Ilustračná snímka: PriestorNet |
Aj keď od pádu berlínskeho múru a komunistického režimu už prešlo vyše tridsať rokov, nie je nikdy na škodu pripomínať a vedieť, prečo Druhý vatikánsky koncil vlastne komunizmus neodsúdil. V súčasnej kovidovej zdravotníckej diktatúre je to ako? O tom možno niekto napíše o tridsať rokov, ako Cirkev dala štátu kľúče od kostolov. K oprášeniu úvah o postoji Cirkvi ku komunizmu ma povzbudil spišský biskup Ján Kuboš, ktorý sa kriticky vyjadril o súčasnej pandemickej situácii a obmedzení v súvislostiach súčasnej koronakrízy: „Zavrime kostoly, poriešime tým pandémiu. Kostoly boli zatvorené a dennodenne pribúdali tisícky nakazených.“ (Biskup Ján Kuboš: Homília na Mariánskej hore v Levoči 4. júla 2021, vysielaná v televízii a v Rádiu Lumen.) Aj za komunistov sme mali občanov druhej kategórie, aj za ich vlády sa cestovať na Západ dalo len veľmi ťažko.
Cez Koncil, ako píše historik Roberto de
Mattei, Medzinárodná skupina otcov (Coetus Internationalis Patrum)
pripravila petíciu, v ktorej signatári žiadali, aby v schéme Cirkev
v súčasnom svete, ktorá sa venovala problémom ateizmu, bol pridaný
osobitný paragraf, ktorý by sa výslovne zaoberal problémom komunizmu. „Dejiny
nás právom obvinia zo zbabelosti alebo zo slepoty pre toto mlčanie,“ povedal
okrem iného vo svojom vystúpení biskup Pavol Hnilica. (Roberto de Mattei: Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ
nenapísané dejiny. Bratislava : Nadácia Slovakia Christiana, 2019, s.
306–307.) Navrhovaný text o odsúdení komunizmu sa žiaľ napokon do
koncilových dokumentov nedostal.
„Problém komunizmu. Každú formu ateizmu treba odmietnuť, pretože
protirečí učeniu Cirkvi. Ale forma, ktorá už od minulého storočia až po dnešné
dni má najväčšmi negatívny vplyv na kresťanov, ako aj stúpencov každého náboženstva,
a spôsobuje pastierom Cirkvi najväčšie starosti, je tá, ktorá sa pod
názvom marxistického socializmu či komunizmu vo veľkom šíri a pod
zámienkou hospodárskeho a spoločenského pokroku zvádza mnoho ľudí.
Veď komunizmus kvôli popieraniu existencie Boha a každého
náboženského poriadku, predovšetkým poriadku nadprirodzeného, je, ako dokazujú
dejiny, logickou nutnosťou vedený k tomu, aby mnohými spôsobmi podkopával
základné princípy prirodzeného poriadku. A naozaj, aby sme sa obmedzili iba
na tie najdôležitejšie, komunizmus popiera duchovnosť a nesmrteľnosť duše
človeka; odmieta pravú slobodu, najmä v náboženských veciach; porušuje
v mnohých ohľadoch pravú dôstojnosť človeka, rodiny a manželského
zväzku; neuznáva žiadnu pevnú a nemennú normu morálneho zákona
a práva. Správne a morálne preň je iba všetko to, čo je užitočné pre
diktatúru vlastnej strany (porov. vystúpenie kardinála Wyszyńského z 20.
septembra 1965). Nepripúšťa a neuznáva právo na súkromné vlastníctvo;
triedny boj považuje za nutný prostriedok na dosiahnutie pozemských dobier; má
takú totalitárnu predstavu o štáte, že pre jednotlivcov ani pre
spoločenské medzičlánky nemá takmer nijaké dôstojné miesto.
Zo všetkých uvedených dôvodov treba komunizmus odmietnuť nielen preto, že
je infikovaný ateistickým morom, ale aj z dôvodu vyššie uvedených
závažných omylov, pre ktoré bol učiteľským úradom Cirkvi označený za zvrátený
svojou vnútornou podstatou (porov. Encyklika Divini Redemptoris).
Z ešte závažnejšieho dôvodu treba učenie komunizmu považovať za zhubné,
pretože najmä v našich časoch ho na premnohých miestach zavádzajú
občianske a politické autority za použitia všetkých možných
prostriedkov, a tak sa šíri a je presadzovaný násilím i ľstivosťou.
