Karol Dučák |
Sviatosť Eucharistie predstavuje nevyčerpateľné bohatstvo liturgického dedičstva Katolíckej cirkvi počas dvoch tisícročí jej existencie. Za toto dlhé obdobie sa stretávame s nepreberným množstvom pomenovaní svätej omše: od prvej, ktorou bola Posledná večera, až po dnešné slávenie liturgie v Katolíckej cirkvi. Ako uvádza Caban, „ustanovenie Eucharistie, a teda prvá svätá omša v dejinách kresťanstva, sa vlastne udialo pri stolovaní Krista s apoštolmi – pri Poslednej večeri“ (Caban P.: Dejiny kresťanskej liturgie v staroveku, s. 30). Liturgia, ktorú konali apoštoli bezprostredne po nanebovstúpení Pána, bola sprítomnením Kristovho učenia a konania, pričom mali učeníci na pamäti Ježišove slová: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19).
Už vo Svätom písme nachádzame početné zmienky
o slávení svätej omše. Rôzne názvy, ktoré kresťania dávali svätej omši od
tých čias, poukazujú na to, ako ju vnímali podľa formy, a ako ju chápali
podľa obsahu. Caban v jednej zo svojich publikácií uvádza celkovo takmer
dve desiatky pomenovaní svätej omše. Sú to: Lámanie chleba, Pánova
hostina, Pánov stôl, Sacrificium (obeta), Oblatio
(prinášanie), Synagoge (zhromaždenie), Synaxis (zhromaždenie), Collecta,
Actio (úkon), Agenda, Missa (omša), Sacramentum
(sviatosť), Mysterium (tajomstvo), Sacrum (posvätné, posvätnosť),
Prosfora, Liturgia, Bohoslužba, Eulógia (pokrm), Eucharistia
(porov. Caban P.: Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho
koncilu, s. 14–19).
Zrejme ani to nie je úplne kompletný výpočet
pomenovaní svätej omše, avšak pre nás je dôležité poznať len tie najznámejšie
a najfrekventovanejšie, pretože mnohé z pomenovaní svätej omše časom
upadli do zabudnutia a väčšina katolíkov viaceré z nich ani nepozná.
Preto sa v tomto článku venujme len tým vskutku najznámejším
a najfrekventovanejším v tom rozsahu, v akom sú uvedené
v aktuálne platnom Katechizme Katolíckej cirkvi: Eucharistia, Pánova
večera, Lámanie chleba, Synaxis (eucharistické zhromaždenie),
Memoriale (pamiatka), Sacrificium (svätá obeta), Svätá
a božská liturgia, Communio (prijímanie) a Sancta Missa
(svätá omša) – (porov. KKC, 1328–1332).
Charakterizujme jednotlivé pomenovania:
1. EUCHARISTIA
Je to vzdávanie vďaky Bohu. Toto pomenovanie
pochádza zo starozákonnej židovskej modlitbovej praxe požehnania (berakah),
ale zastúpené je aj v grécky písaných novozákonných spisoch. Nachádzame
tam grécky výrazy eucharistein (Lk 22, 19; 1 Kor 11, 24). Od počiatku
bolo používané v dvoch významoch. Označovalo jednak liturgické slávenie
ako celok, no druhý význam bol užší a označoval len obetné dary – chlieb
a víno, nad ktorými zaznela Eucharistická modlitba pri konsekrácii. Časté
zmienky o Eucharistii nachádzame aj v starokresťanských spisoch.
V Didaché je uvedené: „Nech však nikto neje ani nepije z vašej
Eucharistie, iba tí, čo boli pokrstení v mene Pánovom. Lebo aj o tomto Pán
povedal: ‚Nedávajte svätú (vec) psom!‘ “ (Didaché 9, 5).
Svätý Ignác Antiochijský vo svojom Liste
Smyrňanom píše: „Pretože nevyznávajú, že Eucharistia je telom nášho Spasiteľa
Ježiša Krista, ktoré trpelo za naše hriechy a ktoré Otec vo svojej dobrotivosti
vzkriesil, preto sa vzďaľujú Eucharistii a modlitbe“ (Ignác Antiochijský: List
Smyrnenským 7, 1).
Svätý Justín vo svojej Prvej apológii
píše: „Tento pokrm nazývame Eucharistiou a nesmie z neho dostať nikto iný než
ten, kto verí, že naša náuka je pravdivá, kto bol omytý kúpeľom na odpustenie
hriechov a znovuzrodenie a žije tak, ako prikázal Kristus. My tým neprijímame
obyčajný chlieb a obyčajný nápoj“ (Justin: První apologie 66).
