Omša podľa misála Pavla VI. nie je NOM! Nikdy nebola!

 

Karol Dučák

Aj keď od liturgickej reformy po Druhom vatikánskom koncile uplynulo už vyše polstoročia, v Katolíckej cirkvi stále existuje početne síce nie veľký, zato však mimoriadne aktívny tábor ultrakonzervatívnych katolíkov, ktorí a priori zavrhujú pokoncilovú liturgickú reformu, ba odmietajú uznať svätú omšu podľa misála Pavla VI. z roku 1970 za platný katolícky rítus.

A nielenže a priori zavrhujú túto svätú omšu, ale takmer výlučne používajú jej nesprávne pomenovanie NOM (Novus Ordo Missae). Odvolávajú sa pritom na prejav pápeža Pavla VI. z pondelka 24. mája 1976, v ktorom pápež údajne použil slovné spojenie Novus Ordo Missae ako názov svätej omše, ktorej misál vydal v roku 1970. Je to však nesprávne tvrdenie. Označenie Novus Ordo Missae ako oficiálne pomenovanie svätej omše sa totiž v prejave pápeža Pavla VI. z pondelka 24. mája 1976 nenachádza (porov. vatican.va). Čiže každý, kto používa skratku NOM, stavia na chimére. V oficiálnych dokumentoch Katolíckej cirkvi sa toto pomenovanie svätej omše vôbec nepoužíva. Omša podľa misála Pavla VI. nie je a ani nikdy nebola NOM!

V rímskom ríte sa názvoslovie svätej omše odvíja od misála, podľa ktorého je liturgia slávená. Teda v prípade svätej omše, ktorá je v Rímskokatolíckej cirkvi najčastejšie slávená v celosvetovom meradle, je v zmysle terminológie Úradu liturgických slávení Najvyššieho veľkňaza vo Vatikáne správne a presné odborné pomenovanie: omša podľa misála Pavla VI.

Pre staršiu formu rímskeho rítu, ktorá sa začala sláviť v roku 1962, sa používa presné oficiálne odborné pomenovanie: omša podľa misála Jána XXIII. Neoficiálne a v minimálnom rozsahu sa v Katolíckej cirkvi slávi aj omša podľa misála Pia V., slávená v Rímskokatolíckej cirkvi od roku 1570. Bežne sa tieto pomenovania skracujú, takže v praxi neraz čítame alebo počúvame o omši Pia V., či omši Jána XXIII., alebo o omši Pavla VI.

Pokoncilová liturgická reforma bola presadzovaná nezvykle rýchlo, radikálne, ba v mnohých prípadoch i necitlivo, čo spôsobilo nemálo vnútornej bolesti katolíkom úzko spätým so starou formou rímskeho rítu. Existujú svedectvá o tom, že pápež Pavol VI. dostával žiadosti o udelenie povolenia používať rímsku liturgiu, ktorá predchádzala reforme uskutočnenej v roku 1970. Záujemcovia o túto starobylú rímsku liturgiu neraz narážali na nepochopenie biskupov a dokonca aj kardinál Jozef Ratzinger si v tejto súvislosti viackrát poťažkal na netolerantnosť svojich „biskupských spolubratov“. Faktom však je, že omša podľa misála Jána XXIII. nikdy nebola oficiálne zakázaná a v minimálnej miere sa slávila aj naďalej.

V záujme objektivity je potrebné priznať do istej miery oprávnenosť kritiky omše podľa misála Pavla VI. jej oponentmi z tábora ultrakonzervatívnych katolíkov. Musíme totiž konštatovať, že pokoncilová liturgická reforma nerešpektovala do dôsledkov konštitúciu o posvätnej liturgii Sacrosanctum Concilium Druhého vatikánskeho koncilu. Koncil urobil výrazný posun v oblasti používania národných jazykov veriacich. Konštitúcia Sacrosanctum Concilium okrem iného uvádza: „Keďže v omši, pri vysluhovaní sviatostí alebo v iných častiach liturgie môže byť pre ľud často veľmi užitočné používanie národného jazyka, možno mu dať viac miesta...“ (Sacrosanctum Concilium, 36, § 2).

Avšak to, že koncil dal viac priestoru národným jazykom veriacich, nemalo znamenať úplné odstránenie latinčiny z liturgie. Koncil nielenže požadoval zachovať používanie latinského jazyka v latinských obradoch, ale navyše výslovne žiadal postarať sa „o to, aby veriaci vedeli po latinsky spoločne recitovať alebo spievať stále časti omšového poriadku, ktoré sa ich týkajú“ (Sacrosanctum Concilium, č. 54).

Táto požiadavka konštitúcie však ostala po liturgickej reforme len na papieri a latinčina sa prakticky úplne vytratila z liturgie. Dnes už len minimum katolíkov dokáže po latinsky recitovať alebo spievať stále časti omšového poriadku, tak ako to požadoval Druhý vatikánsky koncil. Nebola tiež dodržaná pasáž konštitúcie Sacrosanctum Concilium požadujúca v procese zjednodušovania obradov svedomite zachovať ich podstatu (porov. Sacrosanctum Concilium, č. 50).

