Zvnútornenie
Ak svoj svet, svoje videnie sveta zúžime iba
na to, čo máme na dosah, čo obsiahnu naše zmysly a čo si žiada telo,
uzavrieme sa do tmavej cely pragmatizmu a racionalizmu.
Bez tajomstva, bez mystéria, bez ducha vnímame sploštene a vidíme iba zlomok toho, čo nám bude prístupné potom, keď sa otvoríme duchovnej dimenzii života. Skrze vieru prichádzame k pochopeniu vlastného bytia aj k uznaniu povinností, ktoré z toho pochopenia vyplývajú, ktoré vyplývajú zo samotnej podstaty života.
Veľkosť človeka je daná hĺbkou jeho vnútorného
prežívania. Zvnútornenie je pohyb k podstate, prijatie toho, čo nám bolo
dané – prijatie údelu, prijatie kríža, cesta k spáse.
Tomáš Kempenský v slávnom diele Nasledovanie
Krista takto píše: „Kto je vo svojom vnútri dobre založený a usporiadaný,
nedbá na čudné a prevrátené počínanie ľudí. Pozemské veci človekovi len
toľko prekážajú a len natoľko ho mätú, nakoľko sa k nim pripútava...
Obráť sa celým srdcom k Pánovi; zanechaj tento biedny svet a tvoja duša
nájde pokoj.“
::
Predchádzajúce: Nedeľné slovo (120)
Nedá sa celkom súhlasiť s tézou...nepripútať sa k pozemským veciam. Podľa môjho názoru, to by človek musel žiť ako nezávislý samotár a vieme, že človek je tvor spoločenský. To je však môj subjektívny názor. S úctou, milan
OdpovedaťOdstrániťAsi je to tak, že každý má svoj spôsob žitia, podľa daností a talentov, ktoré dostal.
Odstrániť