Panna Mária a diktátor Stalin

 

Karol Dučák

(Prvá časť)

Pred 80 rokmi, 22. júna 1941, sa začala najdôležitejšia bitka druhej svetovej vojny, ktorá rozhodujúcim spôsobom ovplyvnila jej priebeh a výsledok. Onoho júnového dňa v skorých ranných hodinách zaútočilo nacistické Nemecko spolu so spojencami proti Sovietskemu zväzu. Z nemeckej strany mala vojenská kampaň názov Unternehmen Barbarossa (Operácia Barbarossa), zo sovietskej strany to bola Великая Отечественная война (Veľká vlastenecká vojna). Napriek tomu, že Nemecko so svojimi spojencami nemalo nejakú výraznú početnú prevahu a disponovalo menším množstvom zbraní a vojenskej techniky ako protivník, Nemci využili moment prekvapenia a vážne chyby sovietskeho diktátora Stalina na rýchly postup svojich jednotiek do vnútrozemia najväčšej krajiny sveta. Nechýbalo veľa a mohli dokonca poraziť Sovietsky zväz. Trvalo veľmi dlho, kým sa sovietske velenie spamätalo z prekvapivého útoku nacistických armád a vzmohlo sa na účinnú obranu. Ako je to vôbec možné?

Porovnanie kvalít Červenej armády a jej protivníka

Paradoxne je potrebné hneď na začiatku konštatovať, že Sovietsky zväz v čase nemeckého útoku disponoval mohutnou a pomerne dobre vyzbrojenou armádou, pričom počtom a kvalitou zbraní a vojenskej techniky dokonca prevyšoval nepriateľa, pravda s výnimkou zaostávajúcej kvalitatívnej úrovne sovietskeho letectva.

A nešlo pritom len o legendárne tanky T-34, považované za najlepšie počas druhej svetovej vojny, ale napríklad aj o sovietsky samopal PPŠ-41 Špagin (rusky Пистолет-пулемёт Шпагина), považovaný vojenskými špecialistami za jednu z najkvalitnejších strelných zbraní druhej svetovej vojny vôbec. Nemecké samopaly nedosahovali kvalitu tejto sovietskej zbrane (porov. aktuality.sk).

Červená armáda však disponovala aj inými špičkovými zbraňami, ktorým sa nemecká konkurencia nemohla vyrovnať. Veľmi kvalitné bolo sovietske ťažké delostrelectvo, reprezentované 122-mm a 152-mm húfnicami, ale aj vynikajúcimi 152-mm kanónmi ML-20, ktoré sa počas vojny mimoriadne osvedčili. Protitankové delostrelectvo malo k dispozícii 45-mm kanóny v počte 15,6 tisíc kusov, ktoré mohli byť pri správnom použití mimoriadne účinnou zbraňou proti nemeckým tankom. K veľmi kvalitným sovietskym zbraniam patrili aj 120-mm mínomety, ktorých dizajn od roku 1941 kopíroval nemecký priemysel (porov. w.histrf.ru).

K špičkovým produktom sovietskej vojenskej techniky patrili tiež protitankové pušky PTRD-41, ktoré s úspechom likvidovali nemeckú techniku so slabším pancierovaním (obrnené vozidla, tanky staršej generácie). Hrôzu nepriateľov vzbudzovali aj ťažké sovietske granáty RPG-40 (dĺžka 20 centimetrov a hmotnosť vyše kilogramu), ktoré boli schopné poškodzovať automobily i staršie tanky so slabším pancierom (porov. refresher.sk).

Už krátko po začiatku vojny mala sovietska armáda k dispozícii legendárne „kaťuše“ (odborné označenie raketomety BM-8 a BM-13). Raketomety BM-13 sa po prvý raz osvedčili 14. júla 1941, keď „bola odpálená prvá séria 112 rakiet na nemecké postavenia na železničnej stanici Orša v Bielorusku; účinok salvovej streľby bol neočakávaný a nemeckí vojaci prepadali panike. Rakety, ktoré vďaka pomerne veľkému rozptylu dopadali na veľkú plochu, zničili samotnú stanicu, niekoľko železničných vagónov a spôsobili Nemcom straty na životoch“ (jamsedlacek.blog.idnes.cz).