A napokon,
zmienky o Eucharistii nachádzame aj v iných prameňoch, napríklad
v 8. knihe Origenovho spisu Contra Celsum: „Ako symbol vďačnosti
voči Bohu máme aj chlieb, ktorý nazývame Eucharistia“ (Origenes: Gegen
Celsus /Contra Celsum/. Achtes Buch, 57).
Slovo Eucharistia a z neho odvodené
výrazy sa dostali aj do dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu
a pokoncilových dokumentov Katolíckej cirkvi.
2. PÁNOVA VEČERA
Spomína sa už v Novom zákone (1 Kor 11,
20). Pomenovanie vychádza z toho, že svätú omšu ustanovil Pán Ježiš pri
večeri s apoštolmi v predvečer svojho umučenia, a že ide
o anticipáciu Baránkovej svadobnej hostiny (Zjv 19, 9) v nebeskom
Jeruzaleme. Protagonisti reformácie od 16. storočia odmietali označovať svätú
omšu ako obetu a začali používať skôr označenie večera. Predstavitelia
Katolíckej cirkvi, ktorí sa chceli za každú cenu vymedziť voči protestantom,
reagovali znížením frekvencie používania tohto pomenovania svätej omše, aj keď
pojem Pánova večera nikdy úplne nevymizol z katolíckej liturgickej
praxe. V každom prípade je však nespochybniteľné, že slovné spojenie
Pánova večera patrí k najstarším pomenovaniam svätej omše už od čias
apoštolov a nie je o nič menej katolícke ako ktorékoľvek iné
označenie slávenia Eucharistie.
3. LÁMANIE CHLEBA.
Takto boli označované sväté omše prvých
kresťanov, pričom tento pojem evidentne nemá židovské korene (porov. Caban P.:
Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu, s. 14). Podľa
tohto úkonu spoznali emauzskí učeníci Ježiša po jeho zmŕtvychvstaní: „A keď
sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho
a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho“ (Lk 24,
30–31).
Lámanie chleba ako označenie svätej omše
nachádzame vo Svätom písme na viacerých miestach. Napríklad v Skutkoch
apoštolov sa píše: „Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali
chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm“ (Sk 2, 46). Ešte
zreteľnejšia je správa: „Keď sme sa v prvý deň týždňa zišli na lámanie
chleba, Pavol s nimi hovoril...“ (Sk 20, 7).
Didaché povzbudzuje
veriacich k spoločnej účasti na lámaní chleba slovami: „Nad
rozlomeným chlebom: Vzdávame ti vďaky, Otče náš, za život a poznanie, ktoré si
nám zjavil skrze Ježiša, tvojho služobníka. Tebe sláva naveky. Ako sa tento
rozlomený chlieb, ktorý bol rozptýlený ponad vrchmi, a pozbierajúc sa stal
jedno, tak nech sa aj tvoja Cirkev zhromaždí z končín zeme do tvojho
kráľovstva. Lebo tvoja je sláva a moc skrze Ježiša Krista naveky“ (Didaché
9, 3–4). A na inom mieste: „Keď sa v Pánov deň (nedeľu) zhromaždíte, lámte
chlieb a vzdávajte vďaky, vopred vyznajúc svoje priestupky...“ (Didaché
14, 1).
Lámanie chleba ako pomenovanie svätej omše
nachádzame aj u svätého Ignáca Antiochijského v Liste Efezanom: „Zvlášť ak
mi zjaví Pán, že sa všetci radi zhromažďujete v jednej viere a v Ježišovi
Kristovi podľa tela z rodu Dávidovho, Synovi človeka a Synovi Božom, že
počúvate biskupa a rýdzo zmýšľajúce kňazstvo a že lámete chlieb, ktorý je
liekom nesmrteľnosti, liekom proti smrti, vždy liekom života v Ježišovi
Kristovi“ (Ignác Antiochijský: List Efezanům 20, 2).
O lámaní chleba sa dozvedáme aj
z niektorých apokryfných listov apoštolov. Ide napríklad o Jánov list 110,
Tomášov list 27, atď. (porov. Caban P.: Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého
vatikánskeho koncilu, s. 15).