Výsledok je ten, že komunizmus šliape po Božích a ľudských právach a
Katolíckej cirkvi, ktorá nemôže uznať toto učenie a prijať jeho prax,
nespravodlivo bráni vykonávať jej božské poslanie, a v jej členoch je
vystavovaná tragickému prenasledovaniu.
Z týchto dôvodov Katolícka cirkev, pobádaná takouto veľkou skazou
duší, nikdy neprestala varovať kresťanských veriacich pred učením a praxou
komunizmu opakovanými odsúdeniami a výstrahami. Aj dnes považuje za svoju
najzávažnejšiu pastoračnú povinnosť: vysloviť rovnaký súd prostredníctvom
ekumenického koncilu.
Zatiaľ čo Cirkev ako celok má spoluúčasť na utrpeniach svojich členov,
ktorí rôznymi spôsobmi trpia prenasledovanie zo strany komunizmu, slávnostne
potvrdzuje všetky zjavené a prirodzené pravdy, ktoré komunizmus odmieta.
Zaprisaháva svoje deti, ba všetkých ľudí dobrej vôle, aby sa nenechali oklamať
falošnou nádejou, že je možné uviesť do súladu svoju náboženskú vieru
s princípmi komunizmu, a to ani v hospodárskej, ani
v spoločenskej oblasti. Cirkev vyhlasuje, že pravý pokrok nespočíva v učení
a praxi komunizmu, ako je to očividné z poľutovaniahodných skúseností
mnohých národov, ale v zdravých politických princípoch, ktoré sú
v súlade s Božím právom, prirodzeným i pozitívnym.
Napokon vyzýva všetkých zodpovedných, aby sa usilovali prostredníctvom
spravodlivosti a dobročinnej lásky odstraňovať nespravodlivé podmienky
občianskeho spolužitia, ktoré, žiaľ, komunizmu uľahčujú cestu.“ (Roberto de
Mattei: Druhý vatikánsky koncil, s. 308–309.)
Spomínaná petícia bola doručená sekretárovi
komisie zodpovednej za prípravu a revidovanie schémy o Cirkvi
v súčasnom svete. Podpísalo ju celkovo 454 prelátov z 86 krajín,
ktorí zostali veľmi udivení, keď v sobotu 13. novembra dostali nový text
bez akejkoľvek zmienky o tejto svojej požiadavke. „Skutočnosť, že
jediný človek mohol zabrániť, aby bol taký významný dokument odovzdaný
koncilovej komisii, ktorej bol oficiálne určený, je jednou z veľkých
tragédií Druhého vatikánskeho koncilu a môže vojsť do dejín ako najväčší
škandál, ktorý poškodil závažné rozhodnutia tohto posvätného zhromaždenia,“
komentoval páter Wiltgen (tamtiež, s. 310).
Z celej petície ostala iba prvá veta bodu
21 pastorálnej konštitúcie Gaudium et spes: „Cirkev, verná Bohu i človeku,
nemôže aj naďalej s bolesťou a s najväčšou rozhodnosťou nezavrhovať – ako to
robila aj v minulosti – tieto zhubné náuky a spôsoby, ktoré protirečia ľudskému
rozumu i všeobecnej skúsenosti a pozbavujú človeka jeho vrodenej dôstojnosti,“
pričom len v poznámke pod čiarou odkazuje na predchádzajúce vyjadrenia
Magistéria. (Porov. PIUS XI., encyklika Divini Redemptoris, 19. marca
1937: AAS 29, 1937, s. 65–106; PIUS XII., encyklika Ad apostolorum principis,
29. júna 1958: AAS 50, 1958, s. 601–614; JÁN XXIII., encyklika Mater et
magistra, 15. mája 1961: AAS 53, 1961, s. 451–453; PAVOL VI., encyklika Ecclesiam
suam, 6. augusta 1964: AAS 56, 1964. De Mattei, cit. d., s.
651–653.)
Učiteľský úrad Katolíckej cirkvi opakovane
jednoznačne odsúdil komunizmus, osobitne v encyklike Pia XI. Divini
Redemptoris z 19. marca 1937, a v encyklike Pia XII. Ad
apostolorum principis z 29. júna 1958. Dekrét Svätého ofícia
v apríli 1959 zdôraznil platnosť exkomunikácie zo 7. januára 1949 proti
akémukoľvek druhu spolupráce s komunizmom. (AAS, 41, 1949, s. 34.)