Sovietski dôstojníci, tankisti, piloti a členovia vojenskej polície boli vybavení veľmi kvalitnou vojenskou pištoľou značky Tokarev vz. 1933 (TT 33), považovanou za jednu z najodolnejších a najspoľahlivejších zbraní 20. storočia (porov. break.cas.sk). Táto zbraň má obrovskú prieraznú silu, vďaka ktorej aj dnes dokáže prestreliť osobné auto a náboj tejto pištole ešte aj v súčasnosti prekoná množstvo moderných nepriestrelných viest. Hovorí „sa dokonca, že ju s obľubou používajú členovia ruského podsvetia“ (presov.korzar.sme.sk).

Zaiste ani Červená armáda nebola v ideálnom stave a mala aj svoje podstatné nedostatky. Išlo predovšetkým o nedostatočný počet nákladných motorových vozidiel na zásobovanie bojových jednotiek, zaostávajúca modernizácia leteckého parku, nedostatok kvalifikovaných odborníkov v tankovom vojsku, atď. Napriek tomu je však potrebné konštatovať, že Sovietsky zväz disponoval na tú dobu mohutnou a pomerne kvalitne vyzbrojenou armádou.

Samotné sovietske ozbrojené sily mali na začiatku bojov celkove 5 774 211 príslušníkov, 25 786 tankov, 24 488 lietadiel a 117 581 zbraní a mínometov. Z toho na západnej hranici bolo rozmiestnených 3 262 851 príslušníkov Červenej armády, ktorí mali k dispozícii 15 687 tankov a samohybných diel, 10 743 lietadiel a 59 787 zbraní a mínometov.

Naproti tomu Nemci a ich spojenci rozmiestnili na hraniciach so Sovietskym zväzom celkove 4 329 500 vojakov, 4 364 tankov a samohybných diel, 4 795 lietadiel a 42 601 zbraní a mínometov (porov. rg.ru).

Červená armáda bola síce spočiatku početne slabšia, ale disponovala väčším počtom zbraní a vojenskej techniky ako protivník. Je síce pravda, že 4 415 sovietskych tankov si vyžadovalo opravy, celkove však v počte tankov mala jasnú prevahu Červená armáda (porov. w.histrf.ru). Pritom kvalita sovietskych tankov bola porovnateľná s tankami protivníka, najnovšie modely, napríklad T-34, boli lepšie ako porovnateľné modely nepriateľa.

Horšie to však bolo v prípade lietadiel. Z celkového množstva sovietskych lietadiel bola väčšina technicky zastaraná. Modernejších lietadiel bolo podstatne menej. Išlo o 1 385 stíhačiek typov MiG-1, MiG-3, LaGG-3 a Jak-1 a tiež do dvoch tisíc úderných lietadiel (ich počet sa môže líšiť v závislosti od toho, aké typy sovietskych úderných lietadiel možno považovať za moderné v danej dobe). Lenže nebol dostatok vycvičených pilotov pre všetky dostupné lietadlá, „iba 800 pilotov bolo pripravených použiť moderné stíhačky. To je však dosť veľké číslo, pre porovnanie Nemci vyčlenili na útok na ZSSR 1 026 stíhačiek Bf-109, z toho iba 579 najnovšej modifikácie. Bojový výcvik pilotov sťažoval nedostatok leteckého benzínu, ktorý sovietsky priemysel nedokázal zabezpečiť v dostatočnom množstve... Popri nových stíhačkách mohli proti nemeckým lietadlám bojovať (okrem najnovších úprav Bf-109) aj I-16 najnovších modifikácií, najmä typy 27 a 28, vyzbrojené 20-mm kanónmi“ (w.histrf.ru).

Situácia teda nebola ideálna, ale nebola ani natoľko zlá, ako sa tradovalo v minulosti. Každopádne Sovietsky zväz disponoval armádou, ktorá by pod schopným velením dokázala odraziť útok protivníka hneď na začiatku operácie a prejsť do protiofenzívy. Odpoveď na otázky, prečo sa tak nestalo a prečo musela vojenská veľmoc s pomerne kvalitnou vojenskou technikou utrpieť také ťažké straty na začiatku Veľkej vlasteneckej vojny a tak dlho ustupovať protivníkovi, prinesú nasledujúce riadky.

(Druhú časť príspevku prinesieme o týždeň.)

Karol Dučák

::

Rozhovor s autorom: November 1989 – zanechal viac pozitív alebo negatív?

::

Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).