Ján Chryzostom kardinál Korec |
K 70. výročiu biskupskej vysviacky kardinála J. Ch. Korca
a 45. výročiu zákazu tajne svätiť kňazov
Od Novembra 1989 nás už delí vyše tridsať
rokov a staršia generácia sa pomaly, ale iste stáva pamätníkom čias, ktoré
boli pred oným Novembrom. Pre poznanie udalostí v 50-tych rokoch
minulého storočia musíme do pamäti načrieť ešte hlbšie. Počet svedkov sa
neustále zmenšuje. Dôsledky krutého vzťahu štátu voči Cirkvi v Č-SR po roku
1948 ovplyvnili osudy mnohých ľudí a pretrvávajú dodnes.
V nasledujúcich riadkoch sa chceme venovať niektorým dôsledkom prenasledovania Katolíckej cirkvi na Slovensku. Okrem prípadov mučeníctva a dlhoročných väzení jedným z nich bol aj vznik tzv. tajnej Cirkvi.
Jej počiatkom bola tajná biskupská vysviacka
mladého jezuitu Pavla Hnilicu (poznámka 1), ktorá sa uskutočnila 2.
januára 1950 v Rožňave. Túto historickú udalosť života našej Katolíckej cirkvi
pred pápežom Jánom Pavlom II. spomenul v roku 2003 aj rožňavský biskup Eduard
Kojnok (2).
Kardinál Ján Chryzostom Korec (1924) patrí k
najsvetlejším postavám slovenskej Katolíckej cirkvi v
K téme Ostpolitik a tajná Cirkev
publikovanej v zahraničí sa žiada spomenúť aspoň časť rozhovoru Jeho Eminencie
J. Ch. Korca s talianskym novinárom-vatikanistom Andreom Torniellim:
„ANDREA
TORNIELLI: Od roku 1963 začínalo dochádzať k niekoľkým špeciálnym delegáciám
vatikánskych emisárov (vyslancov) do krajín strednej a východnej Európy, aby sa
nadviazali kontakty a rozhovory s predstaviteľmi rôznych štátov. Je to začiatok
Ostpolitik. Podľa Vás priniesla (táto Ostpolitik) pozitívne ovocie?
JÁN CH. KARDINÁL KOREC: Ťažko povedať. Pápež
Pavol VI. prijal Podgorného i Adžubeja. Po odhalení zločinov Stalina Chruščovom
sa však kostoly v Rusku rúcali ďalej. Odsúdili len akýsi neutrálny ‚kult
osobnosti‘. To bolo všetko cirkusantstvo. A do veľkej miery ono vo svete stále
pretrváva. Myslím na Čínu, na Severnú Kóreu, na Kubu, na Vietnam. Ako ťažko sa
tam niečo mení. Komunizmus bol a je strašný systém života. Ostpolitik?
Pokusy o kontakty nemuseli byť zlé. Horšie bolo, že sa robili kompromisy na úkor
takmer podstaty života Cirkvi.
ANDREA TORNIELLI: Veľké postavy biskupov
strednej a východnej Európy, od Berana až po Mindszentyho a Wyszyńského,
prejavili svoje rozčarovanie nad tým, že tieto rokovania v skutočnosti
prebiehali ‚ponad ich hlavy a ponad utrpenie prenasledovaného kléru‘.
JÁN CH. KARDINÁL KOREC: Toto sa už práve
týkalo podstaty. Poľský prímas dobre poznal komunizmus. Pritom bol veľmi
otvorený a prístupný. Nevedel však zniesť, že sa čosi robí ‚ponad jeho hlavu‘.
U nás bolo tiež veľmi povážlivé to, že pri rokovaniach hodili cez palubu to
najcennejšie, čo sme mali – tzv. podzemnú Cirkev. Aj ja som dostal odkaz, aby
som prestal svätiť tajne kňazov. Bola to pre nás priam pohroma – akoby nás boli
úplne odhodili. Samozrejme, že som poslúchol. Bolo to však to najťažšie v mojom
živote. Verejnú pastoráciu mali komunisti totiž úplne v rukách. Ak sa kňaz vo
farnosti venoval miništrantom, vzali mu štátny súhlas. Cirkev bola odsúdená
najprv len do kostolov, potom na vymretie. Do jediného seminára v Bratislave
bolo dovolené prijať omnoho menej seminaristov, než do roka zomrelo kňazov.
