Panna Mária a diktátor Stalin (4)

 

Karol Dučák

Vražedná arogancia Stalina

Signálov o blížiacom sa útoku Nemcov v roku 1941 mal Stalin neúrekom a to nielen od sovietskej rozviedky, ale aj zo západných zdrojov, ba dokonca aj od nemeckých bojovníkov proti nacizmu. Stalin mal dokonca dôležitých agentov aj priamo vo Wehrmachte. Pracoval preňho napríklad spravodajský dôstojník nemeckého letectva Harro Schulze-Boysen, ktorý bol v ZSSR vedený ako agent staršina. Dňa 16. júna 1941 šéf  NKGB Vsevolod Merkulov odovzdal Stalinovi informácie od Schulze-Boysena, z ktorých vyplývalo, že Wehrmacht prijal konečné opatrenia pre útok na ZSSR. Vtedy „Stalin vybuchol a naznačil, aby si Merkulov ‚tento zdroj v štábe nemeckého letectva strčil do riti!‘ a priamo ho označil za dezinformátora“ (historyweb.dennikn.sk).

Výrazne sa vyznamenal aj v Japonsku pôsobiaci sovietsky špión Richard Sorge, ktorý mal otca Nemca a matku Rusku. Sorge už 5. marca 1941 zhotovil a zaslal do ZSSR fotokópie prísne tajných Ribbentropových telegramov nemeckému veľvyslancovi Ottovi v Tokiu o plánovanom útoku Nemecka proti Sovietskemu zväzu v druhej polovici júna toho istého roku a 19. mája 1941 oznámil Sorge do Moskvy správy o sústredení 150 nemeckých divízií pri západných hraniciach ZSSR. Zhruba týždeň pred nemeckým útokom, 15. júna, dokázal Sorge v nesmiernom ohrození vlastného života zaslať do Moskvy krátku správu o presnom termíne nemeckého útoku dňa 22. júna 1941. Na druhej strane však je pravda, že – ako uvádzajú súčasní historici – Sorgeho depeše boli neraz nejednoznačne a odporovali iným jeho depešiam (porov. historyweb.dennikn.sk).

Stalin mal signály o pripravovanej agresii z mnohých zdrojov, avšak neveril nikomu, len sám sebe. Zaiste je potrebné priznať, že Stalin dostával aj veľa protichodných informácií, ba „niektoré z hlásení špiónov boli rafinovane namiešaným koktailom pravdivých aj zavádzajúcich informácií. Pričom vyslovenej lži v tejto zmesi údajov a tvrdení s narastajúcim časom pribúdalo“ (zurnal.pravda.sk).

To ale nemôže ospravedlniť trestuhodné zlyhanie Stalina pri príprave ZSSR na útok vojsk Nemecka a jeho spojencov. Bolo jeho povinnosťou pripraviť najväčšiu krajinu sveta na vojnu, pretože mal dostatok nespochybniteľných dôkazov o horúčkovitej príprave agresora na chystaný úder proti Sovietskemu zväzu. Podľa ruského historika Vladimira Lotu „príslušníci sovietskej rozviedky od júna 1940 do júna 1941 celkove viac ako 420-krát upozorňovali politické vedenie krajiny na zvyšovanie vojenskej hrozby zo strany Nemecka“ (teraz.sk). Nebolo otázkou, či Hitler napadne Sovietsky zväz, otázkou bolo, kedy k útoku dôjde. Je potrebné si uvedomiť, že „v máji 1941, tobôž v júni, sa už prípravy Hitlera na vojnu so ZSSR nedali utajiť...“ (zurnal.pravda.sk).

Ešte aj tesne pred nemeckým útokom dezertoval z Wehrmachtu antifašista Alfred Liskow. V predvečer útoku, 21. júna 1941 večer, skočil do rieky Bug a preplával k sovietskym vojenským jednotkám, aby podal sovietskym oficierom správu o chystanej nemeckej agresii 22. júna 1941 o 4. hodine ráno. Lenže nemeckého zbeha i jeho tvrdenia najprv starostlivo skúmali príslušníci NKVD a kým sa životne dôležité informácie dostali do generálneho štábu a k Stalinovi, bolo už neskoro. Útok sa začal a zastihol Červenú armádu absolútne šokovanú (porov. forum24.cz).

