Originály a kópie

 

V minulosti, keď nebolo priemyselnej výroby a reprodukčnej techniky, boli ľudia obklopení výlučne originálmi. Originalitu prírody dopĺňala originalita ľudského umu a jeho výtvorov. Všetko sa zhotovovalo ručne a zároveň trpezlivo, poctivo, tak aby to vydržalo čo najdlhšie. Každý obraz či šperk, každý kus oblečenia či predmet osobnej potreby – i ten najjednoduchší – mal pečať jedinečnosti.

Všetko, čo človek vtedy vytváral, vytváral ako skvost. Nešetril časom ani námahou. V istých obdobiach sa ľudia veľmi nezaujímali o znázorňovanie prírody, každodenného života či seba samého – chceli viac, chceli dotvárať skutočnosť a prenášať na svoje diela odblesk krásy viditeľného i neviditeľného sveta. Osobitne v stredoveku malo umenie pevné spojenie s duchovnými koreňmi. Bolo vytvárané so zreteľom na večnosť, ľudský um bol oživovaný božskou iskrou. Nijaká samoúčelnosť alebo povrchnosť neprichádzala do úvahy. Ani ornament nebol prázdnou ozdobou, len akýmsi príveskom, bol integrálnou súčasťou celku – ako rytierov meč – vyjadrujúc krásu aj účel, hravosť aj bojovnosť, vieru aj ideál.

V knihe Réginy Pernoudovej Mýty a fakty / Bodka za stredovekom čítame: „S ornamentom sa predovšetkým v románskom umení narába veľmi šetrne, umiestňuje sa na prieniky línií a hmoty, na oblúkovité otvory (okná, portály...), na rímsy. Pripomína ozdobné sekvencie, ktoré sa niekedy zapoja do chorálu, a podobne ako ony vyjadruje vzlet, obohacujúci celý nápev.“

Vzťah medzi umením a sakrálnosťou je zakotvený v podstate človeka: „Odborníci na prehistóriu tento fakt potvrdzujú, a to už odvtedy, ako sa objavilo jaskynné umenie. Všetky rasy v rôznych klimatických podmienkach jedna po druhej potvrdili túto intímnu spriaznenosť, tento vrodený ľudský sklon, ktorý človeka vedie k vyjadreniu sakrálna či transcendentna pomocou umenia, tohto druhotného jazyka vo všetkých jeho podobách“ (Régine Pernoud: Mýty a fakty / Bodka za stredovekom). Absencia sakrálnosti spôsobuje umeleckú nemohúcnosť. Veľavravne to potvrdzuje úpadok, ku ktorému došlo, keď sa v umeleckej sfére presadila merkantilistická koncepcia, uprednostňujúca kvantitu namiesto kvality, rýchlosť a efekt namiesto pokoja a pokory.

Veľkosť kultúry nie je daná kvantitou, množstvo niečoho. Umenie má dávať priestor životu a najväčším umením je schopnosť dobre žiť – to je originálne, pravdaže nie v zmysle umelej, silenej originality, akou sa chváli dnešný svet. Pravdou totiž je, že éra originálov sa pominula, dnes žijeme v ére napodobenín a nechceme chápať, že originalitu si nemožno kúpiť, nemôže byť len čímsi navyše, respektíve predmetom zberateľského záujmu, niečím vonkajším – ona je v hĺbke žitia, alebo nie je vôbec.

* * *

Umenie je určené na to, aby pozdvihovalo slabých, aby otváralo oči nevidiacim, aby viedlo človeka vždy k tomu krajšiemu, lepšiemu a pravdivejšiemu pólu života. Nestačí teda zahrávanie sa s pocitmi, vyvolávanie emócií, napodobňovanie pochybných vzorov. A celkom neprípustné sú prázdne formy, falošné koncepcie a špekulácie, ktorých cieľom je zarobiť a získať akúsi slávu.

