Domov

 

Ján Grešák

Bol slnečný jesenný deň. Martin sa prechádzal okolo zastávky. Do príchodu autobusu zostávalo dvadsať minút. S hlavou zvesenou, hlboko ponorenou do myšlienok prešľapoval z nohy na nohu. Vyrušil ho džavot detí, doliehajúci z neďalekého areálu. Zdvihol hlavu. Na podlhovastom objekte uzrel nápis DETSKÝ DOMOV.

Postál, zahľadel sa. Deti sa práve začali hrať. Pred chvíľou dojedli desiatu a zdali sa veselé. Staršia pani, vychovávateľka, ktorá sa im očividne snažila nahradiť matku, spozorovala Martina. Podišla k plotu. Pozdravil ju, dali sa do reči. Posunkom ukázala na trojicu najbližšie sa hrajúcich chlapcov:

„Ten najväčší, sedemročný, rodičov ešte nevidel. Matka sa mu vyhýba a rovnako aj otec. Aby nemusel platiť na svoju krv, stále mení zamestnanie, alebo zostáva bez roboty. Koľko už listov napísalo toto bystré chlapča! Príď, ocko, príď sa na mňa pozrieť. Nemusíš ďaleko od stanice, je to celkom blízko, nájdeš to ľahko. Ani hanbiť sa za mňa nemusíš, na vysvedčení som mal len jednotky... Naposledy pred tromi rokmi prišla chladná poštová poukážka s dvesto eurami, na ktoré odsúdil súd neľudského otca.

Ten druhý z trojice má o rok menej. V evidenčnom liste v rubrike, kde býva otcovo meno, je napísané ‚neznámy‘. Matka žije, ale takisto neprichádza. Dieťa nevidela od narodenia...

Rodičia tretieho sú nezvestní. Nie, od nijakého nešťastia – od narodenia. Našiel ho ako novorodenca pohodeného pri ceste šofér auta, ktorý viezol do mesta mlieko.

Ale ľudia sú k nim dobrí. Na sviatky si občas niektoré zoberú do svojich rodín, aby aspoň na pár dní poznali čaro domova. Dostávajú darčeky od známych i neznámych...“

Martin mlčky hľadel na deti. Zavrčal motor.

„Prepáčte, už musím ísť, práve prišiel autobus.“

Spoj sotva zastihol. Klesol na sedadlo a čo ako chcel zabudnúť, znova sa vnáral do myšlienok. Aké svedomie majú tí, ktorí chodia medzi nami, tváriac sa bezstarostne a užívajúc si slobodu, kým plody ich lásky hútajú, prečo nechodí mama, prečo nechodí otec... A on tak túži po synovi.

V záhrade pred bránou vítali Martina dve dcéry a vysmiata manželka. Vyobjímal všetky.

Večer, keď deti usnuli, nesmelo sa mu pred manželkou vykotúľali z úst slová:

„K tým dievčatám by chlapec pasoval. Spolu viac detí mať nemôžeme, lekár to povedal celkom jasne, zoberme z domova...“

Obaja dlho mlčali.

O niekoľko mesiacov sa vychovávateľka natrvalo lúčila s chlapcom, ktorý márne písal listy otcovi.

„Vieš, nemohol som ti napísať, pretože som bol po celý čas ďaleko v zahraničí a odtiaľ pošta listy nedoručuje,“ zaklamal Martin pri prvej „synovej“ otázke.

„Ale ja sa vôbec nehnevám,“ zaštebotal chlapec iskriac trnkovými očami. Po prvý raz cítil čaro matkinho a otcovho pohladenia...

Kráčali domov. Martin sa skláňal k zemi, akoby ho ťažila ťarcha cudzieho hriechu, ktorý práve zobral na svoje plecia. Vo vnútri však pociťoval nesmierne šťastie, z ktorého mohol odrazu toľko rozdávať.

 

Ján Grešák

::

Z tvorby autora: Spomienka na Vianoce

::

PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.