Ako vôbec mohlo dôjsť k tomu, že sa Stalin dal dobehnúť Hitlerom a epochálne zlyhal v najdôležitejšom okamihu svojho života?

Ruský historik Mark Solonin, čelný predstaviteľ tzv. novej vlny v ruskej vojenskej historiografii, od istej doby odhaľuje prekvapivé fakty o chystanej útočnej vojne ZSSR proti Nemecku, podľa ktorých malo Stalinovo zlyhanie v júni 1941 iné príčiny, než uvádzala sovietska historiografia v minulosti. Historické dokumenty dokazujú, že sovietsky diktátor chystal vojenskú agresiu proti Hitlerovi a nepripúšťal možnosť, žeby ju mohol ktokoľvek prekaziť. Bolo rozpracovaných päť vojenských plánov vojny s Nemeckom, odtajnených a publikovaných po rozpade ZSSR. Sú dodnes k dispozícii a menia pohľad historikov na priebeh Veľkej vlasteneckej vojny. Tieto ručne napísané plány pripravil A. M. Vasilevskij, neskorší maršal Sovietskeho zväzu, prvý zástupca veliteľa operačného oddelenia Generálneho štábu Červenej armády v rokoch 1940–1941. 

Najviac šokuje, že „všetky tieto vojnové plány majú jediný cieľ – uskutočnenie útočnej operácie proti Nemecku... Okrem piatich dokumentov Generálneho štábu Červenej armády boli v 90. rokoch odtajnené a sprístupnené historikom ďalšie dva veľmi dôležité plánovacie dokumenty vypracované na nižšom stupni velenia... V oboch dokumentoch sú uvedené rovnaké strategické úlohy: realizácia útokov z priestoru Brestu na Deblin a z priestoru Bialystoku na Varšavu. Súčasní historici tak majú k dispozícii sedem plánovacích dokumentov, ktoré boli vypracované od augusta 1940 do mája 1941. Tieto dokumenty navzájom súvisia a odzrkadľujú všetky etapy plánovania útočnej operácie Červenej armády pred vypuknutím sovietsko-nemeckej vojny“ (valka.cz).

Pri štábnych cvičeniach Červenej armády sa počítalo s prvým úderom sovietskych vojsk a vôbec sa nepripúšťala možnosť prekvapivého útoku Nemcov a ich spojencov. Nenacvičovala sa obranná vojna a ústupové operácie Červenej armády (porov. valka.cz).

Stalin sa priveľmi fixoval na svoju víziu útočnej vojny proti Nemecku a nepripúšťal nijaké racionálne argumenty, ktoré by ju mohli spochybniť. Namýšľal si o sebe, že je neomylný diktátor a priveľmi si zvykol na to, že sa všetko napokon musí podriadiť jeho vôli. Tak sa zamotal do vlastnej pasce svojich ideových konštrukcií a ocitol sa mimo reality bežného života. Preto ešte aj v dobe, keď dostával prvé správy o vstupe vojsk agresora na územie ZSSR, odmietal uveriť, že sa naozaj začala veľká vojenská operácia Nemcov a ich spojencov proti krajine, ktorú svojím diletantstvom postavil na okrej priepasti. Isté je, že Hitler vlastne predbehol Stalina a zasadil mocný úder skôr ako jeho protivník.

V súčasnosti sa stalo „módnym trendom“ niektorých diletantských „historikov“ prepisovanie histórie. Niektorí idú dokonca tak ďaleko, že pripisujú Stalinovi rovnakú vinu za rozpútanie druhej svetovej vojny ako Hitlerovi.

