 |
| Vlado Gregor |
Realitu nemožno v nijakom vyššom záujme
popierať. Radi sa sťažujeme, ako nám ubližujú, ale o tom, ako si my sami ničíme
Cirkev a likvidujeme jej existenčné zásady a základy, je veľké ticho. Naša loď
zvaná Cirkev sa potápa a my na palube stále krajšie spievame a tancujeme. Píšem
o tom už dlho, ale ohlas je minimálny. Brvno vo vlastnom oku nás naozaj
netlačí...
Prečo by mal byť II. vatikánsky koncil nasilu oslavovaný? Nemôžeme predsa vychádzať z toho, že sme všetci dobrí, že všetci sme bratia a že dokonalosť je tu na zemi možná. Kristus nám nemohol jasnejšie dať najavo, že žiť bez utrpenia a smrti je chiméra, že to v tomto svete nie je možné a ak to tvrdíme, kreslíme také isté fantazmagórie, aké vidíme v príručkách Svedkov Jehovu, či v teóriách o beztriednej spoločnosti.
Čo konkrétne mi dáva silu a odvahu toto
tvrdiť? Je to totálne zmierenie so židovstvom a odmietnutie odsúdiť komunizmus
na spomenutom koncile. Je to prijatie idey vytvorenia raja na zemi. Ak toto
celkom vážne tvrdíme, nečudujme sa strate viery. Je úplne logická, nevyhnutná a
pochopiteľná. A na vine nie je nikto iný, len my sami.
Bože, odpusť nám, neúprimným a neuveriteľne
hlúpym!
::
Hocičo by sme mali proti Ježišovi, nemôžeme
poprieť, že mal rád svoj národ. Je teda smutné, že mnohí, ktorí majú Ježiša
radi, nemajú radi jeho národ. V čom však spočíva láska nielen k Ježišovi, ale
aj k jeho národu?
Zdá sa vám, že niekedy píšem tvrdo, ale verte,
zdá sa to aj mne a tie krátke postrehy predchádzajú dlhé modlitby a niekedy aj
mučivé spytovanie svedomia. Často mi vyčítajú kritiku II. vatikánskeho koncilu,
z ktorého sa, jemne povedané, vyrába posvätná krava. Uvedomme si, že sa to
začalo plazením pred židmi, pokračovalo plazením pred moslimami, pred pačamamou
a nakoniec pred vírusom. Ako a kam sme sa k tejto takmer absolútnej
rezignácii dopracovali?!
V encyklike Nostra aetate tvrdíme, že židia sú
naši starší bratia, ale mlčíme o tom, že pomýlení bratia. Citujeme List
Rimanom, že Božie prísľuby sú neodvolateľné, ale mlčíme o dodatku, že len za
podmienky, že prijmú Ježiša ako Mesiáša. My sme vlastne zapreli Krista, po
hebrejsky Mesiáša! Robí to vzduch v Cirkvi nedýchateľným – a nepomôže nám
k vyliečeniu žiadna pľúcna ventilácia, len odvaha priznať si to a oľutovať.
Bože, buď milostivý k nám hriešnym a smiešnym!
::
Potrebou a tendenciou ľudí je niekoho a
niečoho sa báť a niečo a niekoho poslúchať, podriaďovať sa a uctievať.
K tomu ako korenie je potrebný pocit záhady, tajomna, večnej nedokonalosti
a tým aj pokory. Sú to aj dobré a nevyhnutné vlastnosti, lebo aj dokonalosť je
v pozemských a meniacich sa podmienkach relatívny pojem a je nedosiahnuteľná,
teda pokora a reálny odhad svojich možností sú nevyhnutne potrebné.
Mnohí vyčítajú katolíckej Cirkvi, že neustále
balansuje medzi pravdou a tým, čomu ľudia chcú veriť. Ale to musí robiť každá
organizácia, či už náboženská, alebo ináč ideová. Nebuďme teda nerealistickí a
nerozprávajme bájky o dome zo skla. Lebo stačí aj malý úder malým kladivkom a
dom hodný uctievania sa nám s veľkým rachotom a hanbou rozsype.
Vždy som tvrdil, že Kristus bol najväčší
realista ľudských dejín a jasne videl zlé a zneužiteľné tendencie v človeku. My
mu však nechceme rozumieť, pretože stále túžime vidieť svoju vlastnú
dokonalosť, alebo sa aspoň podriadiť akejsi rešpektovanej, bezchybnej a dokonalej
náuke a z nej vyplývajúcej dokonalej organizácii. Ak nám to zase raz nevyjde,
odložíme to do budúcnosti s predpokladom ďalšieho mesiáša. Tým znovu
vyhovieme vyššie menovaným potrebám strachu, poslušnosti a uctievania.
