V minulosti, keď nebolo priemyselnej
výroby a reprodukčnej techniky, boli ľudia obklopení výlučne originálmi.
Originalitu prírody dopĺňala originalita ľudského umu a jeho výtvorov.
Všetko sa zhotovovalo ručne a zároveň trpezlivo, poctivo, tak aby to
vydržalo čo najdlhšie. Každý obraz či šperk, každý kus oblečenia či predmet
osobnej potreby – i ten najjednoduchší – mal pečať jedinečnosti.
Všetko, čo človek vtedy vytváral, vytváral ako skvost. Nešetril časom ani námahou. V istých obdobiach sa ľudia veľmi nezaujímali o znázorňovanie prírody, každodenného života či seba samého – chceli viac, chceli dotvárať skutočnosť a prenášať na svoje diela odblesk krásy viditeľného i neviditeľného sveta. Osobitne v stredoveku malo umenie pevné spojenie s duchovnými koreňmi. Bolo vytvárané so zreteľom na večnosť, ľudský um bol oživovaný božskou iskrou. Nijaká samoúčelnosť alebo povrchnosť neprichádzala do úvahy. Ani ornament nebol prázdnou ozdobou, len akýmsi príveskom, bol integrálnou súčasťou celku – ako rytierov meč – vyjadrujúc krásu aj účel, hravosť aj bojovnosť, vieru aj ideál.
V knihe Réginy Pernoudovej Mýty
a fakty / Bodka za stredovekom čítame: „S ornamentom sa predovšetkým
v románskom umení narába veľmi šetrne, umiestňuje sa na prieniky línií a hmoty,
na oblúkovité otvory (okná, portály...), na rímsy. Pripomína ozdobné sekvencie,
ktoré sa niekedy zapoja do chorálu, a podobne ako ony vyjadruje vzlet,
obohacujúci celý nápev.“
Vzťah medzi umením a sakrálnosťou je
zakotvený v podstate človeka: „Odborníci na prehistóriu tento fakt
potvrdzujú, a to už odvtedy, ako sa objavilo jaskynné umenie. Všetky rasy
v rôznych klimatických podmienkach jedna po druhej potvrdili túto intímnu
spriaznenosť, tento vrodený ľudský sklon, ktorý človeka vedie k vyjadreniu
sakrálna či transcendentna pomocou umenia, tohto druhotného jazyka vo všetkých
jeho podobách“ (Régine Pernoud: Mýty a fakty / Bodka za stredovekom).
Absencia sakrálnosti spôsobuje umeleckú nemohúcnosť. Veľavravne to potvrdzuje
úpadok, ku ktorému došlo, keď sa v umeleckej sfére presadila
merkantilistická koncepcia, uprednostňujúca kvantitu namiesto kvality, rýchlosť
a efekt namiesto pokoja a pokory.
Veľkosť kultúry nie je daná kvantitou,
množstvo niečoho. Umenie má dávať priestor životu a najväčším umením je
schopnosť dobre žiť – to je originálne, pravdaže nie v zmysle umelej,
silenej originality, akou sa chváli dnešný svet. Pravdou totiž je, že éra
originálov sa pominula, dnes žijeme v ére napodobenín a nechceme chápať,
že originalitu si nemožno kúpiť, nemôže byť len čímsi navyše, respektíve
predmetom zberateľského záujmu, niečím vonkajším – ona je v hĺbke žitia,
alebo nie je vôbec.
* * *
Umenie je určené na to, aby pozdvihovalo
slabých, aby otváralo oči nevidiacim, aby viedlo človeka vždy k tomu
krajšiemu, lepšiemu a pravdivejšiemu pólu života. Nestačí teda zahrávanie
sa s pocitmi, vyvolávanie emócií, napodobňovanie pochybných vzorov.
A celkom neprípustné sú prázdne formy, falošné koncepcie
a špekulácie, ktorých cieľom je zarobiť a získať akúsi slávu.