S týmto však v nijakom prípade nemožno súhlasiť. Hitler sa nikdy netajil plánmi na ovládnutie ZSSR. Už vo svojej knihe Mein Kampf (Môj boj), ktorej prvý zväzok bol vydaný v roku 1925 a druhý v roku 1926, písal o území ZSSR ako o zákonitom práve nemeckého národa na Lebensraum (životný priestor). Od tej doby Hitler systematicky pripravoval Nemcov na veľké vojenské dobrodružstvo s cieľom zlikvidovať Sovietsky zväz, ovládnuť jeho veľký životný priestor, zmocniť sa nesmierneho bohatstva krajiny a získať milióny Slovanov i príslušníkov iných národov v tejto oblasti sveta ako lacnú pracovnú silu.

Ostatne Führer (titul, ktorý Hitler dňa 2. augusta 1934 sám sebe udelil zákonom) oznámil definitívne rozhodnutie o vojne so ZSSR 31. júla 1940 na porade s najvyšším velením armády, teda bezprostredne po kapitulácii Francúzska. Príslušná direktíva číslo 21, nazvaná Unternehmen Barbarossa, bola podpísaná rukou Hitlera 18. decembra 1940 (porov. teraz.sk). Bolo to rok a pol pred samotným útokom na ZSSR! Je historicky nespochybniteľným faktom, že „hlavným vinníkom druhej svetovej vojny bola a zostáva fašistická rozpínavosť“ (noveslovo.sk).

Nevyhnutnosť svetového vojnového požiaru sa ukazovala už od začiatku tridsiatych rokov 20. storočia po obsadení Číny Japonskom, Habeša Talianskom, po odstúpení Nemecka od mierových zmlúv a vzniku fašistickej Osi Berlín – Rím – Tokio. Fašizmus rozťahoval chápadlá „od Pyrenejského polostrova až po Balkán. Sovietsky zväz bol týmto trendom znepokojený a z jeho strany najčastejšie zaznievalo volanie po antifašistickej jednote... Lenže západné krajiny neboli ochotné začať efektívne rokovania so Sovietskym zväzom, a to dokonca ani v rokoch 1938 – 1939, kedy už nevyhnutnosť antihitlerovskej koalície nepopieral nikto a v Európe panovalo presvedčenie, že fašizmus znamená vojnu... Akékoľvek snahy Moskvy o uzavretie spojenectva s Londýnom a Parížom sa ukázali ako bezvýsledné, Veľká Británia a Francúzsko boli pasívne a Stalin dospel k presvedčeniu, že im ide skôr o uspokojenie Hitlerových nárokov ako o ich zastavenie. Toto jeho podozrenie sa potvrdilo v septembri 1938 počas Mníchovskej konferencie“ (noveslovo.sk).

V žiadnom prípade teda nemožno súhlasiť s prepisovaním histórie. Nezvratné historické fakty hovoria jasnou rečou. Zaiste žiaden súdny človek nemôže spochybňovať rozsah Stalinových zločinov a jeho epochálnych zlyhaní, ktoré spôsobili, že sa nemecko-sovietska vojna pretiahla z niekoľkých mesiacov na niekoľko rokov, pričom zbytočne zahynuli milióny obyvateľov nielen ZSSR, ale aj iných krajín sveta. Lenže relativizácia historickej viny za vznik druhej svetovej vojny je nielen falošná, ale môže viesť k nebezpečným dôsledkom.

Snaha postaviť ZSSR v tejto vojnovej kataklizme na rovnakú morálnu úroveň ako hitlerovské Nemecko je nebezpečné historické klamstvo. V každom prípade sa však vinou Stalina druhá svetová vojna priveľmi predĺžila a dosiahla apokalyptických rozmerov.

