František dňa 8. decembra 2020
apoštolským listom Patris corde (S otcovským srdcom). Súčasne bol vydaný
aj príslušný dekrét Apoštolskej penitenciárie, ktorý veriacim udeľuje „dar
mimoriadnych odpustkov“ počas Roka svätého Jozefa, ktorý sa skončí 8. decembra
2021. Pápež František tak urobil pri príležitosti 150. výročia vydania dekrétu Quemadmodum
Deus z 8. decembra 1870, ktorým jeho predchodca Pius IX. vyhlásil
adoptívneho otca Pána Ježiša a panického manžela Márie, vždy Panny, za
patróna celej Cirkvi. Využime naplno Rok svätého Jozefa, ale aj mesiac svätého
muža, ktorý dlhé roky žil „najbližšie k Ježišovi“. Vzývajme dnes a denne
svätého Jozefa, ďakujme mu za mnohé dobrodenia a prosme o pomoc
i nové milosti!
Karol Dučák
BIBLIOGRAFIA
1. Gavenda M.: Kronika
udalostí a magistéria pred, počas a na záver Druhého vatikánskeho
koncilu. In: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Trnava: Spolok
svätého Vojtecha, 2008. ISBN 978-80-7162-738-8, s. 5-58.
2. Ján XXIII.: Humanae
salutis. In: AAS 54 (1962), s. 5–13.
3. Ján XXIII.: Le
Voci. In: AAS 53 (1961), s. 205–213.
4. Ján XXIII.:
Prima sessio. In: AAS 55 (1963), s. 35–41.
5. Malý teologický lexikon. Bratislava: Spolok Svätého
Vojtecha Trnava v Cirkevnom nakladateľstve Bratislava, 1977. 512
s.
6. Ondruš, R.: Blízki
Bohu i ľuďom. Životopisy svätých. Na Slovensku prvé vydanie.
Bratislava: Tatran, 1991. 728 s. ISBN 80-222-0277-0.
7. Svätý Jozef: patrón II. vatikánskeho koncilu. In: Redemptoristi. Dostupné na internete: redemptoristi.sk.
8. Svätý Otec vyhlásil Rok sv. Jozefa pri 150.
výročí jeho titulu patróna Cirkvi.
In: Vatican News. Dostupné na internete:
vaticannews.va/sk.
9. Szeghyová D.: Svätý Jozef – Ochranca Karmelu. In: Karmelitánky Dieťaťa Ježiša. Dostupné na internete: karmelitankydj.sk.
Denne sa modlime: Svätý Jozef, ako patrón dobrej smrti oroduj za nás i za tých, čo dnes umierajú.
OdpovedaťOdstrániťÁno, svätý Jozef je nielen patrónom Cirkvi Kristovej, ale aj patrónom dobrej smrti. Umieral v bezprostrednej blízkosti Spasiteľa sveta, ktorý nesmierne miloval svojho pozemského otca a oplácal mu tak jeho lásku a otcovskú starostlivosť, takže svätý Jozef umieral v ovzduší božskej lásky a milosti. Preto je právom uctievaný ako patrón dobrej smrti.
OdpovedaťOdstrániťSv. Jozef muž spravodlivý, nie sú zachytené jeho slová, ale jeho, práca, skutky obetavosť a naplnený život hovoria o ňom. Kiež sa aj nám darí byť tak pohotový a otvorený k Božím plánom i keď mnohé vždy celkom nechápeme. Sv. Jozef oroduj za nás. Ľudovít
OdpovedaťOdstrániťKeď som krátku dobu na rozhraní rokov 1999 – 2000 pracoval v Egypte, prešiel som veľa kilometrov peši po uliciach Káhiry, aj po okolitých mestách. Je dosť možné, že moje nohy kráčali aj po stopách Svätej nazaretskej rodiny, ktorá sa istý čas zdržiavala v týchto miestach. Raz som videl mapu približnej trasy, ktorú počas svojho pobytu v Egypte absolvovala Svätá rodina a mal som pocit, že som skutočne mohol chodiť po tých istých miestach ako svätý Jozef s Pannou Máriou a Ježišom. Bol to taký zvláštny pocit. Ľutoval som vtedy, že som nepoznal presnú trasu pohybu Svätej nazaretskej rodiny, takže nemôžem potvrdiť na sto percent, že som chodil po stopách nášho Spasiteľa v Egypte. Aj pri pútnickom zájazde v Svätej zemi som spolu s manželkou zrejme kráčal po tých miestach, kade chodil náš Spasiteľ so svojou Matkou a svojím pozemským otcom.
OdpovedaťOdstrániťZažíval som podobné pocity, keď som bol na púti v Svätej zemi. Už sa tam znova asi nedostanem, vzhľadom na pandemickú hystériu, ktorá akoby nemala mať koniec, ale aj tá jedna cesta znamenala v mojom živote mnoho.
Odstrániť