Každý deň báseň

 

Teofil Klas: Svetlo vo svetle

Medzi pozoruhodné skutočnosti u nás možno rátať aj toto: Je až priveľa tých, čo sa chcú znova naučiť modliť. Nie všetci to tak pomenúvajú. Ale medzi pojmami vnímavosť a meditácia sa rozohráva veľa takého, čo dáva tvárnosť otázkam a údivu. Nejeden človek si každý deň so zamyslením čítava báseň. Báseň a modlitba naozaj úzko vzájomne súvisia, niektorí velikáni v náboženskej mystike boli aj omilostenými poetmi. V kresťanstve môžeme spomenúť Mechtildu z Magdeburgu a osobitne Jána z Kríža. Pokiaľ ide o básnické umenie, treba históriu tých, čo sa vyslovene priblížili k tajomstvu nazývanému Boh, ešte len napísať. Ale zvlášť by sa žiadalo, aby tí nepolepšiteľní, ktorí bedákajú nad očistom „bezbožnou“ postmodernou, radšej sebakriticky objavovali diskrétne hľadanie poetiek a poetov tvoriacich zväčša výrazne mimo náboženského rámca. „Báseň učí rozvažovať si myšlienky, nie meniť ich“, hovorí Simone Weilová. A nielen myšlienky!

Vezmime si jednu z najkrajších a najkratších básní svetovej literatúry:

Mattina: M’illumino / d’immenso. Zhustené [v nemeckom verdichtet, t. j. zhustené, rezonuje aj zbásnené – pozn. prekl.] a priam nepreložiteľné sú tieto slová a či slabiky Giuseppeho Ungarettiho. Bezpodmienečne ich načim čítať nahlas: znenie jasných a tupých samohlások a takisto rytmus vynášajú bezprostredne na sluch i na svetlo to, čo ospevujú. A to o to väčšmi, že v zámere talianskeho básnika čítame a počujeme pod názvom Mattina i datovanie: Santa Maria la Longa il 26 gennaio 1917 – aj tu máme samohlásky, rytmus, údaj o mieste a čase v nijako nie idylických časoch, no v danej chvíli je tu svetlo rána, mattina, (vlastne) brieždenie do dňa.

Nezameniteľný oka-mih si žiada presný dátum, no a datum v latinčine znamená „dané“ čiže oboje: časový údaj i dar. Vpád svetla, ako vkliaty v reči básne. Ingeborg Bachmannová prekladá: „Ich erleuchte mich / durch Unermeßliches“. [Doslovne „Osvecujem sa / nezmerným.“ ­ Pozn. prekl.] Ibaže to zdôraznené „Ich“ nevystupuje v origináli ako subjekt, ktorý niečo aktívne koná, ale ktorému sa niečo stáva a ktorý akoby bol premáhaný blaženým úžasom.

Takmer slávnostný onen akuzatív na začiatku, a potom pasívum: som osvecovaný. Lenže kým „erleuchten“ [„osvecovať“ – pozn. prekl.] znie tak „nesmierne“ ťažkopádne, tupo, v origináli je všetko vzdušné a číre, plné vzletu, ako keby mattina bola čarodejkou, čajsi našskou zornicou.

Romanista Hinrich Hudde navrhuje preklady ako: „Mich erhellt / die Weite“ [po slovensky „Osvecuje ma / šírava“ – pozn. prekl.] alebo „Die Weite / gibt mir Licht“ [po slovensky „Šírava / mi dáva svetlo“– pozn. prekl.]. To vokalicky zachraňuje taliansku vzdušnosť. Jeho kolega Hermann H. Wetzel prekladá: „Morgenlicht: Mir wurde so / unendlich hell [po slovensky „Ranné svetlo: Ostalo mi tak / nekonečne číro“ – pozn. prekl.] Iný pokus, „Das Nichterfassbare / ist mir Licht“ [po slovensky „Neuchopiteľné / je mi svetlo“ – pozn. prekl.], bezprostredne privodí na myseľ Ž 119, 105: „Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy.“ Ungaretti o svojich básňach vraví: „Pokúšam sa uchopovať slová rytmickým pohybom, ktorý ich viaže metricky a súčasne harmonicky, aby nadobudli čo najväčšiu emocionálnu silu a výrazovú presnosť.“ Naozaj: keď si každý deň nahlas prečítate takú báseň, deň sa vám zmení – a môže sa pretvoriť na modlitbu.

 

Gotthard Fuchs

(Z týždenníka Christ in der Gegenwart, č. 28/2021, preložil Teofil Klas)

::

Pozn. 1. – Gotthard Fuchs (* 8. 5. 1938 v Halle) je nemecký katolícky teológ, kňaz a publicista. Celé roky píše o mystike všedného dňa vo svojej rubrike WEGE & WELTEN. Mystik im Alltag v časopise Christ in der Gegenwart. Dnes žije vo Wiesbadene. – tk

Pozn. 2. – Sám by som onú báseň preložil do slovenčiny najskôr takto: Zorenie: Svit ma vpíja / v nezmerné. – tk

::

Odporúčané: Epištola o Diablových elixíroch