Bez týchto atribútov asi skutočne nemôžeme žiť
a úlohou akéhokoľvek spoločenstva je udržiavať tieto tendencie v rozumných
medziach. Katolícka Cirkev sa o to snaží už dve tisícročia a som smutný z toho,
že túto cestu, ktorú nám vytýčil ten naozajstný Mesiáš, pomaly opúšťa. Verím
však, že Ježišove slová a hlavne jeho stále živý príbeh nás napokon z tejto
zlej cesty znovu vrátia späť na cestu k dobrému Bohu, ktorý nemá rád
ustrašencov a luhárov.
Kyrie eleison! Pane, zmiluj sa!
Vlado Gregor
::
Rozhovor s autorom: Ježišov
odkaz pretrvá
::
Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod
článkom.
Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície, prihláste sa na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.
Niekedy sa mi zdá akoby na Pravde nikomu nezáležalo, akoby ju nikto nehľadal a neusiloval sa podľa nej žiť a vštepovať ju výchovou do sŕdc a životov mladej generácie, akoby sme si Pravdu prispôsobovali svojim podmienkam a potrebám či momentálnym žiadostiam. Chceme sa mať dobre a to nám postačuje. Ale človek má vyšší cieľ, nie len si naplniť svoje túžby a sny a mať sa dobre za každú cenu. Cirkev akoby prestala plniť svoje poslanie, niekedy sa pýtam či to nesúvisí so súčasnou apokalyptickou dobou, ale Pravdu by nemala nikdy odsúvať do úzadia. Žijeme ťažké časy a do budúcnosti nie som veľkým optimistom. Vďaka za poctivé zamyslenia. Ľudovít
OdpovedaťOdstrániťVlado Gregor, nehnevajte sa, tie Vaše útoky na Druhý vatikánsky koncil ma demotivujú a ja strácam inšpiráciu písať ďalej pre PriestorNet. Ja si Druhý vatikánsky koncil hlboko vážim, ale nie ako posvätnú kravu, ale ako poctivú snahu tisícov biskupov preniesť Katolícku cirkev do novoveku pri kompletnom zachovaní katolíckeho učenia. To, že niekto robí z tohto koncilu posvätnú kravu, to, že niekto sústavne kriví jeho učenie, nie je chyba koncilu! Ak by ste, Vlado Gregor, študovali dokumenty koncilu rovnako poctivo ako ja, vedeli by ste, že v nich nie je ani náznak príkazu plaziť sa pred Židmi, či moslimami.
OdpovedaťOdstrániťDeklarácia Nostra Aetate síce píše o úcte k Židom a moslimom, lenže tá istá deklarácia Nostra Aetate uvádza aj to, že „Katolícka cirkev… hlása a je povinná neustále hlásať Krista, ktorý je ,cesta, pravda a život´ (Jn 14,6), v ktorom ľudia nachádzajú plnosť náboženského života...“ (Nostra astate, č. 2)
Napokon, nikdy v histórii ľudstva nedosahovali konverzie Židov a moslimov na katolícku vieru také masové rozmery ako po Druhom vatikánskom koncile, Svedčia o tom seriózne štatistiky a tie sa nedajú oklamať. Vy, Vlado Gregor, robíte to, čo mnohí iní kritici koncilu. Vytrhávate z koncilových dokumentov tie pasáže, ktoré sa Vám hodia, ale zámerne neuvádzate iné pasáže, ktoré Vám nevyhovujú. Urobili ste si z koncilu lacný terč a všetky problémy súčasnej Cirkvi hádžete na koncil. PRITOM V KONCILOVÝCH DOKUMENTOCH SA DO OMRZENIA OPAKUJE, ŽE JEDINÁ PRAVÁ JE KATOLÍCKA CIRKEV KRISTOVA, ZALOŽENÁ NA SKALE, PETROVI. NIKDE (!) V DOKUMENTOCH KONCILU SA NEPÍŠE, ŽE BY BOLO NEJAKÉ INÉ NÁBOŽENSTVO NA TEJ ISTEJ ÚROVNI AKO KATOLÍCKE!
Ale ja už nemám energiu ani motiváciu viesť s Vami nekonečnú „zákopovú vojnu“. Potrebujem vypnúť a na istú dobu sa stiahnem do úzadia.