Nádejou bola podzemná Cirkev, ktorá ticho spolupracovala aj s kňazmi vo
farnostiach. V tejto časti Cirkvi študovali a stávali sa kňazmi obetaví mladí
muži, profesori, inžinieri, lekári. Vysvätil som ich asi 120. Tí ticho
pracovali medzi mládežou a rodinami spolu s laikmi, vydávali časopisy a knihy.
Toto všetko Ostpolitik v skutočnosti u nás zapredala za neurčité a
neisté komunistické prísľuby.
ANDREA TORNIELLI: Vo svojich spomienkach
kardinál Agostino Casaroli (3) uvádza, že v tom období sa myslelo, že
komunizmus je nepremožiteľný a že by mal trvať stovky rokov. Preto bolo treba
rokovať, aby sa zaručilo prežitie Cirkvi. Ako ste to Vy vnímali? Mysleli ste si
aj Vy (v tom čase), že by bol komunizmus nepremožiteľný?
JÁN CH. KARDINÁL KOREC: Keby bol komunizmus
trval sto rokov, táto metóda bola zlá – Cirkev by u nás bola zmizla tak ako
kedysi v severnej Afrike. Podzemná Cirkev bola našou nádejou. Podrezali jej
žily, znechutili tisíce obetavých chlapcov a dievčat, otcov a matky i tajných
kňazov. Našťastie asi po necelých dvoch rokoch som dostával z Ríma odkaz po
odkaze, že všetko má byť tak, ako bolo predtým, že všetky zákazy odvolávajú.
Ale vtedy už boli mnohé veci zničené a mnohí boli znechutení. Rehoľníci začali
hľadať pomoc pre kňazské vysviacky v NDR. Určitý chaos bolo potrebné premáhať
potom dlhší čas.
O trvaní komunizmu som nemal jasné predstavy.
Práve preto sme sa však usilovali zariaďovať veci tak, aby tu boli stále noví
kňazi a horliví mladí veriaci, aby sa vydávali tajne časopisy (až 1 500 ex.),
knihy, aby sa rozvíjalo po rodinách hromadné katechizovanie, aby žili ďalej
rehole v tzv. civilných vetvách. Inžinieri a inžinierky boli tajnými členmi
reholí, študovali a pritom pracovali v civilných zamestnaniach... To bola nádej
pre budúcnosť, lebo títo ľudia obetovali všetko, ba boli ochotní ísť aj do
väzenia.
Stretnutia mladých po horách, chatách a v
bytoch panelákov nemohla pritom tajná polícia ustrážiť. To boli určité výhľady
a nádej pre budúcnosť. Bol to i dôkaz, že Pán je s nami a dáva nám silu. Na
druhej strane komunizmus to nevedel zniesť, pričom svojou surovosťou strácal
postupne u ľudí akúkoľvek autoritu. Mnohí čakali len na jeho pád.
ANDREA TORNIELLI: Ako bolo posudzované Vami
biskupmi, ktorí ste boli donútení pracovať vo fabrike, alebo ísť do väzenia,
menovanie biskupov, ktorí boli „mäkší“ k režimu dohodnutému s vatikánskymi
emisármi?
JÁN CH. KARDINÁL KOREC: Určite som nepobadal
pri tomto menovaní nových biskupov ani najmenšiu stopu po nejakej žiarlivosti.
To, že roku 1973 boli menovaní štyria noví biskupi, nebolo problematické v tom,
že boli „mäkší“. Niekedy je dobré, keď biskup nie je príliš tvrdý.