Ján XXIII. však nebol toho názoru a ako sa s tým zdôveril rôznym partnerom
v rokovaniach, bol tej mienky, že „komunisti v podstate hľadajú
spravodlivosť a sú to ľudia, ktorí sa majú zle“. (Roberto de Mattei: Druhý vatikánsky koncil, s.
106.)
V písomných návrhoch biskupov, ktorí pricestovali na Koncil do Ríma, sa komunizmus javil ako najťažší omyl, ktorý treba odsúdiť (tamtiež). V predprípravnej fáze Koncilu minimálne 378 biskupov žiadalo, aby sa Koncil zaoberal moderným ateizmom a osobitne komunizmom a poukázal na možnosti, ako čeliť jeho nebezpečenstvu. Vietnamský arcibiskup z Hué, Ngô-Dinh-Thuc (tamtiež, s. 107.), napríklad definoval komunizmus ako „problém problémov“, najväčší problém toho času. Msgr. Ngô-Dinh-Thuc vystúpil v Komisii na tému komunizmu a vyhlásil:
„Naša Ústredná prípravná komisia skúmala až doteraz mnohé problémy, ale
komunizmus sa mi zdá byť problémom problémov; naozaj sa týka samotnej
existencie kresťanstva, ktoré stavia do veľkého nebezpečenstva. Diskutovať
o ostatných problémoch bez toho, aby sa na prvé miesto dalo riešenie
problémov zrodených z komunizmu, by znamenalo nasledovať príklad teológov
z Konštantínopolu, ktorí vášnivo diskutovali o pohlaví anjelov,
zatiaľ čo vojsko mohamedánov ohrozovalo hradby mesta. Bolestné postavenie
Cirkvi v Číne pochádza azda z našej nepripravenosti. Napriek tomu vzhľadom
na národy, ktoré sú v súčasnosti v rukách komunistov, napríklad
Laos a Vietnam, sa mi zdá, že katolíci a predovšetkým biskupi
katolíckeho sveta by nemali obmedziť svoju starostlivosť iba na obetovanie
modlitieb, ale môžu poskytnúť veľmi cennú pomoc na povzbudenie verejnej mienky
svojich krajanov v prospech utláčaného národa. Všetci sme prekvapení
mlčaním katolíckeho sveta pred smrteľným zápasom veľmi nešťastného laoského
národa a utrpením vietnamského národa, zatiaľ čo všade počuť hlas
komunistov a ich spolupáchateľov, ktorí žijú v demokratických
národoch a z ktorých niektorí sú katolíci, čo radšej zavýjajú
s vlkmi: Je to hlas tých, ktorí
odsudzujú obete a vyvyšujú katov.“
Kardinál Montini, napríklad, použil veľmi
opatrné slová, pýtajúc sa, či dôvod šírenia komunizmu nebolo treba hľadať
v chybách samotnej Cirkvi, a kardinál Alfrink žiadal, aby sa
v komunizme rozlišovali ciele od prostriedkov, lebo v istej miere
mohli byť ciele považované za správne. Počas prvého zasadania Koncilu kardinál
Tisserant, ktorý predsedal zmiešanej podkomisii zodpovednej za schému De
cura animarum, naliehal, aby bolo z textu vypustené slovo komunizmus
a pravdepodobne, podľa Giovanniho Turbantiho, vystúpil aj s požiadavkou,
aby boli vyškrtnuté paragrafy o prenasledovaní v komunistických krajinách.
