Démon ateizmu

 

Neverectvo, respektíve ateizmus – v teoretickej či praktickej rovine – si hľadá a nachádza vždy nových a nových stúpencov vo všetkých končinách sveta. Démon ateizmu šarapatí od počiatku dejín, ale ešte nikdy nebol taký úspešný ako v súčasnosti. Ateizmus nadobúda čoraz agresívnejšiu podobu, hoci túto agresívnosť zvyčajne skrýva, nasadzujúc si masku poznania a pokroku.

Kardinál Robert Sarah v pozoruhodnej knihe Boh alebo nič cituje výrok pápeža Pia XII.: „Popretím Boha sa rúca akýkoľvek základ ľudskej morálky.“ Pretože človek nie je mierou všetkých vecí, musí prijať princípy pravdy a dobra ako dané, inak sa ocitne v bludisku, z ktorého možno ani nenájde cestu von. Takým bludiskom je aj nové pohanstvo, miešajúce prvky rôznych náboženstiev s ateistickou mentalitou, s mentalitou konzumu a svojvôle.

Podľa kardinála Saraha vzdialenie sa od Boha nie je prejavom rozumu, ale vôle. Ateistická životná orientácia je individuálnym rozhodnutím človeka, ktorý si predsavzal dosadiť na miesto Boha samého seba. Ateizmus má teda pôvod v prepiatom individualizme. Ale predstava absolútnej slobody je iluzórna, vedie napokon k odmietaniu etických pravidiel a zásad bez rozdielu, čiže vlastne k mravnému úpadku: „Fenomén zatmenia Boha sa prejavuje v bohatých a mocných krajinách súčasného sveta výraznou inklináciou ľudí k praktickému materializmu, neobmedzenému a nespútanému konzumu a definovaniu falošných mravných kritérií. Jediným zmyslom života sa pre mnohých stáva matéria a okamžité uspokojovanie potrieb“ (Robert Sarah: Boh alebo nič).

Moderný ateizmus Boha programovo ignoruje. Náboženské otázky stavia mimo zorného poľa, prinajlepšom im vyhradzuje miesto v súkromí, v utajení, v izolácii. Na verejnosti, v oblasti kultúry a médií, sa náboženská viera dostáva do polohy čohosi nežiaduceho, nemoderného, iracionálneho. Démon ateizmu vykresľuje veriaceho človeka ako neslobodného, nevzdelaného, zaostalého a politicky nespoľahlivého. Náboženské pravdy sa dostali pod hromadu cynických klamstiev. V atmosfére všadeprítomného relativizmu je možné uberať sa najrôznejšími cestami, ale hľadanie tej správnej cesty sa javí ako zbytočné. Novodobá babylonská veža sa stavia z tehál subjektívnych názorov, čo má byť vyjadrením plurality a prejavom slobody.

Materializmus a relativizmus tvoria jednu stranu mince, ktorá je dnes považovaná za jedine platnú, druhú stranu tvorí takzvaný vedecký a odborný prístup. Pod pláštikom vedeckosti a odbornosti sa však často skrýva škodlivá ideológia, ktorá chce rozložiť spoločenský organizmus: „Bez ohľadu na to, či máme do činenia s dospelým, výbojným ateizmom, alebo či sa nachádza ešte len v zárodku, jeho dôsledky sú rovnaké. Na človeka hľadí ako na objekt, snaží sa ho zbaviť jeho duchovných koreňov a oslepovať ho umelým svetlom, ktorým umocňuje ponuku hmotných statkov a iluzórnych úspechov. Nech by išlo o akúkoľvek formu ateizmu, vždy si kladie za cieľ zmeniť podstatu človeka“ (Robert Sarah: Boh alebo nič).

 

* * *

Časť mysliteľov odsunula Boha za hranice svojich úvah, pokúšajúc sa nájsť istotu mimo náboženstva. To sa prenieslo z čisto teoretickej do praktickej roviny a ľudia začali nielen premýšľať, špekulovať, ale aj konať tak, akoby Boha nebolo, niektorí dokonca verejne ohlásili jeho smrť. Zdalo sa, že zvíťazil ľudský rozum, ale snahy nájsť bezpečnú istotu a vybudovať spoločnosť bez náboženstva začali časom stroskotávať. Namiesto istoty prišiel nepokoj a mnohé pochybnosti. Ukazuje sa, že bez Boha niet poriadku. Zámer riadiť ľudské záležitosti bez náboženských princípov privádza ľudstvo na kraj priepasti.