Originalita spočíva v poctivosti
a zacielení na veci duchovné. Giovanni Papini píše: „Veľké umenie, aj keď
nehovorí o Bohu, je vždy náboženské. A keď človek zanedbáva, ignoruje
alebo odtajuje Boha, mysliac, že oslavuje sám seba, hoci ako človeka záhadne
poníženého a zúboženého, vysušuje sa a vyprázdňuje.“ A dôsledok?
Veľký taliansky mysliteľ a spisovateľ dodáva: „Vražda Boha, o ktorú
sa pokúsil moderný človek, je – podľa strašného zákona odplaty – samovraždou
človeka“ (Giovanni Papini: Essaye o umení).
Čo nechce presiahnuť mieru ľudskej telesnosti
a prízemnosti, stáva sa neľudským, protiľudským. Bez ukotvenia vo večnosti sa
čas – čas ľudského žitia – rozpadáva na márne kúsky, na okamihy a chvíle,
dni a roky utekajúce kamsi do prázdna, strácajúce sa v ničote
krátkodychosti a bezcieľnosti. Preto je taká dôležitá sakralizácia umenia
i života vôbec.
Keď sa ľuďom nedostáva kvalitnej duševnej
potravy, tak konzumujú aj odpad. Nikto sa nemôže zriecť zodpovednosti za to,
ako žije, čo vytvára a ponúka iným – či niečo pravé a dobré, alebo
niečo falošné a zlé. Pripomeňme si znova Papiniho: „Medzi tými, ktorí
ponúkajú ošúchané a spľasnuté napodobeniny veľkej minulosti a medzi
tými, ktorí – hoci s väčšou inteligenciou – bavia sa v labyrintoch
bezľudského umenia, nemožno si vybrať človeka, ktorý hľadá krásu a pravdu.
Ani zodratá a spuchrená starina, ani ľadová a mechanická novota
nemôžu uspokojiť náš vkus...“ (Giovanni Papini: Essaye o umení).
* * *
Človek je, povedané slovami Ladislava Hanusa,
komplexnou jednotou tela a ducha. Ide o jednotu špecificky ľudskú
a výnimočnú, ale aj v nej – tak ako vo všetkom – vidíme hierarchické
usporiadanie a primát duchovného princípu. Na poli ľudského bytia dochádza
k zduchovneniu hmoty. Nie je to však nejaký samovoľný proces. Podľa
Hanusa: „Človek sám sebe je úlohou – aby svoje telesné bytie dvihol do
duchovného, aby sa zduchovnil. Za splnenie tejto svojej úlohy je mravne
zodpovedný.“
Na jednej strane teda máme duchovnú podstatu,
na strane druhej ukotvenie v priestore a čase. Človek sa ako
slobodná, rozumná bytosť stáva subjektom dejín, prejavuje sa v dejinách,
ovplyvňuje ich a spätne je nimi ovplyvňovaný. Tento proces vstupovania do
dejín si nemožno predstaviť bez kultúry a náboženstva, pričom treba
poznamenať, že kultúra vyrástla z náboženstva.
Prvým zmyslom kultúry bolo uctievanie, kult,
vykonávanie bohoslužby. Podobne umenie – v dávnejších časoch bol
v popredí jeho duchovný, náboženský zmysel, až neskôr – v období
renesancie – došlo k zlomu a umenie sa začalo chápať stále viac
v psychologicko-estetickom zmysle: „Ako ťažisko svojho bytia človek
prenáša z absolútneho Boha (Boh mierou všetkých vecí) na pozemský život
(človek mierou všetkých vecí), tak aj svoju kultúrnu činnosť človek chápe ako
službu svojmu pozemskému cieľu“ (Ladislav Hanus: Človek a kultúra).
Ľudská bytosť svojou kultúrou, prácou
a zhotovovaním originálnych diel dotvára skutočnosť, vytvára kultúrne
hodnoty a obohacuje svet. Schopnosť vytvárať hodnoty a prijímať ich,
začleňovať ich do života, je prejavom ľudskej zrelosti.
Ján Maršálek
(Vybrané z knihy Spoločnosť bez svetla, ktorá vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum.)
::
Súvisiaci príspevok: O umení dobre žiť
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.