Karol Dučák |
Ako už bolo uvedené v predchádzajúcom texte, pomer síl Červenej armády a nemeckého Wehrmachtu, podporovaného spojencami, nenaznačoval prevahu agresora, útočiaceho na najväčšiu krajinu sveta. Na základe toho sa priam natíska otázka, ako mohla taká vojenská veľmoc, akou nesporne bol ZSSR, utrpieť také ťažké straty na začiatku Veľkej vlasteneckej vojny a tak dlho ustupovať protivníkovi. Pri zvážení všetkých okolností je potrebné jednoznačne konštatovať, že hlavný diel viny na počiatočných neúspechoch Sovietov padá na plecia arogantného diktátora J. V. Stalina, ktorý spôsobil svojej krajine neopísateľné škody. Práve vinou sovietskeho diktátora gruzínskeho pôvodu bola obranyschopnosť Sovietskeho zväzu na začiatku 40. rokov 20. storočia nebezpečne narušená. Prakticky všetko, čo Stalin urobil v tej dobe, podkopávalo bojaschopnosť mohutnej armády, ktorou najväčšia krajina sveta disponovala.
Jeho najväčšou chybou bol takzvaný Veľký
teror, ktorý v druhej polovici 30. rokov 20. storočia do značnej miery
zdecimoval okrem iných aj armádne špičky a technickú inteligenciu,
podieľajúcu sa na vtedajšej rozsiahlej modernizácii armády.
Treba povedať, že Stalin nebol prvý, kto začal
uplatňovať teror voči vlastnému obyvateľstvu. Od prvého dňa vzniku totalitnej
diktatúry, ktorú v bývalom cárskom Rusku zaviedli boľševici v roku
1917, sa prenasledovanie „vnútorného nepriateľa“, predovšetkým cirkví, stalo
základnou „pracovnou“ metódou vládcov najväčšej krajiny sveta. Každý, kto si
dovolil mať inú predstavu o živote, bol označený za nepriateľa. Postihnutá
bola obzvlášť inteligencia a kresťania v ZSSR. Bezbožný režim ignoroval
Božie zákony a v mene bezbožníkov začal vojnu proti ľuďom
i proti Bohu. Stalin nebol „objaviteľom“ boja proti „vnútornému
nepriateľovi“, ale práve on doviedol tento boj do takých obludných rozmerov, že
zdecimoval ľud krajiny, ktorého údajné blaho chcel budovať. Tento teror oslabil
aj Červenú armádu a do značnej miery ohrozil jej bojaschopnosť.
Pri brutálnych čistkách v armáde boli
odstránené najskúsenejšie a najschopnejšie veliteľské kádre. Za obeť
nezmyselným masakrom padli traja z piatich sovietskych maršalov:
1. M. N. Tuchačevskij, zatknutý 22. 5. 1937,
popravený 11. 6. 1937
2. A. K. Jegorov, zatknutý 27. 3. 1938,
popravený 23. 2. 1939.
3. V. K. Bljucher, zatknutý 22. 10. 1938,
zabitý vo vyšetrovacej väzbe 9. 11. 1938.
Popravy predčasne ukončili život aj štyrom
armádnym veliteľom prvého stupňa a desiatim armádnym veliteľom druhého stupňa.
Ušetrený nebol ani dôstojnícky zbor, ktorý postihlo rozsiahle zatýkanie. Len v
roku 1937 bolo zatknutých 2 328 dôstojníkov a v roku 1938 ďalších 4 952
dôstojníkov (porov. valka.cz).
Stalo sa bežnou súčasťou života, že „do pracovných táborov na Sibíri a často aj
na popravisko šli velitelia divízií a plukov, niekde aj ich zástupcovia,
takisto šéfovia rôznych vojenských ústavov“ (Pacner, K.: Neobyčejné okamžiky historie. Praha: Plus, 2017. ISBN 978-80-259-0618-7, s.
105).
K najciteľnejším stratám patrí likvidácia
maršala Tuchačevského, najschopnejšieho a najskúsenejšieho vojenského veliteľa
vo vtedajšom ZSSR. Kvalifikovaní odborníci sú presvedčení, že ak by Tuchačevskij
nebol popravený pred vojnou a ak by Stalin namiesto ignorovania informácií
o blížiacom sa útoku nacistických armád proti ZSSR lepšie pripravil
krajinu na vojnu, Nemci a ich spojenci by sa nikdy nedostali k Moskve,
Leningradu a Stalingradu, ale boli by hneď po začiatku operácie Barbarossa
zastavení za hranicami a vytlačení z územia Sovietskeho zväzu. Každý
zasvätený znalec problematiky sa dokáže na základe faktov stotožniť
s takýmto záverom.