Papini píše, že neviera môže byť vraždou vlastnej duše a spôsobuje škodu aj iným, preto sa s oprávneným dešpektom vyjadruje o tých, ktorí nevidia veci nadzmyslové a nevieru šíria: „Chápavosť ich úzkych rozumčekov nesiaha tak ďaleko. Takzvaná reálnosť je ich pravým pôsobiskom, a čo je za tým, je púšť. A naozaj, túžia po zlate, ktoré nenasýti, po zemi, z ktorej sa im dostane len kúsok na hrob, po sláve, ktorá je len slabým zašepkaním v mlčaní večnosti, po tele, ktoré sa stane blatom plným červov, po objavoch vyvolávajúcich rozruch, ktoré ich urobia otrokmi a potom urýchlia hrozný objav: smrť“ (Giovanni Papini: Život Krista). A na inom mieste Papini dopĺňa: „Všetky cesty, po ktorých sa ateisti ozlomkrky rútia, štvaní strachom z Boha, vedú k nihilizmu myšlienky, k zničeniu duše. Kto ide po nich, nemá inej voľby, než ničotu, alebo návrat“ (Giovanni Papini: Láska alebo smrť).

Démon ateizmu rozvracia spoločenský poriadok, rozsieva medzi ľuďmi semeno pýchy a nenávisti, mení úrodné polia kultúry na púšť. Všetko sakrálne znesväcuje, aby obral človeka o dôstojnosť a vznešenosť. Namiesto krásy ponúka škaredosť, tá je vraj moderná. A skutočne, moderný desakralizovaný svet je škaredý, nepekné sú jeho formy i jeho obsah, chváli sa škaredosťou, lebo nevie alebo nechce rozpoznať pravú krásu, vzdialil sa od nej, tak ako sa vzdialil od pravdy a od dobra.

Dnešná spoločnosť sa navonok javí ako fungujúca, ako dobre zabehnutý stroj priemyslu, dopravy, obchodu, zdravotníctva, školstva, zábavy... priam ako stroj šťastia. Ale zdanie klame. Vo vnútri prebiehajú hnilobné procesy, bujnie egoizmus, vzrastá sociálne napätie, stále viac ľudí trpí duševnými chorobami a pocitmi prázdnoty, opustenosti, smútku. Filozofia materializmu, účelovej politiky a ekonomiky, ktorá mala nastoliť slobodu, rovnosť a spravodlivosť, úplne zlyháva, hoci to ešte stále mnohí nechcú pripustiť.

Boh bol vynechaný z praktického života, náboženská viera bola zatlačená do geta, v ktorom pôsobí ako relikt minulosti, ateizmus sa stal normou – ale kýžený raj na zemi nenastáva. Démon ateizmu, tak ako každý démon, je otcom lži. Nahovoril človeku, že mu bude lepšie vo svete, kde si bude svietiť na cestu sám, svetlom svojho poznania. To svetlo je však nedostatočné, nepresahuje úzky priestor hmoty.

V spoločnosti, ktorá odmieta Boha, eliminuje hierarchické usporiadanie a kladie vzťahy k iným do roviny kupčenia, je takmer nemožné dosiahnuť zmierenie, odpustenie a pokoj. Takejto spoločnosti chýba priestor posvätného, mystérium pokánia, krása kultu a vznešenosť liturgie. Démon ateizmu všetko demokratizuje, aby vytvoril zdanie rovnosti a slobody, pritom sa však vytráca z ľudí túžba po svätosti a tým i ochota obetovať sa a konať nezištne. Dochádza k búraniu chrámov a namiesto nich vyrastajú obchody a smetiská. Zo sakrálnosti sa mnohí vysmievajú – a to je desivý príznak úpadku.

 

Ján Maršálek

(Úryvok z knihy Spoločnosť bez svetla, ktorá vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum.)

::

Súvisiaci článok: O umení dobre žiť