Pri tejto príležitosti chcem vyjadriť veľkú úctu a vďaku pánovi Maršálkovi za tú česť spolupracovať s ním. Je to vzácny človek zriedkavých, povedal by som, doposiaľ nedocenených kvalít. Spolupráca s ním patrí k tomu najlepšiemu, čo ma v živote postretlo a to myslím smrteľne vážne. PriestorNet predstavuje veľmi dôležitú kapitolu v mojom živote a veľmi mi pomohol. Neskromne si však myslím, že aj ja som veľmi pomohol tomuto časopisu. Príjemne ma šokuje skutočnosť, že aj viaceré moje články, ktoré som napísal pred niekoľkými rokmi, stále patria k najčítanejším. Znamená to, že som odviedol vcelku dobrú prácu. Na druhej strane ma mrzia mnohé mojej nedostatky, ale to je napokon aj dobré. Je dobré, že človek nie je dokonalý, pretože ak by bol dokonalý, hrozilo by mu to, čo kedysi Luciferovi. Chcel by sa vyrovnať Bohu, a to je začiatok cesty do pekla. Ešte raz ďakujem za tú česť spolupracovať s pánom Maršálkom aj s tými čitateľmi, ktorí mi vyjadrovali morálnu podporu. Moje meno však nezmizne z PriestorNet-u. Sľúbil som pánovi Maršálkovi, že mu pošlem všetky rozpísané a doposiaľ nedokončené články, ktorý som mu už predtým sľúbil. Napríklad aj rozhovory, ktorých dokončenie sa nie mojím zavinením odkladá na neurčito.
Po dohode s pánom Maršálkom vyjdú na budúci týždeň 2 moje články, ale mám pripravených ešte viac článkov, takže sa čitatelia časopisu majú na čo tešiť (?).
Váš omyl, pán Gregor, chcem ilustrovať aj na článku, ktorý uverejnil Christianitas. Píše sa v ňom okrem iného: „Pochybnosti ohľadom Judášovej spásy sa začali objavovať iba v posledných desaťročiach. Azda prvý teológ, ktorý s ňou vyšiel na verejnosť, bol Švajčiar Hans Urs von Balthasar, ktorý sa veľmi usiloval dokázať tézu, že peklo je prázdne, čo znamená, že v pekle nie je nikto, azda okrem diabla. Každopádne tam nie sú nijakí ľudia, dokonca ani Judáš.“ (https://www.christianitas.sk/je-judas-naozaj-zatrateny/)
OdpovedaťOdstrániťKritici Druhého vatikánskeho koncilu sú schopní pripisovať túto herézu koncilu. Veď aj Vy, pán Gregor, píšete: „Prečo by mal byť II. vatikánsky koncil nasilu oslavovaný? Nemôžeme predsa vychádzať z toho, že sme všetci dobrí...“
Lenže Druhý vatikánsky koncil také nezmyselné bludy nehlásal, ale naopak, jednoznačne sa vyjadruje o pekle a zatratení hriešnikov so smrteľným hriechom: „Keďže však nevieme ani dňa, ani hodiny, máme, ako upozorňuje Pán, stále bdieť, aby sme si po skončení nášho jediného pozemského života (porov. Hebr 9, 27) zaslúžili vojsť s ním na svadbu a byť započítaní medzi požehnaných (porov. Mt 25, 31 – 46), a nerozkázalo sa nám ako zlým a lenivým sluhom (porov. Mt 25, 26) odísť do večného ohňa (porov. Mt 25, 41), von do tmy, kde ‘bude plač a škrípanie zubami’ (Mt 22, 13 a 25, 30). Prv než by sme totiž kraľovali s osláveným Kristom, my ‘sa všetci musíme ukázať pred Kristovou súdnou stolicou, aby každý dostal odplatu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či zlé’ (2 Kor 5, 10); a na konci sveta ‘tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie’ (Jn 5, 29, porov. Mt 25, 46).“ (Lumen gentium, č. 48)
Koncil nehlásal ani interkomúnio, ani možnosť podávania svätého prijímania ľuďom, žijúcim v konkubináte, a iné zvrhlosti, ktoré dnes hlásajú vlci v ovčom rúchu medzi katolíckymi teológmi. Nie je správne pripisovať koncilu veci, s ktorými nemá nič spoločné. Aj keby sa koncil nekonal, aj tak by sa vyrojili masy zblúdených, pomýlených reformátorov V každej dobe sa takí našli. V časoch arianizmu, ale aj v časoch Luthera či Hansa Ursa von Balthasara.
Ďakujem pán Dučák. Nehnevám sa, len som smutný, že nechápete, čo chcem povedať. Už som neraz napísal, že nie je natoľko dôležité, čo sa píše, ale čo sa roboí. A tiež je v evanjeliách jasná definícia, že podľa ovocia ich spoznáme.Možno práve tí konvertiti z islamu a judaizmu nás privedú k jasnejšiemu chápaniu hodnoty našej viery a tradície. vg
OdpovedaťOdstrániť