Existuje ešte východisko zo súčasnej krízy?

 

Ľudovít Košík

Pohľad na súčasnosť v kontexte Kvetnej nedele a Veľkého týždňa

Vo viac než rok trvajúcej situácii núdzového stavu, ohrozenia pandémiou a opatrení, ktoré človeka čoraz viac a silnejšie oberajú o základné slobody a práva a obmedzujú ho v konaní, práci, podnikaní, cestovaní, športovaní i v jeho náboženských prejavoch, je prirodzené sa zamýšľať nad životom, hodnotami, aj nad tým, ako vo vzniknutej situácii existovať a fungovať.

Nevieme, dokedy budú obmedzenia trvať, čo bude nasledovať a či sa vôbec situácia vráti do predchádzajúceho stavu, či bude život v spôsobe, na ktorý sme boli zvyknutí, ešte pokračovať. Čas ide dopredu, človek je ohrozený čoraz viac nielen chorobou, život každého z nás smeruje k pozemskému ukončeniu a zavŕšeniu, ktorý iste skôr či neskôr príde, a možno aj z dôvodov pandémie skôr ako predpokladáme. To je jediná istota aj v tejto čudnej dobe, že náš život na tejto zemi sa skončí, len nepoznáme čas ani okolnosti.

Epidémie, pandémie, choroby, ohrozenia života vždy boli, sú a budú. V minulosti niekedy  ohrozovali a ničili celé skupiny obyvateľov. My sme si mysleli, že nás sa to už netýka, že sme už za tým, že naše vyspelé zdravotníctvo a veda to už prekonali. Je to len niekoľko málo rokov, čo boli pozatvárané infekčné oddelenia vo väčšine okresných nemocníc ako nepotrebné, z dôvodov úspor. Predpokladali sme, že hygiena, dezinfekcia, prevencia či očkovanie nás do takýchto situácií už nemôžu dostať. No prišlo čosi väčšinou ľudí neočakávané. Prišiel vírus aj s mutáciami a ohrozeniami. Otázky prečo, odkiaľ, dokedy, kto to spôsobil, čo nám to prinesie, aké budú dôsledky... sú legitímne a patria k podstate a prirodzenosti človeka.

Skúsenosť nás poúča, že v minulosti sa takéto situácie riešili spájaním prirodzených a nadprirodzených opatrení. Dodnes takmer v každom meste poznáme morové stĺpy, pri ktorých sa občania stretávajú pri rôznych príležitostiach, ale zatiaľ sa takmer vôbec nestretávajú, aby sa tam modlili. Každý človek je nielen telesný, ale k jeho podstate patrí aj duša. Keď táto opustí telo, človek zomiera. K prirodzenosti človeka, či je veriaci alebo neveriaci, patrí aj duševný a duchovný rozmer.

Súčasný svet, nielen ten komunistický, ktorý sa protináboženským bojom netajil, sa sústredil len na telesné šťastie človeka a všetko vynakladá na to, aby mal k tomu vytvárané čo najlepšie materiálne podmienky; duchovný život sa potláča. Nový  materialistický spoločenský systém skôr praxou než teóriou priniesol protináboženský boj, a môžeme pociťovať jeho dôsledky.

Súčasné technické vymoženosti človeku umožňujú značne pohodlný život. Máme tu veľký priemysel zábavy, turistiky, cestovania, športu, kultúry, médií..., ktorý sme mohli naplno využívať. Mnohí ľudia získali dojem, že im to postačuje. Práca, oddych, zábava... A človek sa začal správať ako vlastník a majiteľ sveta, života. Sám si určoval pravidlá morálky. Akosi sa pozabudlo, vytratilo, že jeho úlohou je plniť Boží plán so svetom a životom každého jednotlivca, plniť Božiu vôľu, slúžiť Bohu a človeku, že nie človek je pánom sveta, ale že je tu niekto, kto svet stvoril, riadi, usmerňuje a dal pravidlá, pri dodržaní ktorých môže svet úspešne fungovať. Svet ani človek bez Boha nemá budúcnosť, a už vôbec nie šťastnú. Odmietnutie Boha, hriech a tolerancia k nemu je vždy tragédiou s mnohými dôsledkami, ktoré sa nemusia prejaviť hneď.