Sporná bola zmena osvedčených formulácií niektorých častí liturgie, predovšetkým modlitieb obetovania. K nedostatkom patrí aj skutočnosť, že z misála Pavla VI. zmizla modlitba k sv. Michalovi archanjelovi po skončení svätej omše, a takto by sme mohli pri vymenovaní sporných momentov pokoncilového liturgického vývoja v Rímskokatolíckej cirkvi pokračovať aj ďalej.

Faktom však je, že omša podľa misála Jána XXIII. nikdy nebola oficiálne zakázaná a v minimálnej miere sa slávila aj po realizácii liturgickej reformy v roku 1970. Jej slávenie uľahčil pápež Ján Pavol II., ktorý vyšiel v ústrety záujemcom o slávenie svätej omše podľa misála Jána XXIII. Svojím špeciálnym indultom Quattuor abhinc annos, vydaným 3. októbra 1984 Posvätnou kongregáciou pre Boží kult, povolil za stanovených podmienok opäť používať Rímsky misál promulgovaný pápežom Jánom XXIII. Nezostalo však len pri tom a pápež Ján Pavol II. prostredníctvom motu proprio Ecclesia Dei z roku 1988 vyzval biskupov k veľkodušnosti pri udeľovaní tohto povolenia pre všetkých veriacich, ktorí si budú želať slávenie svätej omše podľa misála Jána XXIII.

Novú nádej pre tých, ktorí boli úzko spätí so starou formou rímskeho rítu, priniesol emeritný pápež Benedikt XVI. svojím apoštolským listom motu proprio Summorum Pontificum zo 7. júla 2007 (porov. vatican.va) a následne Inštrukciou o aplikácii apoštolského listu motu proprio Summorum Pontificum Jeho Svätosti Benedikta XVI., ktorú vydala Pápežská komisia Ecclesia Dei 30. apríla 2011 (porov. vatican.va).

Oba tieto dokumenty presne stanovujú podmienky koexistencie dvoch foriem latinského obradu. Pritom omša podľa misála Pavla VI. bola označená ako forma ordinaria (riadna forma), pričom omša podľa misála Jána XXIII. ako forma extraordinaria (mimoriadna forma) bola umožnená pápežom Benediktom XVI. za podmienok zohľadňujúcich ním zamýšľaný zámer, presne stanovený v motu proprio Summorum Pontificum.

Omšu podľa misála Pavla VI. označujú ako platnú katolícku svätú omšu aj najväčšie osobnosti súčasnej Katolíckej cirkvi. Napríklad Mons. Athanasius Schneider, biskup z Kazachstanu, nemeckého pôvodu, ktorý sám inklinuje k mimoriadnej forme rímskeho rítu, aj napriek istým výhradám akceptuje omšu podľa misála Pavla VI. ako platný katolícky obrad, odporúča však prevziať do tejto svätej liturgie niektoré prvky mimoriadnej formy rímskeho rítu (porov. christianitas.sk). Určite toto je schodnejšia cesta do budúcnosti ako tendencie ultrakonzervatívnych katolíkov a priori odmietať existenciu riadnej formy rímskeho rítu bez možnosti jej reformy.

Vyvolávanie konfliktov medzi prívržencami oboch foriem rímskeho rítu mimoriadne škodí celej Katolíckej cirkvi. Jedine správnym východiskom zo súčasnej situácie je liturgické zmierenie a maximálne možná kompatibilita oboch foriem rímskeho rítu podľa predstáv kardinála Saraha, ktorý v jednom rozhovore okrem iného povedal: „Rovnako ako Benedikt XVI. aj ja dúfam, že obidve formy rímskeho rítu sa budú vzájomne obohacovať. To znamená vylúčenie hermeneutiky zlomu. Obidve formy sa týkajú tej istej viery a tej istej teológie. Byť v protiklade s nimi by bolo veľkou ekleziologickou chybou“ (christianitas.sk).

Je zrejmé, že pokračovanie liturgickej reformy je nevyhnutnosťou a inej dobrej možnosti niet. Cesta znevažovania riadnej formy rímskeho rítu a boj proti nej nemá a nemôže mať perspektívu v Katolíckej cirkvi. Svätá omša podľa misála Pavla VI. je najčastejšie slávenou formou liturgie Katolíckej cirkvi, kým prívrženci mimoriadnej formy rímskeho rítu predstavujú len marginálnu časť katolíkov. Podľa jedného z odhadov iba zhruba jedno percento kňazov v celosvetovom meradle celebruje svätú omšu v mimoriadnej forme rímskeho rítu (katholisch.de). Tieto skutočnosti je potrebné mať na zreteli pri každej úvahe o budúcnosti liturgického vývoja v Katolíckej cirkvi.

 

Karol Dučák

::

Súvisiace články:

Svätá omša podľa misála Pavla VI.

Svätosť omše Pavla VI.