Vývoj liturgického názvoslovia svätej omše

 

Karol Dučák

Sviatosť Eucharistie predstavuje nevyčerpateľné bohatstvo liturgického dedičstva Katolíckej cirkvi počas dvoch tisícročí jej existencie. Za toto dlhé obdobie sa stretávame s nepreberným množstvom pomenovaní svätej omše: od prvej, ktorou bola Posledná večera, až po dnešné slávenie liturgie v Katolíckej cirkvi. Ako uvádza Caban, „ustanovenie Eucharistie, a teda prvá svätá omša v dejinách kresťanstva, sa vlastne udialo pri stolovaní Krista s apoštolmi – pri Poslednej večeri“ (Caban P.: Dejiny kresťanskej liturgie v staroveku, s. 30). Liturgia, ktorú konali apoštoli bezprostredne po nanebovstúpení Pána, bola sprítomnením Kristovho učenia a konania, pričom mali učeníci na pamäti Ježišove slová: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19).

Už vo Svätom písme nachádzame početné zmienky o slávení svätej omše. Rôzne názvy, ktoré kresťania dávali svätej omši od tých čias, poukazujú na to, ako ju vnímali podľa formy, a ako ju chápali podľa obsahu. Caban v jednej zo svojich publikácií uvádza celkovo takmer dve desiatky pomenovaní svätej omše. Sú to: Lámanie chleba, Pánova hostina, Pánov stôl, Sacrificium (obeta), Oblatio (prinášanie), Synagoge (zhromaždenie), Synaxis (zhromaždenie), Collecta, Actio (úkon), Agenda, Missa (omša), Sacramentum (sviatosť), Mysterium (tajomstvo), Sacrum (posvätné, posvätnosť), Prosfora, Liturgia, Bohoslužba, Eulógia (pokrm), Eucharistia (porov. Caban P.: Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu, s. 14–19).

Zrejme ani to nie je úplne kompletný výpočet pomenovaní svätej omše, avšak pre nás je dôležité poznať len tie najznámejšie a najfrekventovanejšie, pretože mnohé z pomenovaní svätej omše časom upadli do zabudnutia a väčšina katolíkov viaceré z nich ani nepozná. Preto sa v tomto článku venujme len tým vskutku najznámejším a najfrekventovanejším v tom rozsahu, v akom sú uvedené v aktuálne platnom Katechizme Katolíckej cirkvi: Eucharistia, Pánova večera, Lámanie chleba, Synaxis (eucharistické zhromaždenie), Memoriale (pamiatka), Sacrificium (svätá obeta), Svätá a božská liturgia, Communio (prijímanie) a Sancta Missa (svätá omša) – (porov. KKC, 1328–1332).

Charakterizujme jednotlivé pomenovania:

 

1. EUCHARISTIA

Je to vzdávanie vďaky Bohu. Toto pomenovanie pochádza zo starozákonnej židovskej modlitbovej praxe požehnania (berakah), ale zastúpené je aj v grécky písaných novozákonných spisoch. Nachádzame tam grécky výrazy eucharistein (Lk 22, 19; 1 Kor 11, 24). Od počiatku bolo používané v dvoch významoch. Označovalo jednak liturgické slávenie ako celok, no druhý význam bol užší a označoval len obetné dary – chlieb a víno, nad ktorými zaznela Eucharistická modlitba pri konsekrácii. Časté zmienky o Eucharistii nachádzame aj v starokresťanských spisoch. V Didaché je uvedené: „Nech však nikto neje ani nepije z vašej Eucharistie, iba tí, čo boli pokrstení v mene Pánovom. Lebo aj o tomto Pán povedal: ‚Nedávajte svätú (vec) psom!‘ “ (Didaché 9, 5).

Svätý Ignác Antiochijský vo svojom Liste Smyrňanom píše: „Pretože nevyznávajú, že Eucharistia je telom nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ktoré trpelo za naše hriechy a ktoré Otec vo svojej dobrotivosti vzkriesil, preto sa vzďaľujú Eucharistii a modlitbe“ (Ignác Antiochijský: List Smyrnenským 7, 1).

Svätý Justín vo svojej Prvej apológii píše: „Tento pokrm nazývame Eucharistiou a nesmie z neho dostať nikto iný než ten, kto verí, že naša náuka je pravdivá, kto bol omytý kúpeľom na odpustenie hriechov a znovuzrodenie a žije tak, ako prikázal Kristus. My tým neprijímame obyčajný chlieb a obyčajný nápoj“ (Justin: První apologie 66).

