Svätý Jozef v dejinách spásy

 

Svätá rodina na hore Butkov

Hospodin už od počiatku časov pripravoval narodenie Mesiáša na tomto svete v klasickej rodine, pozostávajúcej z otca, matky a potomstva. Chcel aj takým spôsobom zvýrazniť nezastupiteľné miesto rodiny v živote spoločnosti. Ostatne, v starozákonnom židovskom prostredí bolo nemysliteľné, aby sa niečo dokonalé zrodilo v nedokonalom prostredí.

Ježiš Nazaretský sa narodil v kruhu Svätej nazaretskej rodiny, teda rodinného spoločenstva Márie a Jozefa, v strede ktorého mal dôstojné miesto Bohočlovek Ježiš. Hlavou tejto rodiny bol Jozef, pred zákonom a pred ľuďmi považovaný za legitímneho manžela Panny Márie a otca Pána Ježiša. V skutočnosti sv. Jozef nebol Kristov biologický otec, pretože Pán Ježiš bol počatý nadprirodzeným spôsobom z Ducha Svätého a jeho Matka si po celý život zachovala panenský spôsob života.

Kým Pán Ježiš i Preblahoslavená Panna Mária požívali od počiatku mimoriadnu úctu v Cirkvi Kristovej, svätý Jozef bol neprávom tak trochu v úzadí. V súčasnosti, keďže prežívame Rok svätého Jozefa, ale aj mesiac tohto svätého muža, ktorý dlhé roky žil „najbližšie k Ježišovi“, máme možnosť vyrovnať tento dlh a vo zvýšenej miere si uctiť adoptívneho otca Pána Ježiša a manžela Bohorodičky Márie, vždy Panny.

Svätý Jozef zohral v dejinách Cirkvi mimoriadnu úlohu. Aj keď býva označovaný ako Jozef z Nazareta, kde pracoval ako chudobný tesár, bol potomok kráľa Dávida a jeho rod pochádzal z júdskeho Betlehema. Preto sa na sčítanie ľudu, nariadené cisárom Augustom, musel dostaviť do svojho rodového sídla spolu s manželkou, ktorá v tom čase bola vo vysokom štádiu tehotenstva. A práve tam, v Betleheme, sa narodil Spasiteľ sveta. O Jozefovom živote máme pomerne málo historických faktov. Nepoznáme ani presný dátum jeho narodenia a smrti. Isté však je, že už pred narodením Syna človeka žil v galilejskom Nazarete, kde sa živil tesárčinou, a tam potom aj žil so svojou zákonitou manželkou Máriou a svojím adoptívnym synom Ježišom. Podľa Tradície zomrel v prítomnosti Spasiteľa a jeho Matky, preto je aj patrónom dobrej smrti.

Jozef bol nepochybne potomok kráľa Dávida, avšak v dvoch evanjeliách, ktoré uvádzajú rodokmeň Ježiša Nazaretského, sa uvádzajú dve rozdielne vetvy Dávidovho potomstva. To samo osebe v tak rozvetvenom  príbuzenstve neprekvapuje a nespochybňuje Jozefov pôvod z Dávidovho kráľovského rodu. Najťažším orieškom je otec svätého Jozefa. Podľa Matúšovho evanjelia to bol Jakub, syn Matanov, podľa Lukášovho Héli, syn Matatov.

Vysvetliť tento rébus sa pokúšali už cirkevní Otcovia. Napríklad podľa svätého Augustína bol Jozef Jakubovým prirodzeným synom, ktorého adoptoval Héli, takže bol synom oboch otcov. Július Africanus z 3. storočia však prináša iné možné vysvetlenie. Podľa neho boli Héli a Jakub rodní bratia. Keď Héli zomrel bez potomka, jeho ženu si vzal Jakub, ktorý s ňou mal syna Jozefa a možno aj ďalších potomkov. Tak sa mohlo stať, že Jozef bol legálnym synom Héliho a zároveň prirodzeným synom Jakuba. V každom prípade ide o dohady, ktoré zatiaľ nebolo možné definitívne vyjasniť.

Hlavný význam rodokmeňov spočíva v tom, že poukazujú na kráľovský pôvod Jozefa z Dávidovho rodu. Preto sa Ježiš, Jozefov syn podľa zákona, mohol označovať za potomka alebo syna Dávidovho. Kedysi bohatý a mocný rod kráľa Dávida však už bol v dobe Jozefovho života chudobný, takže živiteľ a ochranca Svätej nazaretskej rodiny bol nútený ťažko pracovať a do povedomia neskorších generácií vstúpil ako tesár z Nazareta. Bol to neobyčajne ušľachtilý muž svätého života. Keď sa mu zjavil anjel, zoslaný Bohom, aby ho zasvätil do tajomstva Božieho počatia pôsobením Ducha Svätého, Jozef ako „človek spravodlivý“ (Mt 1, 19) bol s tým uzrozumený, takže sám ostal až do smrti panicom a nikdy neporušil panenstvo svojej manželky Márie.