Dňa 2. novembra 1962 sa Plinio Correa de Oliveira stretol s kardinálom Tisserantom, ktorého, napriek jeho veku – 80 rokov – našiel „žiarivého, pokojného a bystrého“. Kardinál sa mu zdôveril, že sa zúčastnil na rokovaniach s ruskými schizmatickými pravoslávnymi: „Moskva žiadala, aby sa na Koncile nehovorilo proti komunizmu, a Rím to prijal,“ povedal a dodal, že považuje „za možné hovoriť proti materializmu a ateizmu, ale nezmieňovať sa o komunizme; takým spôsobom Koncil, ktorý rokuje iba o náboženstve, by mohol dokonale vykonať svoje poslanie;“ okrem toho vyhlásil, „kto by mohol hovoriť proti skutočnosti, že treba brať peniaze bohatým a dávať ich chudobným?“ Preto podľa neho prijala Svätá stolica podmienky Kremľa. V priebehu rozhovoru, ktorý sa uskutočnil vo francúzštine, Tisserant vyzdvihoval kardinála Štefana Wyszyńského a kardinála Mindszentyho označil za „pauvre imbécile“ (úbohého hlupáka). Vyhlásil, že je ťažšie obrátiť schizmatického monarchu než ateistického komunistu, lebo „ten prvý prijíma ako svojho hlavného predstaveného iba cára, zatiaľ čo ateistický komunista netrpí protirímskymi predsudkami“.
Po smrti kardinála Alojzija Stepinaca, ktorý
zomrel na následky otrávenia 10. februára 1962, naši biskupi Pavol Hnilica
a Michal Rusnák spolu s kardinálom Mindszentym zostali jedinými symbolmi
cirkevného odporu proti komunizmu. Ich postoje sa až dovtedy zhodovali
s vyhláseniami Svätej stolice.
Málo známe stretnutie v Metzi
V auguste 1962 uskutočnilo v Metzi
(porov. J. Madiran: L’accord de Metz ou pourquoi notre Mère fut muette.
Versailles : Via Romana, 2006) tajné stretnutie kardinála Tisseranta
s novým ortodoxným arcibiskupom z Jaroslavľa Nikodimom. (Nikodim,
občianskym menom Boris Georgievic Rotov. Zomrel na infarkt vo Vatikáne 5.
septembra 1978 počas audiencie u Jána Pavla I. Na základe archívnych
výskumov bolo zdokumentované, že Ekumenická rada cirkví bola orgánom, do
ktorého sa infiltrovalo veľa kremeľských agentov a že metropolita Nikodim,
ktorému sa podarilo stať sa jedným z jej prezidentov, bol aj funkcionárom
KGB.)
Pri tejto príležitosti sa Nikodim
s Tisserantom dohodli, že moskovský patriarcha prijme pápežské pozvanie,
ak sa pápež zaručí, že Koncil upustí od odsúdenia komunizmu. (Francesco
Lamendola: La santa Messa è di Gesù Cristo, non del clero.) Sergej
Bolškov vo svojich pamätiach o kardinálovi Tisserantovi a dom Emanuel
Lanne, ktorý z nich čerpal, o tom predložili zdokumentovanú
rekonštrukciu.
Ústredný výbor Ekumenickej rady cirkví (ERC)
sa zišiel v Paríži začiatkom augusta 1962. Vatikán bol zastúpený Msgr.
Willebrandsom, ktorý sa 11. augusta stretol s Nikodimom, predstaviteľom
Ruskej pravoslávnej cirkvi, hneď po tom, ako táto vstúpila do ERC
v predchádzajúcom roku v New Delhi. Nikodim smelo oslovil Willebrandsa
a ihneď nastolil problém účasti ortodoxných pozorovateľov na Koncile
a dôrazne ho pozval prerokovať problém priamo do Moskvy. Spomínaný
Bolškov, spisovateľ s kontaktmi na kláštor Chevetogne, zorganizoval 18.
augusta stretnutie v Metzi, v Lotrinsku, na ktorom s Nikodimom
stretli kardinál Tisserant a Basile Krivochéine, pravoslávny arcibiskup
z Bruselu.
Medzitým sa prostredníctvom sovietskeho
veľvyslanca v Ankare rozvíjali kontakty medzi Kremľom a vatikánskym
apoštolským delegátom v Turecku Msgr. Francescom Lardonem, za účelom
dosiahnuť súhlas Moskvy s účasťou ruských katolíckych biskupov na Koncile.
Aj Msgr. Willebrands v dňoch 27. septembra až 2. októbra 1962 bol v
Moskve, aby rozptýlil starosti Kremľa, pokiaľ išlo o postoj Koncilu ku
komunizmu. Po jeho návrate do Ríma kardinál Bea moskovskému
patriarchátu zaslal oficiálne pozvanie. A tak 12. októbra 1962 ruskí
pozorovatelia, arcikňaz Vitalij Borovoj a archimandrita Vladimír
Kotliarov, pricestovali do Ríma.