Originalita spočíva v poctivosti a zacielení na veci duchovné. Giovanni Papini píše: „Veľké umenie, aj keď nehovorí o Bohu, je vždy náboženské. A keď človek zanedbáva, ignoruje alebo odtajuje Boha, mysliac, že oslavuje sám seba, hoci ako človeka záhadne poníženého a zúboženého, vysušuje sa a vyprázdňuje.“ A dôsledok? Veľký taliansky mysliteľ a spisovateľ dodáva: „Vražda Boha, o ktorú sa pokúsil moderný človek, je – podľa strašného zákona odplaty – samovraždou človeka“ (Giovanni Papini: Essaye o umení). 

Čo nechce presiahnuť mieru ľudskej telesnosti a prízemnosti, stáva sa neľudským, protiľudským. Bez ukotvenia vo večnosti sa čas – čas ľudského žitia – rozpadáva na márne kúsky, na okamihy a chvíle, dni a roky utekajúce kamsi do prázdna, strácajúce sa v ničote krátkodychosti a bezcieľnosti. Preto je taká dôležitá sakralizácia umenia i života vôbec.

Keď sa ľuďom nedostáva kvalitnej duševnej potravy, tak konzumujú aj odpad. Nikto sa nemôže zriecť zodpovednosti za to, ako žije, čo vytvára a ponúka iným – či niečo pravé a dobré, alebo niečo falošné a zlé. Pripomeňme si znova Papiniho: „Medzi tými, ktorí ponúkajú ošúchané a spľasnuté napodobeniny veľkej minulosti a medzi tými, ktorí – hoci s väčšou inteligenciou – bavia sa v labyrintoch bezľudského umenia, nemožno si vybrať človeka, ktorý hľadá krásu a pravdu. Ani zodratá a spuchrená starina, ani ľadová a mechanická novota nemôžu uspokojiť náš vkus...“ (Giovanni Papini: Essaye o umení).

* * *

Človek je, povedané slovami Ladislava Hanusa, komplexnou jednotou tela a ducha. Ide o jednotu špecificky ľudskú a výnimočnú, ale aj v nej – tak ako vo všetkom – vidíme hierarchické usporiadanie a primát duchovného princípu. Na poli ľudského bytia dochádza k zduchovneniu hmoty. Nie je to však nejaký samovoľný proces. Podľa Hanusa: „Človek sám sebe je úlohou – aby svoje telesné bytie dvihol do duchovného, aby sa zduchovnil. Za splnenie tejto svojej úlohy je mravne zodpovedný.“

Na jednej strane teda máme duchovnú podstatu, na strane druhej ukotvenie v priestore a čase. Človek sa ako slobodná, rozumná bytosť stáva subjektom dejín, prejavuje sa v dejinách, ovplyvňuje ich a spätne je nimi ovplyvňovaný. Tento proces vstupovania do dejín si nemožno predstaviť bez kultúry a náboženstva, pričom treba poznamenať, že kultúra vyrástla z náboženstva.

Prvým zmyslom kultúry bolo uctievanie, kult, vykonávanie bohoslužby. Podobne umenie – v dávnejších časoch bol v popredí jeho duchovný, náboženský zmysel, až neskôr – v období renesancie – došlo k zlomu a umenie sa začalo chápať stále viac v psychologicko-estetickom zmysle: „Ako ťažisko svojho bytia človek prenáša z absolútneho Boha (Boh mierou všetkých vecí) na pozemský život (človek mierou všetkých vecí), tak aj svoju kultúrnu činnosť človek chápe ako službu svojmu pozemskému cieľu“ (Ladislav Hanus: Človek a kultúra).

Ľudská bytosť svojou kultúrou, prácou a zhotovovaním originálnych diel dotvára skutočnosť, vytvára kultúrne hodnoty a obohacuje svet. Schopnosť vytvárať hodnoty a prijímať ich, začleňovať ich do života, je prejavom ľudskej zrelosti.

 

Ján Maršálek

(Vybrané z knihy Spoločnosť bez svetla, ktorá vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum.)

::

Súvisiaci príspevok: O umení dobre žiť