A napokon, zmienky o Eucharistii nachádzame aj v iných prameňoch, napríklad v 8. knihe Origenovho spisu Contra Celsum: „Ako symbol vďačnosti voči Bohu máme aj chlieb, ktorý nazývame Eucharistia“ (Origenes: Gegen Celsus /Contra Celsum/. Achtes Buch, 57).

Slovo Eucharistia a z neho odvodené výrazy sa dostali aj do dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu a pokoncilových dokumentov Katolíckej cirkvi.

 

2. PÁNOVA VEČERA

Spomína sa už v Novom zákone (1 Kor 11, 20). Pomenovanie vychádza z toho, že svätú omšu ustanovil Pán Ježiš pri večeri s apoštolmi v predvečer svojho umučenia, a že ide o anticipáciu Baránkovej svadobnej hostiny (Zjv 19, 9) v nebeskom Jeruzaleme. Protagonisti reformácie od 16. storočia odmietali označovať svätú omšu ako obetu a začali používať skôr označenie večera. Predstavitelia Katolíckej cirkvi, ktorí sa chceli za každú cenu vymedziť voči protestantom, reagovali znížením frekvencie používania tohto pomenovania svätej omše, aj keď pojem Pánova večera nikdy úplne nevymizol z katolíckej liturgickej praxe. V každom prípade je však nespochybniteľné, že slovné spojenie Pánova večera patrí k najstarším pomenovaniam svätej omše už od čias apoštolov a nie je o nič menej katolícke ako ktorékoľvek iné označenie slávenia Eucharistie.

 

3. LÁMANIE CHLEBA.

Takto boli označované sväté omše prvých kresťanov, pričom tento pojem evidentne nemá židovské korene (porov. Caban P.: Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu, s. 14). Podľa tohto úkonu spoznali emauzskí učeníci Ježiša po jeho zmŕtvychvstaní: „A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho“ (Lk 24, 30–31).

Lámanie chleba ako označenie svätej omše nachádzame vo Svätom písme na viacerých miestach. Napríklad v Skutkoch apoštolov sa píše: „Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm“ (Sk 2, 46). Ešte zreteľnejšia je správa: „Keď sme sa v prvý deň týždňa zišli na lámanie chleba, Pavol s nimi hovoril...“ (Sk 20, 7).

Didaché povzbudzuje veriacich k spoločnej účasti na lámaní chleba slovami: „Nad rozlomeným chlebom: Vzdávame ti vďaky, Otče náš, za život a poznanie, ktoré si nám zjavil skrze Ježiša, tvojho služobníka. Tebe sláva naveky. Ako sa tento rozlomený chlieb, ktorý bol rozptýlený ponad vrchmi, a pozbierajúc sa stal jedno, tak nech sa aj tvoja Cirkev zhromaždí z končín zeme do tvojho kráľovstva. Lebo tvoja je sláva a moc skrze Ježiša Krista naveky“ (Didaché 9, 3–4). A na inom mieste: „Keď sa v Pánov deň (nedeľu) zhromaždíte, lámte chlieb a vzdávajte vďaky, vopred vyznajúc svoje priestupky...“ (Didaché 14, 1).

Lámanie chleba ako pomenovanie svätej omše nachádzame aj u svätého Ignáca Antiochijského v Liste Efezanom: „Zvlášť ak mi zjaví Pán, že sa všetci radi zhromažďujete v jednej viere a v Ježišovi Kristovi podľa tela z rodu Dávidovho, Synovi človeka a Synovi Božom, že počúvate biskupa a rýdzo zmýšľajúce kňazstvo a že lámete chlieb, ktorý je liekom nesmrteľnosti, liekom proti smrti, vždy liekom života v Ježišovi Kristovi“ (Ignác Antiochijský: List Efezanům 20, 2).

O lámaní chleba sa dozvedáme aj z niektorých apokryfných listov apoštolov. Ide napríklad o Jánov list 110, Tomášov list 27, atď. (porov. Caban P.: Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu, s. 15).