4. SYNAXIS (eucharistické zhromaždenie)
Slávenie prvých svätých omší sa od počiatku
nachádzalo v centre zhromažďovania cirkevnej obce v pravidelných
termínoch, preto sa pojem synaxis ako označenie zhromaždenia prenieslo
aj na pomenovanie slávenia Eucharistie v spoločenstve veriacich cirkevnej
obce. Toto pomenovanie sa používalo zhruba od 4. do 6. storočia, keď
v gréckej podobe takmer zaniklo. Pretrvalo však aj v stredoveku
v latinizovanej podobe sacra synaxis ako označenie liturgického
zhromaždenia a na konci stredoveku pod vplyvom humanizmu Cirkev takto
príležitostne označovala eucharistické zhromaždenie. Rímske misály 1570
a 1970 však už tento pojem ako označenie svätej omše neuvádzajú (porov.
Caban P.: Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu,
s. 16).
Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu
v latinskom origináli ho uvádzajú v dvoch dokumentoch. V dogmatickej
konštitúcii Lumen gentium ho nachádzame v tvare „in sacra synaxi“
(Lumen gentium, 11) a na inom mieste v tvare „in
eucharistico cultu vel synaxi“ (Lumen gentium, 28).
V koncilovom dekréte Presbyterorum ordinis je uvedené označenie „Eucharistica
Synaxis“ (Presbyterorum ordinis, 5).
5. MEMORIALE (pamiatka)
Svätá omša je pamiatka „Pánovho umučenia
a zmŕtvychvstania“ (KKC, 1330). Toto pomenovanie nachádzame aj
v latinskom origináli textu koncilovej konštitúcie Sacrosanctum
Concilium Druhého vatikánskeho koncilu v slovnom spojení „memoriale
concrederet Mortis et Resurrectionis“ (Sacrosanctum Concilium, 47).
6. SACRIFICIUM (svätá obeta)
Svätá omša je nekrvavým sprítomnením Kristovej
obety kríža, je skutočnou slávnostnou obetou. Je to obeta „chvály, totiž ovocie
úst, ktoré vyznávajú jeho meno“ (Hebr 13, 15). Vo Svätom písme nachádzame
viacero podobných označení svätej omše, pretože je to Svätá obeta, ktorá
završuje a prevyšuje všetky obety starej zmluvy.
Okrem Svätého písma nachádzame početné zmienky
o obete svätej omše i v ranokresťanských spisoch. V Didaché sa
píše: „Keď sa v Pánov deň (nedeľu) zhromaždíte, lámte chlieb a vzdávajte vďaky,
vopred vyznajúc svoje priestupky, aby vaša obeta bola čistá. Nikto, kto má spor
so svojim blížnym, nech sa nezhromažďuje spolu s vami, pokiaľ sa nezmieria, aby
tak nepoškvrnil vašu obetu. Lebo o tomto Pán povedal: ‚Na každom mieste a v
každom čase mi (treba) prinášať čistú obetu, lebo som veľký kráľ, hovorí Pán, a
obdivuhodné je moje meno medzi národmi‘ “ (Didaché 14, 1–3).
Toto označenie uvádza aj Dialóg 41 sv.
Justína, spisy sv. Ignáca Antiochijského, Adversus haereses 4, 17n od
sv. Ireneja, ale tiež diela iných významných autorov. Tradíciu označovania
svätej omše ako obety si osvojili aj cirkevní otcovia a liturgické pramene
kresťanského Východu i Západu. Výrazy obety sa často vyskytujú
v eulogických textoch východného kresťanstva i v rímskych
formulároch, predovšetkým v Eucharistických modlitbách, ale aj
v modlitbách, ktoré slúžili ako podklad pre vytvorenie Eucharistických
modlitieb (porov. Caban P.: Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého
vatikánskeho koncilu, s. 16)
7. SVÄTÁ A BOŽSKÁ LITURGIA
Toto pomenovanie zdôrazňuje, že „celá liturgia
Cirkvi má svoj stredobod a najplnšie sa prejavuje v slávení tejto
sviatosti. V takom istom zmysle sa volá aj slávením svätých tajomstiev.
Hovoríme aj o Najsvätejšej sviatosti, lebo je ‚sviatosťou sviatostí‘.
Týmto pomenovaním sa označujú aj eucharistické spôsoby uchovávané vo
svätostánku“ (KKC, 1330).
Slovo liturgia je však omnoho
frekventovanejšie na kresťanskom Východe. Napríklad aj na Slovensku veriaci,
ktorý ide na sv. omšu v byzantskom obrade, povie „idem na liturgiu“, čo
znamená to isté ako „idem na svätú omšu“.
Iná situácia však bola a je na kresťanskom
Západe. Pojem liturgia sa v širšom zmysle používal „v cirkevnej
latinčine Západu... zriedkavo, napr. v niektorých spisoch humanistov.