Konštantínopolský patriarcha Atenagoras, ktorý
nevedel o tajných rokovaniach,
bol dovtedy presvedčený, že Ruská pravoslávna cirkev pozorovateľov
nepošle. Zvolal svoju synodu, a hoci osobne bol naklonený prijať pápežovo
pozvanie, aby nenarušil panortodoxnú jednotu, vyhlásil, že nie je možné vyslať
pozorovateľov do Ríma. Moskovský patriarchát teda obratne preskočil Konštantínopolský
patriarchát v novej sieti vzťahov s Vatikánom. „Nasledovali
bolestné obviňovania medzi pravoslávnymi a aj proti Sekretariátu, takmer
akoby chcel rozdeliť pravoslávie.“ A tak až stretnutie
Pavla VI. s Atenagorasom v januári 1964 zmiernilo napätie
a umožnilo účasť pozorovateľov ortodoxných cirkví počnúc tretím zasadacím
obdobím Koncilu. „Rozhodnutie pozvať nekatolíkov ako pozorovateľov bolo
jedným z najdôležitejších spomedzi rozhodnutí učinených v prípravnej
fáze pre charakter, ktorý Koncil nadobudol, a prácu, ktorú vykonal. Jeho
dôsledky výrazne presahovali aj tie najoptimistickejšie očakávania. Pre mnohé
aspekty prítomnosť nekatolíkov na Koncile znamenala ‚koniec protireformácie‘.“ (Roberto
de Mattei: Druhý vatikánsky koncil, s.
106.)
Ale dnes je to už len história. Bude nám
učiteľkou života?
Ján Košiar
::
Odporúčané:
Liberalizmus nakazil ducha Európy
::
Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod
článkom.
Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície, prihláste sa na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.
Poučíme sa z histórie? Čo spôsobilo, že Koncil neodsúdil komunizmus?
OdpovedaťOdstrániťFalošná tolerancia, pripustenie cudzích vplyvov do riešenia vnútorných záležitostí Cirkvi, zákulisné dohody...
Možno také isté faktory sú aj za tým, že „Cirkev dala štátu kľúče od kostolov“.
Kto sa nepoučí z histórie, bude musieť prežiť znova mnohé utrpenie. Zdá sa mi, že je tu nová totalita tvrdšia ako tá komunistická.
OdpovedaťOdstrániťUvažujem o napísaní rozsiahlejšieho samostatného článku k tejto problematike, takže zatiaľ uvediem len zopár kusých poznámok. Vcelku súhlasím s mnohými myšlienkami autora. Takisto považujem zatvorenie kostolov v súvislosti s koronaošiaľom za prehru Katolíckej cirkvi. Priznám sa, že v posledných dvoch rokoch prestávam rozumieť slovenským biskupom i časti kňazov.
OdpovedaťOdstrániťLenže čo sa týka neodsúdenia komunizmu Druhým vatikánskym koncilom, som povinný v mene Pravdy poukázať na skutočnosti, ktoré autorovi článku unikli, prípadne ich z nejakého dôvodu neuverejnil. Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že o schválení všetkých dokumentov na konciloch Katolíckej cirkvi sa rozhoduje hlasovaním. Bolo tomu tak dokonca aj v prípade dogiem! Je neprijateľné, aby koncil schválil akýkoľvek dokument proti vôli výraznej väčšiny koncilových otcov.
Ja sám som neraz písal o tom, že aj dogma o neomylnosti pápeža na Prvom vatikánskom koncile bola prijatá na základe hlasovania koncilových otcov. Definíciu o neomylnosti pápežov pri hlasovaní dňa 13. 6. 1870 odsúhlasilo 451 koncilových otcov a 62 ďalších koncilových otcov súhlasilo s podmienkou, 88 koncilových otcov však definíciu odmietlo. Na štvrtom verejnom zasadaní sa nepomer síl v prospech prijatia dogmy zväčšil. Predlohu schválilo 533 koncilových otcov a dvaja hlasovali proti, avšak už pred hlasovaním opustilo koncil 57 odporcov definície dogmy. Aj oni sa však neskôr podriadili rozhodnutiu koncilu. Už pred opustením koncilu poslal nemecký biskup Emanuel von Ketteler z Mainzu pápežovi list, v ktorom ho ubezpečoval, že sa podriadi a prijme závery koncilu. Nejednotnosť koncilových otcov sa však výrazne prejavila aj v iných záležitostiach. Z 51 návrhov dekrétov, ktoré boli dohodnuté pred koncilom, boli napokon schválené iba dva.
