Máme sa tešiť z Pyrrhovho víťazstva?

 

Už dávnejšie prehlasujem, že Konferencia biskupov Slovenska na čele s arcibiskupom Zvolenským neobhajuje s dostatočnou razanciou základné práva a slobody katolíkov na Slovensku, ktoré sú garantované Ústavou Slovenskej republiky. Sú to možno kruté slová a mňa samého doslova fyzicky bolí, že musím takto verejne prezentovať svoj postoj, ale to, čo sa s Katolíckou cirkvou na Slovensku deje v súčasnosti, nemá obdobu v novodobých dejinách našej vlasti. Nič podobné si nepamätám a to som za vyše 68 rokov svojho života predsa len už čosi preskákal.

Predstavitelia KBS a aj niektorí duchovní začali s radosťou oznamovať, že podľa COVID automatu budú od pondelka 19. apríla 2021 opäť povolené verejné bohoslužby. Lenže za akú cenu? Bohoslužby majú byť prístupné len pre veriacich s negatívnym testom (v poslednej chvíli bolo rozhodnuté, že potvrdenie o teste sa nebude vyžadovať) a v chráme môže byť prítomných toľko osôb, aby pripadala len jedna na 15 štvorcových metrov plochy. Pätnásť metrov štvorcových je napríklad obdĺžnik, ktorého strany majú dĺžku 3,75 m a 4 metre. Čiže toľko plochy môže pripadať na jedného veriaceho počas bohoslužieb.

Tak sa pýtam: ako mohli naši biskupi pristúpiť na také ponižujúce podmienky, ktoré sú navyše v rozpore s Ústavou SR a zákonmi našej domoviny? Nie sme predsa v ére takzvaného reálneho socializmu pred rokom 1989, keď bola Katolícka cirkev u nás prenasledovaná štátnou mocou!

Súčasný režim SR prezentuje sám seba ako demokraciu. V skutočnosti je to už totalita vlády Igora Matoviča (pretože súčasný premiér Eduard Heger je zrejme len bábkou, ktorú z pozadia ovláda Igor Matovič), ale zákony zatiaľ ešte garantujú veriacim aspoň na papieri náboženskú slobodu. V tejto „papierovej demokracii“ je pozícia Katolíckej cirkvi predsa len o niečo lepšia ako bola pred rokom 1989.

Nemôžem si v tejto súvislosti nespomenúť na vdp. Ignáca Juruša, ktorého som poznal ako kaplána v našej farnosti vo Vranove nad Topľou v rokoch 1977–1979. Bol prenasledovaný vtedajšou totalitnou vrchnosťou za kritiku obmedzovania náboženskej slobody vo vtedajšej ČSSR. Výsluchy, domové prehliadky a útoky ŠtB však nedokázali zlomiť jeho presvedčenie a on trpezlivo znášal prenasledovanie zo strany štátnej moci. Je aj pre našu dobu vzor a inšpirácia v boji proti útokom Zlého, ktorý sa rôznymi formami usiluje zničiť dielo Ježiša Krista na zemi.

Niekedy mám pocit, že naši biskupi dali prednosť starostlivosti o svetské potreby veriacich a akosi zabúdajú na to, že absolútnu prioritu musí mať v Katolíckej cirkvi starostlivosť o spásu duší. Veľmi jasne to formuloval svätý pápež Ján XXIII., ktorý v encyklike Mater et magistra deklaruje, že je „prvoradou úlohou svätej Cirkvi viesť duše k svätosti a robiť ich účastnými nadprirodzených dobier, predsa ona prejavuje svoju starostlivosť aj o každodenné požiadavky života ľudí, a to nielen čo sa týka ich živobytia a životných podmienok, ale aj ich blahobytu a všestranného kultúrneho rozvoja v jeho mnohých aspektoch a podľa rozličných období. Keď svätá Cirkev takto koná, uskutočňuje prikázanie svojho zakladateľa Krista, ktorý má na mysli predovšetkým večnú spásu človeka, keď hovorí: ‚Ja som cesta, pravda a život‘ (Jn 14, 6) a ‚Ja som svetlo sveta‘ (Jn 8, 12); avšak na inom mieste, keď videl hladujúci zástup, s pohnutím zvolal: ‚Ľúto mi je zástupu‘ (Mk 8, 2), čím dal najavo, že venuje pozornosť aj pozemským potrebám národov“ (Ján XXIII.: Mater et magistra, č. 2–3).

Teda Katolícka cirkev sa síce nezbavuje starostlivosti „o každodenné požiadavky života ľudí“, ale jej prvoradou úlohou je „viesť duše k svätosti a robiť ich účastnými nadprirodzených dobier“.

Môj veľký patrón svätý Karol Boromejský počas morovej epidémie v Miláne organizoval kajúce procesie! Nezatváral chrámy! Išiel priamo medzi chorých, hoci mu mnohí radili, aby pred nákazou ušiel do bezpečia. Citujem z vlastného článku: „Svätý Karol Boromejský aj dnes, a práve dnes, inšpiruje, motivuje. Katolík v súčasnosti môže vlastne tak trochu závidieť súčasníkom veľkého svätca. Mohli ho každý deň, aj v čase moru, vidieť z tváre do tváre, mohli prijímať Eucharistiu z jeho rúk. A čo dnes? Biskupov a kňazov vidíme cez televíziu, Eucharistia sa stala zriedkavosťou v živote katolíka. Sväté omše sledujeme na televíznej obrazovke, lenže tie nikdy nenahradia živé sväté omše! Čosi zlé, veľmi zlé sa deje s našou Katolíckou cirkvou a my s hrôzou konštatujeme, že to, čo nedokázal totalitný režim, dokázal ‚sprostý‘ vírus, ktorý ochromil našu Cirkev. Prosme preto aj dnes sv. Karola Boromejského, nášho veľkého svätca, aby orodoval za súčasnú Katolícku cirkev v nekompromisnom zápase proti agresívnym atakom sekulárneho sveta. Aby sa táto Cirkev nebála smelo, ale s nevyhnutnou ohľaduplnosťou, presadzovať právo na verejné slávenie svojho kultu. Amen“ (Svätý Karol Boromejský inšpiruje zvlášť v súčasnosti).

Pri pamiatke biskupov a kňazov, prenasledovaných totalitným režimom v rokoch 1948–1989, nemôžeme ostať nečinní v súčasnej ťažkej dobe radikálneho obmedzenia náboženskej slobody na Slovensku.

Nech mi Boh odpustí môj nekompromisný postup. Ospravedlňuje ma fakt, že nekonám z osobnej nevraživosti voči konkrétnym osobám, ale z lásky ku Katolíckej cirkvi, ktorá je pre mňa najcennejším pokladom na svete. Ak ten stratím, môj život stratí zmysel i hodnotu. Nie je to vzbura proti niekomu, ale boj za základné práva a slobody katolíkov, ale aj kresťanov na Slovensku všeobecne.

 

Karol Dučák

::

Rozhovor s autorom: Kristova Cirkev je nezničiteľná

::

Súvisiaci článok: Ľuďom, ktorí veria v Krista

::

Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod článkom.

Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície, prihláste sa na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.