Problematické bolo, že zatiaľ čo komunisti vedeli presne, s akými menami súhlasili,
„vyjednávači“ zo strany Cirkvi to buď nevedeli, alebo to vedeli, no
nepripisovali tomu veľkú váhu. Obidve alternatívy však treba hodnotiť ako priam
neodpustiteľné. Jeden z vybraných biskupov bol verejne známy ako človek
komunistického režimu, neschopný, ale i priam neochotný brániť Cirkev a
veriacich proti surovostiam ateizmu. Bol to človek režimu. Ďalší dvaja boli
natoľko v moci komunistického režimu a tajnej polície, že neboli schopní
postaviť sa proti režimu ani vtedy, keby to boli pokladali za správne a
potrebné. A tak ako rukojemníci režimu si dali od ateistov korigovať ešte i
pastierske listy, i obežníky pre kňazov. Neboli zlí, ale neboli schopní byť
dobrí, pretože tajná polícia poznala skrz-naskrz ich povahy aj ich životy. Iba
štvrtý z menovaných biskupov mal akúsi profesorskú hrdosť i kňazský život, že
dokázal brániť Cirkev v mnohom s odvahou i rizikom. Bol však chorľavý. Takto
menovanie štyroch nových biskupov roku 1973, z toho troch pre Slovensko,
neznamenalo takmer nijaký opravdivý prínos pre Cirkev u nás. Naopak, keď
servilne slúžil režimu nejaký ordinár – nebiskup, ktorého nanútila vláda,
veriaci ho neprijímali a kňazi ho ako štátom dosadeného mohli doslovne v
nedobrých veciach ignorovať. Keď prišiel na jeho miesto ústupčivý riadne
menovaný biskup, kňazom i veriacim sa život veľmi skomplikoval.
ANDREA TORNIELLI: Podľa Vás prečo padol
komunizmus? Zohrala Ostpolitik ‚v tomto páde‘ nejakú úlohu?
JÁN CH. KARDINÁL KOREC: Môžem sa mýliť. Myslím
si však, že pád komunizmu bol zložitejší a mal zložitejšie príčiny. Snaživá Ostpolitik
mohla tvoriť tak jedno percento príčin. Dobrá snaha diplomacie trvá dodnes. A
prečo je Čína Čínou, Vietnam Vietnamom, Kuba do veľkej miery Kubou, nehovoriac
o Severnej Kórei. Iste, tvrdosťou zo strany Cirkvi sa dosahuje málo. V politike
štátov sa dosahuje viac. U nás najviac zavážila vernosť a odvaha kňazov a
veriacich, mládeže i rodín, i reholí. A tú sme nemali znechucovať. Tej sa
komunisti najväčšmi báli, lebo ju nemohli ustrážiť. To bolo totiž dielo Ducha
Svätého.“ (4)
Kritický názor na Ostpolitiku
arcibiskupa Agostina Casaroliho mal aj známy slovenský jezuita a spisovateľ
literatúry faktu P. Šebastián Labo SJ. K tejto téme sa verejne vyjadril
ešte počiatkom 90. rokov, v roku 1992, v Katolíckych novinách.
P. Šebastián Labo napísal roku 1977
vtedajšiemu arcibiskupovi Agostinovi Casarolimu „otvorený list“. Mal 62 strán a
týkal sa práve tej jeho diplomatickej činnosti. V ňom vysoko hodnotil zásluhy
pána arcibiskupa v slobodnom svete, ale vzhľadom na jeho činnosť v komunistických
krajinách na faktoch dokazoval, že tu platí pravý opak, teda jasný neúspech
jeho tzv. Ostpolitiky, aj keď ju robil in bona fide... (Celý text
listu P. Šebastiána Labu SJ, v slovenčine, originál je v nemčine, je
uverejnený v zborníku Fidei et Patriæ: Jubilejník na počesť 80.
narodenín Františka Vnuka, zost. Jozef M. Rydlo. Bratislava; Trnava: Libri
Historiæ; Dobrá kniha, 2008, s. 689–741.)
Namiesto akejkoľvek polemiky uvediem mienku
troch kardinálov o diplomatickej činnosti A. Casaroliho vo východnej Európe. Tí
mali nielen prehľad o situácii Cirkvi vo svojich krajinách, ale niesli za ňu i
veľkú zodpovednosť. Dvaja z nich sú už vo večnosti. V auguste [roku 1992]
zosnulý pražský kardinál Tomášek pri jednej príležitosti v Ríme, krátko nato
ako monsignora A. Casaroliho v jeho diplomatickej funkcii zodpovedného za
vyjednávania s Prahou a inými východnými krajinami nahradil monsignor Luigi
Poggi, vyjadril radosť nad touto zmenou a doslovne o. i. povedal: „Chvála Bohu,
že sa tak stalo. Monsignor Poggi hovorí so svojimi partnermi otvorene, dokonca
udrel i po stole, keď ich usvedčil z klamstva. Nehrá sa iba na diplomata ako
jeho predchodca, ktorý nerozumel našej situácii, a svojimi kompromismi ju iba
sťažoval.“ Pritom bolo treba vidieť svätý hnev kardinála Tomáška, energického
pastiera svojho stáda.