Svätý Jozef bol vždy zdanlivo v tieni dvoch dominujúcich postáv Svätej nazaretskej rodiny – Ježiša a Panny Márie. Vo vzťahu k Ježišovi, Synovi človeka, je to pochopiteľné. Ježiš priniesol spásu celému ľudstvu a preto je pochopiteľné, že mu je venovaná najväčšia úcta z celej Svätej rodiny. Svätý Jozef však bol do istej miery aj v tieni svojej zákonitej manželky Márie, vždy Panny. Vo Svätom písme nie je citované ani jedno jeho slovo. Dokonca aj pri nájdení dvanásťročného Ježiša v chráme hovorí v mene oboch manželov Mária. Evanjeliá citujú Matku Spasiteľa viackrát. Najexcelentnejší je jej chválospev Magnificat, v ktorom okrem iného hovorí: „Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia...“ (Lk 1, 48).

Jozef naproti tomu vystupuje vo Svätom písme veľmi nenápadne. Ako keby bol v diele spásy najmenej aktívny z celej Svätej nazaretskej rodiny. Charakterizuje ho bezhraničná skromnosť, pokora a oddanosť Mesiášovi a jeho Matke, pričom on sám seba považoval len za úbohý nástroj v Pánových rukách. Dokázal však byť rozhodný a neohrozený, keď išlo o plnenie Božej vôle. Poskytol svojej rodine spoľahlivú oporu v najťažších časoch. Z Božieho vnuknutia ju zachránil pred Herodesom Veľkým a odviedol ju do bezpečia v Egypte. Po smrti Herodesa, keď nebezpečenstvo pominulo, priviedol rodinu do bezpečia v Nazarete a až do svojej smrti bol jej spoľahlivým živiteľom a ochrancom. Preto má úcta k nemu v Cirkvi právom dlhú tradíciu. Odzrkadľujú ju už diela cirkevných Otcov, neskôr boli vydané v Cirkvi mnohé spisy, vznikali rôzne organizácie, bratské a rehoľné spoločnosti, svätyne i ľudové obyčaje, vyzdvihujúce pamiatku veľkého svätca a vyjadrujúce úctu k nemu.

Významne sa o šírenie kultu svätého Jozefa pričinili karmelitáni, či iné rehole, ale aj veľkí svätci a viacerí pápeži. V liturgii popri sviatku Svätej rodiny, ktorý pripadá na nedeľu po Narodení Pána, si uctievame hlavu Svätej rodiny osobitným sviatkom 19. marca. Navyše na 1. máj pripadá liturgická spomienka sv. Jozefa robotníka, vďaka pápežovi Piovi XII., ktorý v roku 1955 zasvätil tesárovi z Nazareta aj sviatok robotníkov – 1. máj.

O významný medzník v histórii kultu svätého Jozefa sa pričinil 8. decembra 1870 pápež Pius IX. vydaním dekrétu Quemadmodum Deus, ktorým vyhlásil adoptívneho pozemského otca Pána Ježiša a panického manžela Bohorodičky Márie, vždy Panny, za patróna celej Cirkvi. Bezhranične obetavý a pokorný muž, ktorý sa kedysi stal živiteľom a ochrancom Svätej nazaretskej rodiny, sa takto oficiálne stal ochrancom celej Kristovej cirkvi

V úsilí Pia IX. pokračoval v 20. storočí pápež Ján XXIII. (vlastným menom Angelo Giuseppe Roncalli), ktorý takisto šíril úctu k veľkému svätcovi. Zaslúžil sa dokonca aj o to, že sa svätý Jozef stal jedným z patrónov Druhého vatikánskeho koncilu a neskôr aj o zaradenie mena veľkého svätca do textu Prvej eucharistickej modlitby. A nebola to náhoda.

Ján XXIII. často hovorieval ľuďom, že vrúcne miluje Ježišovho pozemského otca a s radosťou im pripomínal, že jeho krstné meno je Angelo Giuseppe (Anjel Jozef). Teda aj osobným patrónom tohto pápeža bol veľký svätec, ktorý mal tú výnimočnú česť byť pozemským otcom Mesiáša. Je málo známe, že kardinál Roncalli sa pôvodne chcel stať pápežom Jozefom I., ale takáto túžba sa javila ako príliš veľký rozchod s tradíciou, preto napokon vstúpil do dejín ako pápež Ján XXIII., no v pozícii hlavy Katolíckej cirkvi sa usiloval čo najviac šíriť úctu k svojmu patrónovi i patrónovi celej Cirkvi. Dňa 19. marca 1961 apoštolským listom Le voci zveril „ochranu Druhého vatikánskeho koncilu“ , ktorého zvolanie pripravoval už od roku 1959, „sv. Jozefovi, patrónovi univerzálnej Cirkvi“.

