 |
| Robert Hakala |
Dvadsať rokov som učil na odbornom učilišti,
ktoré patrí do kategórie špeciálnych škôl. Vzdelávajú sa tu hendikepovaní
žiaci. Nemusím pripomínať, že drvivá väčšina žiakov bola rómskeho pôvodu.
Väčšina z nich pochádzala z rómskych osád, ale niektorí rodičia sa
vymanili z tohto prostredia a bývali vo vlastných domčekoch alebo v
panelákoch mimo osád. Samozrejme aj rozumové schopnosti boli medzi týmito
žiakmi rozdielne.
Raz, pred Veľkou nocou, som sa ich opýtal, čo si predstavujú pod pojmom Veľká noc, čo sa vtedy stalo, prečo ju oslavujeme... V jednej triede na tieto moje otázky nechcel nikto odpovedať, ale nakoniec sa prihlásil jeden žiak a jeho „definícia“ Veľkej noci znela: „Gadžovia chytili druhého gadža, zabili ho, zakrútili do plachty a pochovali. Ale on im aj tak utiekol.“
V inej triede na moju otázku odpovedala
žiačka: „Pán učiteľ, ja chodím pravidelne do cerkvi. Aj na Veľkú noc som bola
a nerozumiem tomuto: spievame ‚Kristus slávne vstal z mŕtvych. Smrťou smrť
premohol a tým, čo sú v hroboch, život daroval.‘ Ako premohol smrť?
Bili sa, alebo ako? A potom: čo sú v hroboch, teda mŕtvym, život
daroval. Ale oni sú stále mŕtvi! Ako im daroval život?“
Vždy, keď som sa rozprával so žiakmi
o kresťanstve, spomenul som si na jeden výrok, ktorý som kdesi čítal pred
viacerými rokmi: „Naši misionári nemusia ísť ďaleko za hranice, obrovská práca
ich čaká aj s našou rómskou menšinou.“
Robert Hakala
::
Prečítajte si: Krása, bolesť, svetlo
Myslím si, že nie je až tak potrebné špecializovať sa na menšiny, ale misionári sú čoraz viac potrebný pre nás všetkých, pre väčšinu národa, ktorý blúdi po čudných cestách a hľadá a spolieha sa na riešenia, ktoré nemôžu fungovať. Vďaka za postreh zo života. Mám podobné skúsenosti. Ľudovít
OdpovedaťOdstrániť