Mŕtve a živé duše

 

Nikolaj Vasilievič Gogoľ: Mŕtve duše

Bratislava, Slovart, 2020

Gogoľov román Mŕtve duše sa zvyčajne spája s kritickým obrazom nevoľníckeho Ruska, vykresleným prostredníctvom satiry, humoru a hyperbolizácie. To je však iba časť pravdy, nezohľadňujúca celý tvorivý zámer autora.

Nikolaj Vasilievič Gogoľ (1809–1852) patrí k popredným ruským spisovateľom a dramatikom. Známa a často hraná je jeho satirická komédia Revízor, ako aj komédia Ženba. Nespornú umeleckú hodnotu má poviedková tvorba, spomeňme aspoň zbierku príbehov Večery na laze neďaleko Dikaňky, alebo zbierku kratších próz Arabesky. Pravdaže, k týmto spomenutým i nespomenutým dielam sa neodmysliteľne radí román Mŕtve duše.

Hlavnou postavou románu je ambiciózny, po blahobyte túžiaci Pavel Ivanovič Čičikov. Chce čím skôr zbohatnúť, preto za lacný peniaz skupuje mŕtve duše (nevoľníkov, ktorí zomreli, sú však ešte úradne evidovaní ako živí), čo mu má otvoriť cestu k získaniu pôžičky. Nahovára si, že takýto počiatočný kapitál bude vedieť ľahko rozmnožiť. Ale plán mu nevychádza a tak skúša ďalšie nečestné spôsoby získania majetku. Dostáva sa do konfliktu so zákonom, je zatknutý a uväznený a vo väzenskej cele začína prehodnocovať svoj život...

Románový príbeh zapĺňajú postavy, zväčša výrazné typy, pomocou ktorých autor karikuje ľudské slabosti (povrchnosť, ľahtikárstvo, lakomstvo, grobianstvo, pokrytectvo...). Na druhej strane stoja typy premýšľavých a zároveň činorodých ľudí – tvoria menšinu, je v nich však potenciál budúcich možných zmien v spoločnosti.

Dielo bolo zamýšľané ako trilógia, ale zostalo nedokončené. Iba prvý diel je úplný (vyšiel ešte za autorovho života), z druhého poznáme len fragmenty (Gogoľ ho opakovane prepracovával, krátko pred smrťou spálil pravdepodobne celú poslednú verziu, zachovalo sa niekoľko predtým odložených neúplných kapitol) a tretí diel celkom chýba (nebol napísaný).

Z druhého dielu, hoci neúplného, možno vyčítať, že trilógia mala priniesť postupne sa odkrývajúce duchovné posolstvo, v istom zmysle na spôsob Danteho Božskej komédie (Peklo, Očistec, Raj). Z úvodnej satirickej roviny by sa ťažisko presunulo do roviny hľadania a nachádzania východiska z „pekla“ mamonou a prízemnosťou zaťaženého žitia. O takomto zámere svedčí i fakt z Gogoľovho životopisu: najmä v posledných rokoch došlo u neho k prehĺbeniu a posilneniu náboženského presvedčenia.

Román Mŕtve duše je súčasťou zlatého fondu ruskej i svetovej literatúry. Rozprávačské majstrovstvo je tu spojené nielen s kritickým či humorným pohľadom na svet, ale tiež s odkrývaním pravdy, ktorá oslobodzuje a očisťuje. Takto uvažoval Čičikov vo chvíľach duševného vzopätia, keď sa chcel zmeniť k lepšiemu: „Jednako len jestvuje nejaké poslanie, ktoré má každý človek na zemi splniť a môže ho plniť všade, v každom kúte, bez ohľadu na okolnosti, zmätky a búrky, v ktorých sa ocitá.“ Možno azda povedať, že aj tento citát ilustruje významovú nasýtenosť Gogoľovho diela.

 

Ján Maršálek

::

Čítame a recenzujeme hodnotné knihy:

Jozef Cíger Hronský: Jozef Mak

Alexander Solženicyn: Rakovina

Janko Silan: Dom opustenosti

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie našej klubovej edície,
napíšte nám na adresu redakcia@priestornet.com.
Na každý e-mail odpovieme.