Druhým kardinálom, ktorý veľmi kriticky
posudzoval nešťastnú a škodlivú politiku A. Casaroliho, nebol nik iný ako
poľský prímas kardinál Stefan Wyszyński. História raz prinesie na svetlo Božie,
čo sa všetko medzi nimi odohralo. Obmedzím sa iba na jeden dobre známy fakt. Na
jar roku 1974 priletel arcibiskup Agostino Casaroli do Poľska, kde chcel
vyjednávať s komunistickými predstaviteľmi o situácii Cirkvi, a to bez ohľadu
na názor poľského episkopátu a hlavy poľskej Cirkvi kardinála Wyszyńského.
(Nezabúdajme, že položenie Cirkvi v Poľsku a postavenie jej hierarchie sa
nedalo porovnať so situáciou v Česko-Slovensku.) Asi na štvrtý deň pobytu
arcibiskupa Casaroliho, ktorého na letisko neprišiel pozdraviť ani jeden poľský
biskup, usporiadali vládni činitelia recepciu na jeho počesť. Pozvali na ňu
niekoľkých biskupov a, pravdaže, aj kardinála Wyszyńského. (Z tohto obdobia
pochádza známy výrok poľského prímasa: „Vir casaroliensis non sum.“ Porov. Karl
Joseph Hummel: Der Heilige Stuhl, deutsche und polnische Katholiken 1945–1978.
Bonn: Friedrich Ebert Stiftung; Archiv für Sozialgeschichte, 45, 2005, s.
172.) Kardinál do posledného momentu na toto pozvanie nereagoval, čo sa nemilo
dotklo hostiteľov. Recepcia sa začala bez kardinála. Keď bola v najlepšom,
zrazu sa v sále objavil kardinál Wyszyński. Jeho prvé kroky, ako
i rozhovor, však nepatrili vatikánskemu diplomatovi, ale hostiteľom. Bolo
to gesto síce málo sympatické, ale veľa hovoriace. Diplomat z Vatikánu si mal
uvedomiť, že ak chce rokovať o situácii Cirkvi v Poľsku, tak najprv má hovoriť
s jej pravými predstaviteľmi a nie s jej nepriateľmi, ako to robieval v iných
krajinách východného bloku. Sapienti sat.
Tretím cirkevným hodnostárom, ktorý sa dostal
do sporu s arcibiskupom A. Casarolim a navyše pocítil škodlivý zásah jeho
diplomacie, nebol nik iný ako bývalý arcibiskup z Krakova kardinál Karol
Wojtyła. V čase, keď sa na Slovensku podarilo vatikánskej diplomacii dosiahnuť
(na nátlak vládnych činiteľov), že jeden slovenský tajný biskup (J. Ch. Korec
SJ) nesmel udeľovať kňazské svätenia, prišiel na pomoc našej Cirkvi krakovský
arcibiskup. Karol Wojtyła sa vtedy rozhodne postavil proti tvrdeniu A.
Casaroliho: „Slovensko nie je v kompetencii Krakova!“ Avšak K. Wojtyła mu
odpovedal: „Ja som biskupom Katolíckej cirkvi, a tam, kde jej biskupi nemôžu
vykonávať normálne svoje povinnosti, navyše, kde sú diecézy bez biskupov, je
mojou povinnosťou tejto Cirkvi pomáhať.“
Myslím si, že stačia tieto mienky troch
kardinálov z bývalej komunistami duchovne zotročenej strednej a východnej
Európy, aby vyvrátili naivné konštatovanie kohokoľvek, kto chce umele
konštruovať teóriu a mýty o vynikajúcej činnosti kardinála Agostina Casaroliho
v bývalých komunistických krajinách a jeho tzv. Ostpolitik (porov. Šebastián
Labo: Aká bola vatikánska východná politika? In: Katolícke noviny,
roč. 107, č. 50, 1992, s. 7).