 

4. SYNAXIS (eucharistické zhromaždenie)

Slávenie prvých svätých omší sa od počiatku nachádzalo v centre zhromažďovania cirkevnej obce v pravidelných termínoch, preto sa pojem synaxis ako označenie zhromaždenia prenieslo aj na pomenovanie slávenia Eucharistie v spoločenstve veriacich cirkevnej obce. Toto pomenovanie sa používalo zhruba od 4. do 6. storočia, keď v gréckej podobe takmer zaniklo. Pretrvalo však aj v stredoveku v latinizovanej podobe sacra synaxis ako označenie liturgického zhromaždenia a na konci stredoveku pod vplyvom humanizmu Cirkev takto príležitostne označovala eucharistické zhromaždenie. Rímske misály 1570 a 1970 však už tento pojem ako označenie svätej omše neuvádzajú (porov. Caban P.: Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu, s. 16).

Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu v latinskom origináli ho uvádzajú v dvoch dokumentoch. V dogmatickej konštitúcii Lumen gentium ho nachádzame v tvare „in sacra synaxi“ (Lumen gentium, 11) a na inom mieste v tvare „in eucharistico cultu vel synaxi“ (Lumen gentium, 28). V koncilovom dekréte Presbyterorum ordinis je uvedené označenie „Eucharistica Synaxis“ (Presbyterorum ordinis, 5).

 

5. MEMORIALE (pamiatka)

Svätá omša je pamiatka „Pánovho umučenia a zmŕtvychvstania“ (KKC, 1330). Toto pomenovanie nachádzame aj v latinskom origináli textu koncilovej konštitúcie Sacrosanctum Concilium Druhého vatikánskeho koncilu v slovnom spojení „memoriale concrederet Mortis et Resurrectionis“ (Sacrosanctum Concilium, 47).

 

6. SACRIFICIUM (svätá obeta)

Svätá omša je nekrvavým sprítomnením Kristovej obety kríža, je skutočnou slávnostnou obetou. Je to obeta „chvály, totiž ovocie úst, ktoré vyznávajú jeho meno“ (Hebr 13, 15). Vo Svätom písme nachádzame viacero podobných označení svätej omše, pretože je to Svätá obeta, ktorá završuje a prevyšuje všetky obety starej zmluvy.

Okrem Svätého písma nachádzame početné zmienky o obete svätej omše i v ranokresťanských spisoch. V Didaché sa píše: „Keď sa v Pánov deň (nedeľu) zhromaždíte, lámte chlieb a vzdávajte vďaky, vopred vyznajúc svoje priestupky, aby vaša obeta bola čistá. Nikto, kto má spor so svojim blížnym, nech sa nezhromažďuje spolu s vami, pokiaľ sa nezmieria, aby tak nepoškvrnil vašu obetu. Lebo o tomto Pán povedal: ‚Na každom mieste a v každom čase mi (treba) prinášať čistú obetu, lebo som veľký kráľ, hovorí Pán, a obdivuhodné je moje meno medzi národmi‘ “ (Didaché 14, 1–3).

Toto označenie uvádza aj Dialóg 41 sv. Justína, spisy sv. Ignáca Antiochijského, Adversus haereses 4, 17n od sv. Ireneja, ale tiež diela iných významných autorov. Tradíciu označovania svätej omše ako obety si osvojili aj cirkevní otcovia a liturgické pramene kresťanského Východu i Západu. Výrazy obety sa často vyskytujú v eulogických textoch východného kresťanstva i v rímskych formulároch, predovšetkým v Eucharistických modlitbách, ale aj v modlitbách, ktoré slúžili ako podklad pre vytvorenie Eucharistických modlitieb (porov. Caban P.: Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu, s. 16)

 

7. SVÄTÁ A BOŽSKÁ LITURGIA

Toto pomenovanie zdôrazňuje, že „celá liturgia Cirkvi má svoj stredobod a najplnšie sa prejavuje v slávení tejto sviatosti. V takom istom zmysle sa volá aj slávením svätých tajomstiev. Hovoríme aj o Najsvätejšej sviatosti, lebo je ‚sviatosťou sviatostí‘. Týmto pomenovaním sa označujú aj eucharistické spôsoby uchovávané vo svätostánku“ (KKC, 1330).

Slovo liturgia je však omnoho frekventovanejšie na kresťanskom Východe. Napríklad aj na Slovensku veriaci, ktorý ide na sv. omšu v byzantskom obrade, povie „idem na liturgiu“, čo znamená to isté ako „idem na svätú omšu“.

