Fenomén tajnej Cirkvi v Československu

 

Ľudovít Košík

Štvrté číslo štvrťročníka Paměť a dějiny (4/2020), vydávaného Ústavem pro studium totalitních režimů v Prahe,  je takmer v celom rozsahu venované téme činnosti a pôsobenia skrytej Cirkvi v Československu počas obdobia vlády komunistov v rokoch 1948–1898. Táto téma, napriek tomu, že jej už bolo venovaných viacero konferencií, knižných publikácií, prednášok, článkov a spomienok, je stále živá a otvorená, pretože sa nás bytostne dotýka v osobnej, rodinnej, spoločenskej i cirkevnej rovine a nebude ju možné nikdy celkom uzatvoriť, ako nie je možné uzatvoriť tému prenasledovania a života prvých kresťanov do Milánskeho ediktu v roku 313.

Časopis sa zameriava pri príležitosti stého výročia narodenia tajného biskupa Felixa Máriu Davídka (1921–1988) zvlášť na jeho osobu a jeho rozsiahlu činnosť vo viacerých smeroch, osobitne na biskupské a kňazské vysviacky, ktoré udelil, a niektoré z nich je možné pokladať z pohľadu učenia Cirkvi za problematické, ktoré priniesli do života tých, ktorí ich prijali, aj po získaní slobody problematické riešenia, s ktorými všetci neboli spokojní. F. M. Davídek bol síce rozporuplnou osobnosťou, no nemožno mu uprieť vysokú inteligenciu, jeho hrdinské znášanie väzenia, ktoré trvalo 14 rokov, a plné nasadenie sa pre Cirkev, v ktorom pokračoval aj po prepustení z väzenia až do smrti.

Problematike tajnej Cirkvi sa časopis venuje s vysokou profesionalitou z historického i teologického pohľadu, vo viacerých článkoch ponúka spätné pohľady protagonistov na toto ťažké obdobie v živote Cirkvi. Tiež je možné na internete si pozrieť prednášku Fenomén skrytej cirkvi a tajných svätení, ktorá sa konala v rámci osláv 300. výročia blahorečenia sv. Jána Nepomuckého 19. marca 2021 v Nepomuku a ktorú predniesla Eva Vybíralová, Ph.D.; objasňuje v nej problematiku činnosti tajnej Cirkvi v celom jej kontexte so zameraním na biskupské a kňazské vysviacky v tej dobe udelené, či už v bývalom Československu pôsobiacimi biskupmi, vo verejnej alebo tajnej pastorácii, alebo biskupmi v zahraničí, v Poľsku a Nemeckej demokratickej republike.

Cirkev v Československu, ako aj v iných socialistických krajinách, sa v roku 1948 po uchopení moci komunistickou stranou dostala do zlej a zložitej situácie. Začal sa tvrdý protináboženský boj a prenasledovanie zamerané osobitne proti biskupom, kňazom, rehoľníkom, ale aj ostatným veriacim. Popri značne obmedzenej verejnej štátom prísne kontrolovanej pastorácii sa vďaka odvahe niektorých jednotlivcov a skupín vytvorili paralelné štruktúry skrytej Cirkvi, ktorá sa usilovala pôsobiť slobodne bez obmedzení vydaných štátom.

Všetkým, ktorí sa na jej činnosti a aktivitách podieľali, hrozili v prípade odhalenia vysoké tresty. Napriek tomu sa mnohí neváhali do jej činnosti zapájať aj ju organizovať, hoci mnohému sami nerozumeli a celú činnosť bolo možné odhaliť až po roku 1989, keď sa riešili aj niektoré problémy, ktoré skryté pôsobenie prinieslo, napríklad začlenenie kňazov do verejnej pastorácie. 

Obdobie do roku 1989 rezonuje nielen v spomienkach, ale aj v živote mnohých z nás, ktorí sme v tom období žili a záležalo nám na plnohodnotnom kresťanskom živote, odovzdávaní a  šírení viery v spoločnosti, ktorá sa netajila proticirkevným a protikresťanským bojom. Mimochodom, zdá sa mi, že táto téma zostala nedoriešená a nedocenená v Cirkvi i v spoločnosti, ktorá potom určitý čas zo zodpovednej práce tajnej Cirkvi ťažila, na nej si niektorí postavili svoju politickú či cirkevnú kariéru. Som rád, že zostáva aspoň živou témou historikov, ktorí majú odvahu ju otvárať aj v súčasnosti, i keď sa to niektorým nehodí a boli by radi, keby svedkovia minulosti úplne mlčali.

Keďže som v tom období žil a bol som do života Cirkvi rozličnými spôsobmi vtiahnutý, tak sa rád tejto téme venujem s presvedčením, že môže byť v mnohom poučná a prínosná aj pre súčasnosť a budúcnosť. Dôležité je, aké ovocie prinášala Cirkev v rokoch prenasledovania i to, čo zostalo a pretrvalo do súčasnosti. Pokladám za potrebné o tejto téme hovoriť aj vzhľadom na súčasný vývoj v Cirkvi i v spoločnosti v obidvoch krajinách bývalého Československa. 

Z obdobia činnosti tajnej Cirkvi zostali viaceré artefakty, svedectvá a štúdie, ako aj dnes fungujúce pamäťové inštitúcie: Ústav pamäti národa, Ústav pro studium totalitních režimů, tiež organizácie združujúce bývalých politických väzňov, aj niektoré iné.

Žiaľ, mnohí z tých, ktorí sa pre Cirkev angažovali a obetovali, zomreli nedocenení, opustení, nepochopení, zabudnutí, a mnohí, ktorí ťažili zo situácie vtedy, napríklad otvorenou alebo skrytou spoluprácou s vládnucim režimom, ťažia aj dnes. Ale ľudskú spravodlivosť asi nie je možné celkom dotiahnuť.

Úlohou Cirkvi, ktorú založil Kristus, by vždy malo byť viesť ľudí k Nemu a zhromažďovať ich okolo Neho. Pokušenie tvoriť si cirkev podľa vlastných predstáv je asi u mnohých vždy aktuálne, asi preto svoje najúspešnejšie fungovanie mala Cirkev v dejinách vtedy, keď bola prenasledovaná či nútená žiť v ťažkých podmienkach. V každom období boli kňazi a veriaci  nejakým spôsobom pokúšaní, aby kolaborovali s mocnými tohto sveta, aj cez rozličné politické systémy ako nacizmus, komunizmus i liberalizmus.

Každý má právo na svoju názorovú či politickú orientáciu, ale nie je v poriadku, ak jej podriadi svoje postavenie či  úrad v Cirkvi. Podriaďovať cirkevnú funkciu len ľudským hodnotám a názorom môže byť tragické. Osobitne kňaz, ktorého povolal Kristus, má byť v prvom rade jeho služobníkom a služobníkom Cirkvi a veriacich, nemal by v tejto službe hľadať len vlastné naplnenie, uspokojenie, osoh a výhody, ani na úkor iných služobníkov Cirkvi, ani  veriacich, ani nikoho z ľudí.

 

Ľudovít Košík

::

Súvisiaci článok: Cirkev je spoločenstvo

::

Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).