Vlado Gregor |
Mnohí ma považujú za slabocha, ktorý si nevie
jasne a jednoznačne povedať svoje. Ľudovo povedané, že čo neúnavne a
otravne opakujem, nemá gule... Berte to, moji drahí, tak, že mám vážne dôvody,
aby som sa zbytočne nehádal a vyjadroval sa jemne. Nikdy som nemal chuť nikomu
rozkazovať ani nasilu vnucovať svoje pomerne bohaté skúsenosti.
Nie je to moja zásluha ani vina, nesťažujem sa na to a ani sa tým nechválim. Stal som sa takým preto, že v sedemnástich som mal taký ťažký úraz, že ma operovali postupne v troch nemocniciach, a jasne som už vtedy pochopil, že život je príliš krátky na to, aby sme si ho prehádali a vzbudzovali voči sebe vzájomnú nenávisť.
Trochu neskôr a postupne som pochopil aj to,
že ľudia sú síce všelijakí a občas aj nebezpeční, ale musíme ich mať radi
takých, akí sú. V tom je aj zmysel Kristových slov o odpúšťaní a neposudzovaní.
Málokto dokáže pochopiť ich zmysel teoreticky, naopak, musí zažiť všeličo
konkrétne, aby tie slová pochopil ako svoj životný problém a nedostižný cieľ.
Na druhej strane, treba sa k mnohému, čo sa
momentálne deje, jasne vyjadriť a celý ten autobiografický úvod smerujem
k prezentácii mojich skúseností z oblasti náboženstva, politiky i
filozofie. Pretože všetky tieto teórie sú prakticky a nerozborne prepojené.
Trochu zacitujem Bibliu, ako si verše pamätám,
teda voľne: „Hovorte každý pravdu svojmu bratovi“ (Zachariáš 8, 16 a Efezanom
4, 25) a „povstane mnoho falošných prorokov a zvedú mnohých a pretože
vzrastie nezákonnosť, v mnohých vychladne láska“ (Matúš 24, 11–12). Pridal by
som k tomu ešte Chestertona, ktorý sa vyjadril, že ak človek prestane veriť v
Boha, uverí každej hlúposti.
Človek je totiž nepochybne tvor náboženský a
nemá v srdci pokoj, kým nenadobudne dojem, že pochopil, čo je dobré a čo je zlé
a aký je medzi tým rozdiel. Vidíme, že na spôsob náboženstva sa zvrhol aj
vedecký ateizmus so svojím večne živým Leninom, svätou triednou nenávisťou a
obradmi viery v duchu „Morálneho kódexu budovateľa komunizmu“; zvrhol sa v
boj za mier prostredníctvom vojenských prehliadok a medzinárodného premenenia
všetkých na svoj neomylný vzor. Tieto idey nezmenili človeka a hoci
sa určité vymenované tendencie držia, nikto im už veľmi neverí.
Vznikli teda rôzne neomarxizmy a cez heslá
Frankfurtskej školy o rozvrate hierarchií a inštitúcií sa propaguje rovnosť
všetkých a každého, teda vyznávanie princípu „vsio ravno“ alebo „total egal“,
len v novšom vydaní. Žiaľ, treba na rovinu povedať, že po Druhom vatikánskom koncile
sa touto cestou vydala aj katolícka Cirkev a postupne prešla až do dnešného
smutného stavu faktického odmietnutia celej posvätnej tradície. Veľa som už o
tom písal a som k smrti unavený to opakovať. Zdá sa, že sme podľahli aj
novej diktatúre svojho dokonalého zdravotného stavu, ekologického modlárstva
a odmietnutia zdravého rozumu v problematike vzťahov medzi mužmi a ženami
a medzi deťmi a ich rodičmi.
Ako knihovník, ktorý štyridsať rokov chodil
medzi regálmi, kde sa týčili nezmysly rokov tridsiatych, päťdesiatych i
šesťdesiatych, som vakcinovaný nepriestrelným optimizmom a naďalej verím
v Boha, ktorý je semper maior (vždy väčší) ako všetky možné mutácie
našich hlúpostí.
Maranatha! Príď, Pane!
Vlado Gregor
::
Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod
článkom.
Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície, prihláste sa na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.
Kolega Vladimír Gregor, nechcem byť zlomyseľný a vynasnažím sa zostať v racionálnej rovine. Píšete furt tak hmlisto, nekonkrétne. Zacitujem z Vašich riadkov: "Žiaľ, treba na rovinu povedať, že po Druhom vatikánskom koncile sa touto cestou vydala aj katolícka Cirkev a postupne prešla až do dnešného smutného stavu faktického odmietnutia celej posvätnej tradície." Nebolo to náhodou už dávno pred koncilom? Prečo sa Vám zdá, že po koncile nastalo čosi, čo nebolo už pred koncilom?
OdpovedaťOdstrániťIsto, je potrebné i základné filozofické uvažovanie, abstrahujúce od konkrétnych ľudí, vecí a udalostí, no niekedy sa žiada jasné a priame, jednoduché vyjadrenie, ktorému porozumie každý.
OdpovedaťOdstrániťBerme do úvahy to, že ľudia sa odnaučili čítať medzi riadkami, často registrujú len primitívne prvoplánové slogany, len titulky a „bleskové“ správy bulvárneho charakteru.
Žiaľ, filozofické či básnické posolstvá je schopná prijať iba malá časť obyvateľstva (čím ďalej menšia). Preto sa začína hovoriť o novodobej negramotnosti, resp. o digitálnej demencii. A preto je žiadané priame a jasné slovo. I keď je otázne, či ľuďom vôbec ešte záleží na pravde.