Iná situácia však bola a je na kresťanskom Západe. Pojem liturgia sa v širšom zmysle používal „v cirkevnej latinčine Západu... zriedkavo, napr. v niektorých spisoch humanistov. V súčasnom zmysle sa používa liturgia ako synonymum pre rítus a ordo (napr. liturgia omše) v zmysle rubrík“ (Caban P.: Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu, s. 18).

 

8. COMMUNIO (prijímanie)

Latinský výraz communio má viacero významov. Označujeme ním aj spoločenstvo, spojenie. Ak ponímame svätú omšu ako spojenie, vyjadrujeme tým skutočnosť, že sa naozaj spájame so živým Spasiteľom a tak získavame účasť na Kristovom tele a krvi, aby sme sa stali jedným telom (porov. 1 Kor 10, 16–17). V tejto súvislosti sa používalo aj pomenovanie sancta (sväté veci), grécky ta hagia. Tento pojem je pôvodným významom výrazu „spoločenstvo svätých“, ktoré spomína Apoštolské vyznanie viery. Je viatikom (pokrmom na cestu), anjelským chlebom, chlebom z neba, ale zároveň aj – ako uvádza sv. Ignác Antiochijský – liekom „nesmrteľnosti, liekom proti smrti, vždy liekom života v Ježišovi Kristovi“ (Ignác Antiochijský: List Efezanům 20, 2).

 

9. SANCTA MISSA (svätá omša)

Je najčastejšie používaným označením pre slávenie svätej omše v Rímskokatolíckej cirkvi. Je „diskutabilné, z ktorého latinského slova je odvodené slovo missa: substantívum missa, ae, f = prepustenie, alebo ako particípium pasíva v ženskom rode od slovesa mittere (poslať, venovať). Druhý variant obhajovali v priebehu dejín napr. Alquin z Yorku, Amalar, pápež Innocent III., G. Durandus, sv. Tomáš Akvinský“ (Caban P.: Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu, s. 17). Toto slovo sa v antickom profánnom význame aplikovalo veľmi málo, takmer výlučne sa používalo v liturgickom kontexte. Už od 4. storočia sa ním označovala celá svätá omša. Toto označenie svätej omše možno nájsť v synodálnych uzneseniach, liturgických knihách, listoch, kázňach, mníšskych regulách, kráľovských nariadeniach a iných dokumentoch. Pomenovanie missa bolo z latinčiny prevzaté do rozličných národných jazykov a stalo sa najfrekventovanejším pomenovaním slávenia Eucharistie na Západe (porov. Caban P.: Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu, s. 17–18).

 

Uvedený výpočet pomenovaní svätej omše zaiste nie je úplný. Zahrnuje len najznámejšie a najfrekventovanejšie označenia Najsvätejšej sviatosti. Každý vzdelanejší katolík by však mal mať aspoň základný prehľad o vývoji liturgiky a názvoslovia svätých omší a tomuto účelu má slúžiť aj predložený článok.

 

Karol Dučák

 

Použitá literatura:

1. Druhý vatikánsky koncil, Lumen gentium, dogmatická konštitúcia. AAS 57 (1965), s. 5–75; slovenský preklad: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2008, s. 59–138.

2. Druhý vatikánsky koncil, Presbyterorum ordinis, dekrét. AAS 58 (1966), s. 991–1024; slovenský preklad: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2008, s. 351–389.

3. Druhý vatikánsky koncil, Sacrosanctum Concilium, liturgická konštitúcia. AAS 56 (1964), s. 97–138; slovenský preklad: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2008, s. 159–201.

4. Caban, P.: Dejiny kresťanskej liturgie v staroveku. Prvé vydanie. Praha: Paulínky, 2013. 136 s. ISBN 978-80-7450-074-9.

5. Caban, P.: Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu. Prvé vydanie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2010. 152 s. ISBN 978-80-7162-802-6.

6. Didaché – Učenie dvanástich apoštolov národom. In: Modlitba.sk. Dostupné na internete: modlitba.sk.

7. Ignác Antiochijský: List Efezanům. In: Theofil. Dostupné na internete: revue.theofil.cz.

8. Ignác Antiochijský: List Smyrnenským. In: Theofil. Dostupné na internete: revue.theofil.cz.

9. Justin: První apologie: In: Theofil. Dostupné na internete: revue.theofil.cz.

10. Origenes: Gegen Celsus (Contra Celsum). Achtes Buch. In: Bibliothek der Kirchenväter. Dostupné na internete: unifr.ch.