K blízkym spolupracovníkom arcibiskupa
Casaroliho v jeho úlohe emisára Svätej stolice v strednej a východnej Európe
patril aj P. Ján Bukovský, SVD (5), neskorší titulárny arcibiskup a
apoštolský nuncius. O svojej práci po boku hlavného aktéra vatikánskej Ostpolitiky
Podľa arcibiskupa J. Bukovského k
predstaviteľom Ostpolitiky Vatikánu patril aj pápež Ján Pavol II. (tamže,
s. 14, 59). Avšak je známe a publikované – Lexikón kňazských
osobností Slovenska, Bratislava: Lúč, 2000, heslo Baník (stĺpec 54)
a Kutarňa (stĺpec 782); a nájdu sa aj ďalší, že tajné
vysviacky slovenských kňazov sa – po Bukovským tlmočenom zákaze biskupovi J.
Ch. Korcovi práve 24. augusta 1976 na deň 25. výročia jeho biskupskej vysviacky
(6) – konali aj v Krakove, kde v tých časoch bol arcibiskupom Karol
Wojtyła, a to bolo v tých istých rokoch, keď arcibiskup Agostino Casaroli
chodieval rokovať s č.-s. komunistami, teda určite to nebolo Ostpolitikou
Casaroliho typu. Ak mal arcibiskup J. Bukovský na mysli podiel pápeža Jána Pavla
II. na páde berlínskeho múru a komunizmu v Európe, a podľa neho toto by
bolo Ostpolitikou Svätého Otca Jána Pavla II., tak s tým sa dá len
súhlasiť.
Arcibiskup J. Bukovský v svojej publikácii o
tajnej štruktúre Cirkvi v bývalom Česko-Slovensku a o vysviackach Jana Bláhu a
Felixa Davídka (7) konštatuje okrem iného aj toto: „Doteraz nie som
úplne presvedčený, či mi biskup Davídek povedal vždy pravdu. Je známe, že on a
jeho skupina, a niekedy i ďalší, považovali nás, ktorí sme prichádzali z
vatikánskeho Štátneho sekretariátu, za spolupracovníkov, alebo priam za členov
sovietskej tajnej služby. Na základe tohto presvedčenia dávali nám vyhýbavé
odpovede. Preto nám dlho trvalo dozvedieť sa pravdu o Davídkovom svätení.
Skutočnosť bola taká, že na odporúčanie biskupa Hnilicu bol vysvätený v Nemecku
za kňaza Jan Bláha; toho neskoršie – zase na odporúčanie Hnilicu – za biskupa
vysvätil Dubovský. Po niekoľkých dňoch Bláha vysvätil za biskupa Davídka“ (Ján
Bukovský: Spomienky spoločníka, s. 81).
Autor týchto riadkov má na arcibiskupa, vtedy
monsignora Bukovského, jednu osobnú spomienku. Bolo to okolo 19. marca roku
1988. V Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme na Via Cassia bola svätá
omša a obed, kde bol hlavný oslávenec, kazateľ a rečník kardinál Jozef Tomko. To
už fúkal gorbačovský vietor perestrojky a glasnosti, ktorý zavial aj do
Vatikánu. Bol to rok, keď kardinál Agostino Casaroli bol v Moskve na oslavách
1 000. výročia od krstu sv. Vladimíra, kniežaťa Kyjevskej Rusi. Monsignor
Bukovský nepíše, či tam bol s ním aj vtedy, ale to nie je dôležité .
Mimochodom, monsignor J. Bukovský sprevádzal kardinála na mnohých jeho cestách.
Jedna kapitola jeho knihy má nadpis V škole kardinála Casaroliho (s.
38–50), zaujímavé pritom je, že kardinál A. Casaroli ho vo svojich pamätiach Martirio
della Pazienza nespomína ani raz. Vtedy pri tom obede sa však kardinál J.
