Digitálna mentalita neráta s historickou
pamäťou, lenže historická pamäť je prvým predpokladom správneho programovania
toho, čo chceme a máme spraviť. A tak dochádza k fatálnym
pochybeniam. Máme vytvorený program, ktorý má znaky vedeckosti
a odbornosti, ale je nerealistický, pretože neráta so skúsenosťami
predchádzajúcich pokolení a uzatvára človeka do kobky falošných predstáv
o vlastnej sebestačnosti.
Vracia sa kult pýchy, ktorý už mnohokrát zaviedol ľudstvo na scestie. Démon, celkom uvoľnený z reťazí v čase Francúzskej revolúcie, je znova a znova privolávaný tými, ktorí chcú vybudovať raj na zemi, odmietajúc skutočný raj, prístupný v duchu a pravde. A opakovane sa ukazuje, že raj na zemi je nielen neuskutočniteľný, ale boj za jeho nastolenie spravidla ústi do tyranie.
Francúzski revolucionári na sklonku 18.
storočia sa prejavili ako protináboženskí tyrani. Ich vláda bola brutálna,
neľudská. V novembri 1793 zaviedli kalendár, ktorý si dával za cieľ
odkresťančenie štátu. Bola zrušená nedeľa a zavedený desaťdňový týždeň,
pričom desiaty deň mal byť dňom odpočinku. Všetky náboženské sviatky
a verejné náboženské prejavy boli zakázané. Dokonca došlo k zavedeniu
nového letopočtu – počiatočný rok revolúcie (1789) sa stal rokom číslo jeden.
Náboženstvo malo byť nahradené kultom rozumu. Keď boli hlavní predstavitelia
tohto kultu popravení, Robespierre presadil pseudonáboženský kult najvyššej
bytosti, ale ani ten nevydržal dlho, keďže i Robespierre skončil pod
gilotínou... Zdá sa, že ľudia sú nepoučiteľní. Viac veria prázdnym revolučným
sľubom ako vlastnej pamäti a skúsenosti.
O čo hlbšie sú korene spoločenstva,
o to viac je v ňom stálosti, odolnosti a zdravého rozumu. Nákaza
vie ovládnuť len ľudí s oslabenou imunitou, ktorým chýba kultúrna pamäť
a identita. Preto je také dôležité pridŕžať sa stáročiami overených hodnôt
a všetko nové si dôkladne preverovať.
Friedrich Romig pripomína, že verejné blaho,
spravodlivosť a poriadok nepochádzajú z tohto sveta. Nemôžeme sami
určovať, čo je správne, nemôžeme ignorovať pravdy ľudského bytia. Verejné blaho
vychádza z uplatňovania etických a mravných hodnôt, a tie nie sú
realizovateľné bez náboženstva. Rozklad mravného poriadku znamená odumieranie,
smrť. Preto sa štátnici a všetci občania majú usilovať o budovanie
náboženského povedomia: „Nič neupevní spoločnosť tak ako náboženstvo, ktoré
v sebe zahŕňa všetky údy spoločenstva so zjednocujúcim putom lásky,
spravodlivosti a mieru. Jeho prostredníctvom vzniká z corpus mysticum
hodnotového spoločenstva corpus et politicum spoločnosti a štátu, kde sa
darí skutočnej kultúre a mravnému pokroku...“ (Friedrich Romig: Práva
národa).
Pravdivosť života je nerozlučne spätá
s nezabúdaním, respektíve pripomínaním toho, na čom skutočne záleží. Ide
o zachovanie kontinuity a zodpovednosti: „Žiť v pravde si vyžaduje
počínať si vo všetkých životných situáciách mravne a konať dobro. Počínať
si mravne, konať dobro znamená napĺňať Božiu vôľu“ (Friedrich Romig: Práva
národa).
* * *
Spisovateľ Jozef Holzner
v predhovore svojej knihy o svätom Pavlovi z Tarzu píše, že
pretvorenie antiky na kresťanskú formu myslenia a žitia je najväčšou
udalosťou v dejinách ľudského ducha. Táto udalosť podstatne a pozitívne
ovplyvnila životnú prax miliónov ľudí mnohých generácií, dala nový smer
kultúrnym a civilizačným pohybom. Z kresťanského učenia vyplýva, že
duchovne pretvorený človek musí mať aj nový životný štýl, v súlade
s kresťanským mravným poriadkom, ktorý dbá na blaho jednotlivca
i celku: „Byť kresťanom je čosi mimoriadne, kresťan aj v nemoci
a smrti je celkom iný človek“ (Jozef Holzner: Svätý Pavol).