Keď bola v roku 1935 zavedená hodnosť
maršala ZSSR, Tuchačevskij sa stal jedným z piatich nositeľov tejto
najvyššej hodnosti v Červenej armáde. Už čoskoro sa prejavil ako
mimoriadne schopný reformátor a v pozícii námestníka ľudového
komisára (ministra) obrany zaviedol reformy, vďaka ktorým sa z Červenej armády
stala začiatkom tridsiatych rokov 20. storočia najmechanizovanejšia armáda na
svete. Sovietsky vojenský priemysel sa modernizoval, konštantne zvyšoval a
zlepšoval svoju produkciu, takže napríklad vo „výrobe tankov a lietadiel bol
ZSSR v 30. rokoch na prvom mieste na svete“ (w.histrf.ru).
Najcennejším prínosom Tuchačevského bola jeho
znalosť vojenskej stratégie nemeckých ozbrojených síl pred druhou svetovou
vojnou. Veľmi dobre totiž poznal Heinza Guderiana, ktorý začal v Nemecku
presadzovať novú koncepciu vedenia motorizovanej vojny, ktorej základom boli
útoky sústredených formácií tankov, podporovaných motorizovanou pechotou
a vzdušnými silami. Navyše požadoval, aby od roku 1933 boli všetky nemecké
tanky vybavené vysielačkami, pretože komunikácia a pružné vedenie vojny
boli podľa neho predpokladom rýchleho a koordinovaného postupu do
vnútrozemia nepriateľa. Taktiež velitelia mali koordinovať vojenské operácie
z obrneného mobilného štábu, pohybujúceho sa v blízkosti čela útoku
(porov. idnes.cz).
S pokrokovou koncepciou Heinza Guderiana sa
zoznámil aj maršal Tuchačevskij. Nemeckí a sovietski vojenskí odborníci
totiž v tej dobe úzko spolupracovali. Dnes to znie priam neuveriteľne, ale
vari najkrutejším paradoxom tej doby bol fakt, že Nemecko vďačilo za svoje neskoršie
veľké vojenské víťazstvá na začiatku druhej svetovej vojny práve Sovietskemu
zväzu. Veľký diel viny na takomto vývoji situácie nieslo svetové spoločenstvo,
ktoré sa po prvej svetovej vojne krátkozrako dištancovalo od dvoch krajín.
Od Nemecka, ktorému nie celkom oprávnene pripisovalo vinu za rozpútanie prvej
svetovej vojny, a od Sovietskeho zväzu, ktorý sa vydal na cestu
ateistického komunizmu.
Obe krajiny, tak Nemecko ako aj Sovietsky
zväz, sa snažili dostať z medzinárodnej izolácie, a preto prirodzene
hľadali cestu vzájomnej spolupráce. Oficiálne to umožnila Rapallská zmluva
z roku 1922 medzi oboma krajinami, ktorá mala tajný dodatok, umožňujúci
Nemecku obchádzať Versaillskú zmluvu a tajne spolupracovať so Sovietskym
zväzom vo vojenskej oblasti. Nemci túto možnosť v hojnej miere využívali
a vznikli dokonca spoločné sovietsko-nemecké vojenské zariadenia. Nemci
mohli na území ZSSR školiť svoje letectvo, tankistov, delostrelcov
a taktiež testovať svoje tajne vyvíjané zbrane. Mali dokonca
k dispozícii ponorkovú základňu. Sovietsky zväz na oplátku získal od
Nemecka moderné vojenské technológie. Až do roku 1933 to nebol problém, pretože
Weimarská republika, ktorá v roku 1918 nahradila v Nemecku cisárstvo,
patrila k najvyspelejším demokraciám medzivojnovej doby.
Keď sa stal Tuchačevskij architektom reformy
Červenej armády, vypracoval novú vojenskú doktrínu, oficiálne prijatú
v roku 1936. Pritom „v zásade rozpoznal rovnaké východiská
a došiel k rovnakým záverom ako Guderian“ (idnes.cz).
Tuchačevskij presadzoval koncepciu mohutných
obrnených zborov, ktoré by využívali priebojnú silu tankov. Takto sa do
výzbroje Červenej armády dostávali nové modely tankov a obrnených
vozidiel, ktoré neskôr pomohli Sovietskemu zväzu odvrátiť porážku v druhej
svetovej vojne. Skutočným „svetovým unikátom bolo vybudovanie silného
výsadkového vojska“ (postoj.sk).
Paradoxne, Tuchačevského popravili na základe
falošných kompromitujúcich materiálov,
ktoré pripravili v Berlíne v roku 1937. Práve nacistické
Nemecko malo totiž eminentný záujem na likvidácii sovietskych vojenských
špičiek a arogantný, tupý sovietsky diktátor na to Nemcom naletel (porov. reflex.cz).