Bolo by porušením učenia Katolíckej cirkvi, ak by Druhý vatikánsky koncil prijal akýkoľvek dokument proti vôli výraznej väčšiny koncilových otcov.
Zároveň je však potrebné pripomenúť, že neodsúdenie komunizmu na Druhom vatikánskom koncile neznamenalo, že by Katolícka cirkev zmenila svoje učenie. VŠETKY PREDCHÁDZAJÚCE DOKUMENTY PÁPEŽOV PREDSA OSTALI V PLATNOSTI DODNES! NEBOLO NEVYHNUTNÉ OPAKOVANE PRIJÍMAŤ TEXT, ODSUDZUJÚCI KOMUNIZMUS, PRETOŽE KOMUNIZMUS JE UŽ ODSÚDENÝ NA ZÁKLADE ENCYKLÍK PÁPEŽOV PIA XI. A PIA XII., KTORÉ PLATIA DODNES!
Zaiste nijaký pravoverný katolík nemôže schvaľovať zločiny ateistických totalitných režimov a je správne, že pápeži Pius XI. a Pius XII. tieto zločinné režimy odsúdili. Na druhej strane považujem za správny kompromis, na základe ktorého nebol komunizmus odsúdený priamo na Druhom vatikánskom koncile.
Tá tzv. východná politika Vatikánu, ktorú v tej dobe začal realizovať pápež Ján XXIII., priniesla popri negatívach aj veľa pozitívneho pre prenasledovanú Katolícku cirkev v mnohých krajinách sveta. Vďaka nej mohol prvý slovanský pápež v dejinách Cirkvi, dnes svätý Ján Pavol II., už pred rokom 1989 pomerne často navštevovať Poľsko a osobne prispieť k pádu totalitného režimu v tejto krajine. Veď zásluhy za vznik Solidarity v roku 1980 sa pripisujú priamo prvej návšteve Jána Pavla II. v jeho vlasti v roku 1979. Vzmáhajúci sa poľský disent umožnil aktivizáciu aj slovenských a českých disidentov. Vďaka zlepšeniu vzťahov Vatikánu s Moskvou bol po dlhoročnom väzení v pracovných táboroch prepustený na slobodu ukrajinský metropolita Slipyj, hlava Gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine, s podmienkou, že navždy opustí svoju vlasť. Chruščov sa verejne vyjadril, že tento krok vykonal preto, aby urobil radosť pápežovi Jánovi XXIII., o ktorom sa okrem iného vyjadril: „Tento pápež je svätec.“
Podarilo sa preklenúť tisícročnú priepasť medzi Katolíckou cirkvou a pravoslávím. Aj na Slovensku došlo k výraznému zlepšeniu postavenia katolíkov a bola obnovená (v roku 1968) činnosť Gréckokatolíckej cirkvi – aj keď jej nebol vrátený majetok (k tomu došlo až po zmene režimu v roku 1989). Ale to je na samostatný článok.
Považujem za potrebné pripomenúť ďalšiu skutočnosť. Aj keď priamo Druhý vatikánsky koncil neodsúdil komunizmus, urobil tak v roku 1964, teda v čase trvania koncilu, pápež Pavol VI. Vo svojej encyklike Ecclesiam suam, vydanej 6. augusta 1964, okrem iného píše: „Toto sú dôvody, ktoré nás nútia, tak ako nútili našich predchodcov a s nimi tých, ktorým ležia na srdci náboženské hodnoty, odsúdiť ideologické systémy, popierajúce Boha a utláčajúce Cirkev - systémy, ktoré sa často identifikujú s hospodárskymi, spoločenskými a politickými režimami - a medzi nimi osobitne ateistický komunizmus.“ (Ecclesiam suam, č. 104) To znamená, že Katolícka cirkev prostredníctvom pápeža Pavla VI. počas trvania Druhého vatikánskeho koncilu odsúdila ateistický komunizmus, nadväzujúc tak na učenie pápežov Pia XI. a Pia XII. Neodsúdenie komunizmu na koncile nijako nezmenilo učenie Katolíckej cirkvi a to je potrebné na tomto mieste zvlášť zdôrazniť!
OdpovedaťOdstrániť