Kresťanský étos pozdvihol ľudstvo na
kvalitatívne vyššiu úroveň. Svedčia o tom dejiny uplynulých dvoch
tisícročí. Dnešný človek, osobitne v takzvanom vyspelom svete, na to
zabúda, alebo tento fakt vedome ignoruje. A tu je kľúč k pochopeniu
príčin súčasnej krízy, ale aj k určeniu terapie. Práve na kresťanskom
étose možno obnoviť a ozdraviť Európu.
Návrat ku kresťanstvu sa javí ako nevyhnutný –
z duchovného i racionálneho hľadiska. Nejde teda výlučne
o záležitosť viery alebo citov či emócií. Prihovára sa za to zdravý rozum.
Napokon, ako opakovane prízvukuje Benedikt XVI., kresťanská viera je rozumná,
viaže sa na skutočné historické dianie a záleží jej na poznaní pravdy.
Kresťanské vyznanie viery v Boha je
proces, životná cesta, je to rozhodnutie o hodnotách a zásadách, čo
možno chápať aj v zmysle voľby medzi rozličnými možnosťami. Prijatie
kresťanstva teda znamená, okrem iného, prijatie istých noriem, hraníc
a usmernení, prijatie istého spôsobu života, a to „v prospech
pravdy“. Zodpovedný človek sa zodpovedne rozhoduje, pričom platí, že „napriek
nespočetnej mnohosti protichodných filozofických ciest, na ktorých sa človek
pokúšal uvažovať o bytí, sú nám k dispozícii napokon iba dve základné
možnosti...“ (Joseph Ratzinger – Benedikt XVI.: Úvod do kresťanstva). Áno,
v podstate sú iba dve možnosti: materializmus alebo idealizmus. Voľba
medzi nimi je záležitosťou jednak citovej náklonnosti, viery a výchovy,
jednak rozumu a vôle.
Zvykne sa hovoriť, že ľudia strácajú vieru.
Nie je to presné, pretože niečo stratiť znamená prísť o niečo
nedobrovoľne, respektíve mimovoľne, proti vlastnej vôli – to však nie je prípad
odklonu od náboženskej praxe; ak niekto mal vieru a už ju nemá, prišiel
o ňu vlastnou vinou.
Náboženstvo – a osobitne kresťanstvo –
kladie na človeka nemalé nároky, žiada si obetu a celoživotný záväzok, čo
takzvaný moderný človek nerád prijíma: „Kresťanom sa možno stať nie narodením,
ale iba znovuzrodením: kresťanstvo sa realizuje len vtedy, keď človek neustále
orientuje svoje bytie nahor...“ (Joseph Ratzinger – Benedikt XVI.: Úvod do
kresťanstva). Kresťanská cesta si teda vyžaduje úsilie, podobne ako výstup na
horu, avšak zároveň poskytuje životnú orientáciu, odkrýva zmysel ľudského bytia
a napokon otvára človeku zrak, poskytuje rozhľad, podobne ako na vrchole
hory.
Presne takú terapiu potrebuje chorá západná
spoločnosť, potrebuje pozbierať všetky zvyšné sily aj zvyšky vôle a znova
takpovediac vystúpiť na horu, aby sa zachránila, aby sa neutopila v bahne
zvrátených myšlienok, slov a skutkov. O to ide: spamätať sa
a rozpamätať sa na domov, na prameň života a sily. Iba zrieknutie sa
cudzích vplyvov a vlastných nerestí, vnútorná obroda v kresťanskom
duchu zachráni Európu pred samovražedným úpadkom, ktorý už dlho rozožiera
spoločenský organizmus starého kontinentu.
Ján Maršálek
(Vybrané z knihy Spoločnosť bez svetla, ktorá vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum.)
::
Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod
článkom.
Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície, prihláste sa na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.