Neľudský Stalinov režim však likvidoval aj
špičkovú vedeckú a technickú inteligenciu. Boli zriadené špeciálne tábory
pre konštruktérov a technikov, kde mohli rozvíjať svoju odbornosť
v službe vlasti. Je známe, že aj taký špičkový letecký konštruktér ako A.
N. Tupolev „časť svojich lietadiel vyprojektoval v jednom z
týchto táborov. Spolu s ním ‚sedel‘ aj budúci tvorca sovietskeho
raketového programu Sergej Koroljov“ (postoj.sk).
Podobne skončili iní leteckí konštruktéri, napríklad N. N. Polikarpov, D. P. Grigorovič, či V. M. Petľakov. Zachránilo ich len to, že Sovietsky zväz ich nevyhnutne potreboval a bez nich sa nemohol zaobísť. Už menej šťastia však mali iní konštruktéri, ktorí stalinský teror neprežili. Patril k nim napríklad K. A. Kalinin, ktorý bol popravený ešte pred začiatkom Veľkej vlasteneckej vojny. Tento konštruktér totiž nemal také šťastie ako A. N. Tupolev, „ktorému bol pôvodne navrhovaný trest smrti zmenený na väzenie...“ (valka.cz).
Podobne aj G. E. Langemak, jeden
z konštruktérov „kaťuší“, bol v septembri 1937 uväznený, mučený,
odsúdený v zinscenovanom procese a napokon v januári 1938 popravený
spolu s blízkym spolupracovníkom I. T. Klejmenovom: „Oboch inžinierov
popravili 11. januára 1938...“ (Pacner, K.:Neobyčejné okamžiky historie. Praha: Plus, 2017. ISBN 978-80-259-0618-7, s.
106).
Pritom „perzekúcie automaticky postihovali aj
príbuzných už uväznených... Sirotince sa naplnili deťmi, ktorých obaja rodičia
boli zatknutí alebo popravení. Hranica trestnej zodpovednosti sa vzťahovala už
na dvanásťročné deti... Sám Stalin osobne poslal na popravisko viac než
40-tisíc ľudí. Z ostatných členov politbyra si Stalin urobil spolupáchateľov
tým, že zoznamy odsúdených na popravu spolu s ním vždy musel
podpísať aj niektorý z nich“ (postoj.sk).
Podľa špekulácií niektorých historikov sa
Stalin držal pravidiel krvnej pomsty, ktoré ako rodák z Kaukazu dôverne poznal.
Takýmto spôsobom sa údajne chcel preventívne poistiť do budúcnosti proti hrozbe
pomsty zo strany potomkov svojich obetí. Vo vtedajšom ZSSR si nemohol byť istý
životom naozaj nikto. Ani bývalí najbližší spojenci Stalina. Do nemilosti
upadol aj predtým všemocný šéf NKVD Ježov, ktorý bol zatknutý 9. apríla 1939 a
popravený vo februári 1940.
Za „prirodzených“ nepriateľov režimu boli
považovaní Židia, Poliaci, Lotyši, Litovci a Estónci. Práve poľský pôvod sa stal
takmer osudným aj neskoršiemu maršalovi a dvojnásobnému hrdinovi ZSSR K.
Rokossovskému. Rodák z Varšavy bol v rámci čistky v armáde
zatknutý, ale tomuto neskôr „slávnemu vojvodcovi paradoxne zachránil život
tristný výkon Červenej armády v Zimnej vojne s Fínskom na prelome rokov
1939 a 1940. Stalin si uvedomil, že v represiách voči vlastnej armáde
zašiel priďaleko“ (postoj.sk).
Nebola snáď pre ruskú a sovietsku
inteligenciu vôbec krutejšia doba ako epocha despotického Stalinovho režimu
pred a po druhej svetovej vojne. Najkrutejšie však bola prenasledovaná
Ruská pravoslávna cirkev a kresťania v ZSSR vôbec. Bezbožný, krutý
režim sa obrátil nielen proti ľuďom, ale aj proti Bohu a trest za to ho
neminul. Ale o tom podrobnejšie v nasledujúcej kapitole.
Karol Dučák
::
Predchádzajúca časť článku: Panna Mária a diktátor Stalin
::
Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).
Kto si prečíta Súostrovie Gulag, mnohé pochopí. Táto Solženicynova kniha je výrečným svedectvom o boľševickom terore.
OdpovedaťOdstrániťMimochodom, Alexander Solženicyn sa dostal do gulagu zato, že sa v súkromnej korešpondencii z frontu kriticky vyjadroval o Stalinovi a jeho vojenských rozhodnutiach. Pravdaže, listy boli kontrolované a zo Solženicyna ako dôstojníka Červenej armády sa stal trestanec...