Kvôli Stalinovej arogancii, s ktorou ignoroval správy o blížiacom sa útoku nacistických armád proti ZSSR, spôsobil vpád Nemcov a ich spojencov na územie ZSSR skutočný šok v celej obrovskej krajine. Chaos v sovietskom velení, ktorému chýbali presné informácie o dianí na fronte, paralyzoval Červenú armádu. Krajina nebola pripravená na obrannú vojnu. Dôstojnícky zbor nemal prakticky žiadne skúsenosti s vedením operácií takého obrovského rozsahu a striktne dodržiaval nezmyselné smernice a príkazy vyššieho velenia. Dezorientácia a dezorganizácia vojsk dosiahla katastrofálne rozmery, takže sovietske vojská utrpeli v lete roku 1941 zdrvujúcu porážku, „aká v dovtedajšej vojenskej histórii nemala obdobu“ (valka.cz).

O nepripravenosti Červenej armády na bojové operácie svedčia okrem iného aj nasledujúce skutočnosti. Sovietsky zväz mal v júni 1941, teda v čase napadnutia krajiny nacistickým Nemeckom, asi 1225 tankov T-34, predstavujúcich skutočne impozantnú potenciálnu silu (porov. smrek.net). Mnohé z nich však sovietski vojaci nemohli použiť, pretože vinou Stalinovej arogancie bola sovietska armáda nepripravená na vojnu a nemala dokonca zabezpečené ani dostatočné množstvo nafty pre tieto tanky, považované za najlepšie vo svojej triede v tej dobe vôbec. Tieto tanky mali totiž vznetové motory, vďaka čomu nemali takú tendenciu vzplanúť po zásahu, avšak táto nesporná výhoda sa v sovietskych podmienkach neraz stala tragickou nevýhodou. Celý logistický úsek armády bol totiž katastrofálne zanedbaný a zvlášť sa to prejavilo pri tankových vojskách, ktorým chýbali „zodpovedajúce kapacity skladov, cisterien a zásobovacích vozov...“ (porov. smrek.net).

Kým distribúcia benzínu a streliva ešte ako-tak fungovala, aj to v nedostatočnom rozsahu, tankové vojská trpeli akútnym nedostatkom nafty. Navyše, aj tých málo skladov a cisterien, ktoré mohli poskytnúť tak prepotrebnú naftu pre sovietske tanky, nemecká „Luftwaffe rýchlo zbombardovala“ (interez.sk).

Ak by sme mali určiť, ktorá sovietska zbraň najvýraznejšou mierou prispela k porážke Nemcov, bol by to s najväčšou pravdepodobnosťou práve tank T-34. Lenže aj ten najlepší tank je zbytočný, ak mu dôjde palivo a tank sa stane nepohyblivý. Stávalo sa, že tanky T-34 v počiatočných fázach vojny ani nedorazili na bojiská, pretože im cestou došla nafta. Krutou iróniou tej doby bolo, že mnohé z nepojazdných tankov zničili sovietski vojaci sami, aby sa nedostali do rúk nepriateľa.

Mohutný zbor, zložený z tankov T-34, bol schopný rozdrviť akékoľvek tankové zoskupenie nepriateľa, s ktorým by bol konfrontovaný, lenže k tomu dochádzalo len zriedkavo. Nemecké tankové jednotky dokázali umne manévrovať. Často ustúpili pred sovietskymi obrnencami a vlákali ich do pasce, kde sa ocitli v smrtiacej paľbe nemeckého protitankového delostrelectva. Problémom bol aj absentujúci, či nevyhovujúci prieskum a nekvalitné mapy, a tak sa stávalo, že sovietske tanky uviazli v bažinách alebo našli skazu v mínových poliach (porov. interez.sk).

Až neskôr sa situácia výrazne zlepšila a tanky T-34 prispeli výraznou mierou k porážke Nemecka. Slabinou ZSSR však bol aj menej rozvinutý sovietsky muničný priemysel a iné problémy, ktorých podrobnejší rozbor nájde čitateľ v nasledujúcej časti tohto seriálu.

 

Karol Dučák

::

Panna Mária a diktátor Stalin (1)

Panna Mária a diktátor Stalin (2)

Panna Mária a diktátor Stalin (3)