Pravá zbožnosť

 

Kristína Ondrkálová

„Či treba hlavu skláňať ako trstina? Vrecovinou v popole si ustielať? Či toto možno nazvať pôstom a dňom milým Hospodinovi? Toto je pôst, ktorý sa mi páči: Uvoľňovať nespravodlivo nasadené putá, rozlámať jarmo otroctva, prepustiť utláčaných na slobodu a rozbiť každé jarmo, lámať svoj chlieb hladujúcemu, zaviesť do domu biednych tulákov. Preto, keď uvidíš nahého, zaodej ho a pred svojím príbuzným sa neskrývaj. Vtedy zažiari tvoje svetlo ako zora a tvoja rana sa rýchlo zacelí. Pred tebou pôjde tvoja spravodlivosť a za tebou Hospodinova sláva. Vtedy budeš volať a Hospodin ti odpovie, budeš volať o pomoc a on ti povie: ‚Tu som!‘ Ak odstrániš zo svojho stredu jarmo, ukazovanie prstom a zlomyseľné reči, ak sa k hladnému štedro zachováš, ubitú dušu nasýtiš, potom vyjde v tme tvoje svetlo a tvoja temnota bude ako poludnie. Hospodin ťa bude neprestajne sprevádzať, tvoju dušu nasýti na vyprahnutých miestach, spevní ti kosti a budeš ako zavlažovaná záhrada a vodný prameň, ktorého vody ťa nesklamú.“ (Iz 58, 5–11)

Pôst bol spolu s dávaním desiatkov či almužnou v Starom zákone stálou súčasťou Božieho kultu, hrozilo však nebezpečenstvo, že sa stane len jedným z povrchne prežívaných zbožných úkonov. Starozákonní proroci opakovane upozorňovali na to, že pôst ako prejav pravej zbožnosti má viesť k praktickým mravným činom a má byť vonkajším výrazom vnútornej premeny človeka (A. Novotný: Biblický slovník. Praha, Kalich, 1956, s. 777).

Služba z lásky a milosrdenstva, ktorá nebola v Zákone priamo predpísaná, bola vyzdvihovaná najmä po páde Jeruzalemského chrámu (v roku 70 po Kr.). Nie už oltár, ale pomoc slabým a úbohým dávala človeku zmierenie s Bohom. Medzi skutky lásky patrilo napríklad nasýtenie chudobných, ošatenie neoblečených, návšteva chorých, pochovávanie mŕtvych, potešenie zarmútených, pohostinnosť, starostlivosť o siroty a vdovy či vykúpenie zajatých Izraelitov (J. Mánek: Když Pilát spravoval Judsko. Praha, Blahoslav, 1980. s.78).

S príchodom Ježiša Krista sa pokračovalo v línii, ktorú zdôrazňovali starozákonní proroci na tému pravej zbožnosti: jednotlivé prejavy nemali byť skutkami, ktorými by sa mal človek chváliť všade navôkol ako farizej (Mt 6, 1–7), ale mali byť znamením, obrazom návratu k Bohu, pokáním, ktoré sa odohráva v skrytosti, vo vnútri ľudského srdca, medzi človekom a Bohom (A. Novotný: Biblický slovník. Praha, Kalich, 1956, s. 777).

Ježiš nazval farizejov pokrytcami preto, lebo skutočne videl do ich vnútra. Ktovie, čo by tak povedal v súčasnosti nám, národu, ktorý sa v ústave verejne hlási k cyrilo-metodskej tradícii – o našej viere či skôr nevere a či by namiesto pravej zbožnosti nehovoril o bezbožnosti a mŕtvych skutkoch. Ktovie, či by rovno nezaplakal nad tým všetkým ako nad hrobom Lazara a opakovane, zas a zas nevyzýval k skutočnému obráteniu sa k Bohu, skutočnému pokániu a skutkom telesného a duchovného milosrdenstva.

 

Kristína Ondrkálová

::

Duchovné zamyslenie: Zomrieť samému sebe