Človek, ktorý chce byť moderný, vylúčil  Boha zo svojho života v domnienke, že si vystačíme sami so svojimi ľudskými silami a prostriedkami, že budeme šťastnejší, spokojnejší, že Boha vôbec nepotrebujeme, ba že on nám prekáža v našich plánoch a predstavách. Upozornenia a výzvy, ktoré niekedy prichádzajú, ignorujeme a riešime zábavou, spoločenským životom, akciami, aktivitami, prácou, náhradkami, alkoholom, drogami, voľnými zväzkami, nezriadenými sexuálnymi vzťahmi... Len aby nám dobre bolo. Chorobu, resp. smrť sme vytlačili na okraj, aby sme o nej počuli čo najmenej, snažiac sa ju premôcť myšlienkami na život, mladosť, zdravie...

Už rok máme problémy, ktorými nás niekto tlačí do niečoho, čo nie je súčasťou našej prirodzenosti. Oberá nás o slobodu a ľudské práva. A väčšina sa snaží poslúchať a plniť nariadenia, väčšinou nesystémové, nezmyselné, ohrozujúce naše duševné, ale aj fyzické zdravie viac než pandémia. Dozvedáme sa, že pandémia sa nechystá ukončiť svoje pôsobenie medzi nami. Vyjadrenia odborníkov sú nejasné, rozporuplné, nespoľahlivé, opatrenia nie celkom účinné, prinášajú problémy, ktoré sme nečakali, a pribúda ich...

Sú zatvorené kostoly, akékoľvek medziľudské stretnutia sú už rok obmedzené a vyše štvrť roka celkom zakázané aj medzi najbližšími príbuznými nebývajúcimi v jednej domácnosti. Už druhé veľkonočné sviatky po sebe sú bez možnosti ich sláviť riadnou účasťou na bohoslužbách či rodinných stretnutiach.

Niet inej cesty, ako z toho von, len pokánie, návrat k Bohu, k hodnotám, ktoré človeka vytvárajú, budujú, návrat k rodine, k národu, k rešpektovaniu prirodzeného poriadku a zdravého spôsobu života. Ak nebudete konať pokánie, všetci zahyniete (porov. Lk 13, 5). Boha nie je možné zabiť ani umlčať a každý pokus o to nám prinesie mnohé problémy a komplikácie. 

V dňoch pred Veľkou nocou počúvame v liturgických čítaniach z Božieho slova o zrade mnohých Ježišových súčasníkov a sprisahaní predstaviteľov jeho národa aj náboženstva proti nemu. Jeden z apoštolov ho zradil, zaprel ho i apoštol Peter, ktorý vyhlásil, že ho vôbec nepozná...

Zrada Boha nie je len otázkou minulosti. Ľudia aj dnes kameňujú Krista, ako to robili jeho súčasníci (porov. Jn 10, 31), usilujú sa ho vytlačiť nielen na perifériu, ale celkom do zabudnutia a mimo záujmu sveta, spoločnosti, národov, rodín, osobností, ba i Cirkvi. Nerozumieme si v rodinách, v zamestnaní, v spoločnosti, v Cirkvi. Prestávajú fungovať inštitúcie a nerozumieme si ani v časoch krízy, ktorá by nás mala zjednocovať a upevňovať v správnom rozhodovaní a konaní. Nehľadáme pravdu, správame sa autoritatívne, arogantne, násilnícky, totalitne...

Bez Boha svoje šťastie nevybudujeme. Ľudské prostriedky, ktoré sú nám ponúkané na zvládnutie krízy, sú neúplné a nedostatočné. Ak vylúčime Boží rozmer zo života spoločnosti a človeka, šťastie ani prosperitu to neprinesie. Bez Boha stráca zmysel existencie aj Cirkev. Tak ako pred dvoma tisícročiami sa predstavitelia sveta mocných a bohatých zjednotili proti Ježišovi a urobili všetko preto, aby ho odstránili zo sveta, zdá sa mi, že aj dnes sa deje niečo podobné. Mnohí sa z rozličných dôvodov, pre rozličné sľuby a výhody dali do  služby tých, ktorí bojujú proti Ježišovi, nevynímajúc ľudí, ktorým by malo záležať na jeho oslave. Chcú ho odstrániť  zo srdca tých, ktorí napriek všetkému si ešte dokázali zachovať lásku k nemu. V mene zdravia, úspechu, prosperity, pohodlného života...

Kiež by sme sa ešte spamätali. Čas je krátky a náš život smeruje k zavŕšeniu. Nepredajme svoju večnosť za misu šošovice. Veď čo osoží človeku, ak by získal aj celý svet, ale vlastnej duši by uškodil?!

 

Ľudovít Košík

::

Odporúčané: Držme sa overených hodnôt

::

Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod článkom.

Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície, prihláste sa na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.