Pápež naliehavo vyzýval zasvätiť sa sv. Jozefovi a prosiť o „ochranu Druhého vatikánskeho ekumenického koncilu“. Neskôr opakovane potvrdil svoje rozhodnutie a dal mu aj oficiálnu formu. Dňa 5. decembra 1961 vydal Ján XXIII. apoštolskú konštitúciu Humanae salutis, ktorou bol ohlásený Druhý vatikánsky koncil. Okrem iného v nej vyjadril vieru, že nastal čas zvolať Druhý ekumenický vatikánsky koncil, dúfajúc v pomoc božského Vykupiteľa, ktorý je počiatkom a koncom všetkého, i jeho vznešenej Matky, Najsvätejšej Panny Márie, a svätého Jozefa, pod ochranu ktorého bola od počiatku zverená táto veľmi dôležitá udalosť.

A napokon v prejave Prima sessio, ktorým Ján XXIII. dňa 8. decembra 1962 zakľúčil prvé obdobie koncilu, je svätý Jozef uvedený ako „patrón ekumenického koncilu, ktorého meno oddnes žiari v omšovom kánone“. Pápež pritom narážal na rozhodnutie zmeniť Rímsky kánon a zaradiť doň meno svätého Jozefa hneď za meno Panny Márie a pred mená ostatných svätcov. Ján XXIII. po prvý raz od roku 604, keď bol jeho predchodcom Gregor Veľký, zmenil Rímsky kánon. Takto bola 13. novembra 1962 počas 18. plenárneho zasadania Druhého vatikánskeho koncilu poctená celá Svätá nazaretská rodina oznámením o jej kompletnom zaradení do textu Prvej eucharistickej modlitby.

Ján XXIII. mal pre tento svoj zámer oprávnené teologické a pastoračné dôvody, nedá sa však povedať, že by išlo o jeho originálnu myšlienku. Už roky bol Vatikán obliehaný žiadosťami o vykonanie podobného rozhodnutia. Napokon aj počas koncilu biskup Petar Cule z Mostaru vo vtedajšej Juhoslávii veľmi naliehal na to, aby bol svätý Jozef zaradený do omšového kánonu. Napokon aj naliehanie biskupa Culeho svojím spôsobom prispelo k odvážnemu rozhodnutiu pápeža.

Túžba zasvätiť sa sv. Jozefovi sa však neobmedzovala len na katolíkov. Napríklad už pred otvorením Druhého vatikánskeho koncilu protestantský teológ Karl Barth prehlásil, že ak by on bol rímskokatolíckym teológom, zasvätil by sa svätému Jozefovi a povýšil by tohto veľkého svätca, ktorý bol „najbližšie k Ježišovi“ a „staral sa o Dieťa; stará sa o Cirkev“.

V súčasnej dobe prežívame v Katolíckej cirkvi Rok svätého Jozefa, ktorý vyhlásil pápež František dňa 8. decembra 2020 apoštolským listom Patris corde (S otcovským srdcom). Súčasne bol vydaný aj príslušný dekrét Apoštolskej penitenciárie, ktorý veriacim udeľuje „dar mimoriadnych odpustkov“ počas Roka svätého Jozefa, ktorý sa skončí 8. decembra 2021. Pápež František tak urobil pri príležitosti 150. výročia vydania dekrétu Quemadmodum Deus z 8. decembra 1870, ktorým jeho predchodca Pius IX. vyhlásil adoptívneho otca Pána Ježiša a panického manžela Márie, vždy Panny, za patróna celej Cirkvi. Využime naplno Rok svätého Jozefa, ale aj mesiac svätého muža, ktorý dlhé roky žil „najbližšie k Ježišovi“. Vzývajme dnes a denne svätého Jozefa, ďakujme mu za mnohé dobrodenia a prosme o pomoc i nové milosti!

 

Karol Dučák

 

BIBLIOGRAFIA

1. Gavenda M.: Kronika udalostí a magistéria pred, počas a na záver Druhého vatikánskeho koncilu. In: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2008. ISBN 978-80-7162-738-8, s. 5-58.

2. Ján XXIII.: Humanae salutis. In: AAS 54 (1962), s. 5–13.

3. Ján XXIII.: Le Voci. In: AAS 53 (1961), s. 205–213.

4. Ján XXIII.: Prima sessio. In: AAS 55 (1963), s. 35–41.

5. Malý teologický lexikon. Bratislava: Spolok Svätého Vojtecha Trnava v Cirkevnom nakladateľstve Bratislava, 1977. 512 s. 

6. Ondruš, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Životopisy svätých. Na Slovensku prvé vydanie. Bratislava: Tatran, 1991. 728 s. ISBN 80-222-0277-0.

7. Svätý Jozef: patrón II. vatikánskeho koncilu. In: Redemptoristi. Dostupné na internete: redemptoristi.sk.

8. Svätý Otec vyhlásil Rok sv. Jozefa pri 150. výročí jeho titulu patróna Cirkvi. In: Vatican News. Dostupné na internete: vaticannews.va/sk.

9. Szeghyová D.: Svätý Jozef – Ochranca Karmelu. In: Karmelitánky Dieťaťa Ježiša. Dostupné na internete: karmelitankydj.sk.