V súčasnom zmysle sa používa liturgia ako synonymum pre rítus a ordo
(napr. liturgia omše) v zmysle rubrík“ (Caban P.: Dejiny slávenia
Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu, s. 18).
8. COMMUNIO (prijímanie)
Latinský výraz communio má viacero
významov. Označujeme ním aj spoločenstvo, spojenie. Ak ponímame svätú omšu ako
spojenie, vyjadrujeme tým skutočnosť, že sa naozaj spájame so živým Spasiteľom
a tak získavame účasť na Kristovom tele a krvi, aby sme sa stali
jedným telom (porov. 1 Kor 10, 16–17). V tejto súvislosti sa používalo aj
pomenovanie sancta (sväté veci), grécky ta hagia. Tento pojem je
pôvodným významom výrazu „spoločenstvo svätých“, ktoré spomína Apoštolské
vyznanie viery. Je viatikom (pokrmom na cestu), anjelským chlebom,
chlebom z neba, ale zároveň aj – ako uvádza sv. Ignác Antiochijský
– liekom „nesmrteľnosti, liekom proti smrti, vždy liekom života v Ježišovi
Kristovi“ (Ignác Antiochijský: List Efezanům 20, 2).
9. SANCTA MISSA (svätá omša)
Je najčastejšie používaným označením pre
slávenie svätej omše v Rímskokatolíckej cirkvi. Je „diskutabilné,
z ktorého latinského slova je odvodené slovo missa: substantívum missa,
ae, f = prepustenie, alebo ako particípium pasíva v ženskom rode od
slovesa mittere (poslať, venovať). Druhý variant obhajovali
v priebehu dejín napr. Alquin z Yorku, Amalar, pápež Innocent III.,
G. Durandus, sv. Tomáš Akvinský“ (Caban P.: Dejiny slávenia Eucharistie do
Druhého vatikánskeho koncilu, s. 17). Toto slovo sa v antickom
profánnom význame aplikovalo veľmi málo, takmer výlučne sa používalo
v liturgickom kontexte. Už od 4. storočia sa ním označovala celá svätá
omša. Toto označenie svätej omše možno nájsť v synodálnych uzneseniach,
liturgických knihách, listoch, kázňach, mníšskych regulách, kráľovských
nariadeniach a iných dokumentoch. Pomenovanie missa bolo
z latinčiny prevzaté do rozličných národných jazykov a stalo sa
najfrekventovanejším pomenovaním slávenia Eucharistie na Západe (porov. Caban P.:
Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu, s. 17–18).
Uvedený výpočet pomenovaní svätej omše zaiste
nie je úplný. Zahrnuje len najznámejšie a najfrekventovanejšie označenia Najsvätejšej
sviatosti. Každý vzdelanejší katolík by však mal mať aspoň základný prehľad
o vývoji liturgiky a názvoslovia svätých omší a tomuto účelu má
slúžiť aj predložený článok.
Karol
Dučák
Použitá literatura:
1. Druhý vatikánsky koncil,
Lumen gentium, dogmatická konštitúcia. AAS 57 (1965), s. 5–75;
slovenský preklad: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Trnava:
Spolok svätého Vojtecha, 2008, s. 59–138.
2. Druhý vatikánsky koncil,
Presbyterorum ordinis, dekrét. AAS 58 (1966), s. 991–1024;
slovenský preklad: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Trnava:
Spolok svätého Vojtecha, 2008, s. 351–389.
3. Druhý
vatikánsky koncil, Sacrosanctum Concilium, liturgická konštitúcia. AAS
56 (1964), s. 97–138; slovenský preklad: Dokumenty Druhého vatikánskeho
koncilu. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2008, s. 159–201.
4. Caban, P.: Dejiny
kresťanskej liturgie v staroveku. Prvé vydanie. Praha: Paulínky, 2013. 136
s. ISBN 978-80-7450-074-9.
5. Caban, P.: Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu. Prvé vydanie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2010. 152 s. ISBN 978-80-7162-802-6.
6. Didaché – Učenie dvanástich apoštolov národom. In: Modlitba.sk. Dostupné na internete: modlitba.sk.
7. Ignác Antiochijský: List Efezanům.
In: Theofil. Dostupné na internete:
revue.theofil.cz.
8. Ignác Antiochijský: List Smyrnenským. In: Theofil. Dostupné na internete: revue.theofil.cz.
9. Justin: První apologie: In: Theofil. Dostupné na internete: revue.theofil.cz.
10. Origenes: Gegen
Celsus (Contra Celsum). Achtes Buch. In: Bibliothek der Kirchenväter.
Dostupné na internete: unifr.ch.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.