Tomko oprávnene rozhorčoval nad situáciou, že v Česko-Slovensku ešte aj dnes
štát prenasleduje Cirkev a bráni menovaniu biskupov. A to už bola veľká
vec, lebo ak sa dobre pamätám, bolo to po prvý raz, čo kardinál J. Tomko
hovoril takýmto odvážnym tónom. Monsignor Bukovský tam bol a počul to. Tomkova
reč sa nahrávala pre Vatikánsky rozhlas. Monsignor Bukovský na druhý deň
zavolal do Vatikánskeho rozhlasu a odporúčal tieto jeho slová nevysielať.
Našťastie dostal nasledovnú odpoveď: „Ďakujeme, monsignor Bukovský, za Vašu
starostlivosť, dnes to nedáme...“ „To som rád,“ poznamenal Bukovský. „Neviem,
monsignor, či celé, totiž, so súhlasom pána kardinála, sme to odvysielali už
včera...“ Nuž takého mám v pamäti pátra, monsignora, arcibiskupa a apoštolského
nuncia Jána Bukovského, SVD.
O biskupoch: P. Hnilicovi, J. Bláhovi, F.
Davídkovi v súvislostiach s tajnými štruktúrami Cirkvi píše aj monsignor Pavel
Kučera v knihe Lágr:
„Jednou na faře v
Zirndorfu zazvonil nějaký muž. Představil se jako inženýr Bláha, že je prý
poslaný z domova od tajné Církve, jestli bych pro něj nemohl něco
zprostředkovat. Trochu mě to zarazilo, snažil jsem se získat čas, abych si
udělal obrázek o tom, nakolik je ten člověk věrohodný, jestli ho snad za mnou
neposlala rozvědka. On to evidentně postřehl a vytáhl doporučení napsané na
cigaretovém papírku – dřív se to tak z konspiračních důvodu dělávalo. Prý je to
od nějakého Davídka. Nikoho takového jsem neznal ani jsem o něm zatím neslyšel.
Tak co teď? Zača1 jsem se vyptávat, kdo vlastně ten Davídek je. Bláha mi
vyprávěl, kdy a kde byl zavřený, a protože jsem věděl o hodnověrných lidech,
kteří byli v té době taky v česko-slovenských kriminálech, řekl jsem, že si to
ověřím.
Obrátil jsem se na
doktora Havla v Mnichově, který mi potvrdil, že skutečně s Davídkem seděl.
Davídek se tam prý choval velmi statečně, byl čilý, energický a nezlomný. To
pro mě bylo zárukou, že mohu inženýru Bláhovi důvěřovat. Jednalo se mu o to,
aby byl vysvěcen na jáhna a na kněze. Zavolal jsem biskupu Hnilicovi, který mě
ale odkázal na augsburského biskupa. Na Hnilicovu přímluvu a s mou garancí pan
biskup Bláhu jeden den vysvětil na jáhna a druhý den na kněze. Za Bláhou do
Augsburgu přijel i Hnilica. Byl jsem přítomen jejich rozhovoru: Bláha říkal, že
podzemní Církev v Česko-Slovensku potřebuje mít svého biskupa, který by mohl
světit kněze. Jestli by to prý nešlo zařídit skrze exil. Měl jsem dojem, že
biskupu Hnilicovi připisovali větší pravomoci, než ve skutečnosti měl. On dal
ovšem jasně najevo, že něco takového je velmi problematické, ba nemožné.
Tím biskupem měl byt Bláha?
Ano, jemu šlo jednoznačně
o to, aby se domů vrátil jako biskup.
A to odjížděl jako laik!
Bláha mohl díky svému zaměstnání
vyjíždět na Západ a podzemní Církev zřejmě usoudila, že je vhodným nástrojem ke
splnění tohoto cíle. Hnilica naslouchal Bláhovým slovům a v jednu chvíli řekl:
‚Vždyť ale doma tajný biskup je.‘ Bláha o nikom takovém nevěděl. A v to chvíli
padlo jméno Dubovský.
Biskup, který vysvětil i Felixe Davídka a další…
Byl jsem u toho
rozhovoru. Mohu biskupu Hnilicovi dosvědčit, že Bláhovi neřekl, ať vyřídí
Dubovskému, že ho má vysvětit. On jen konstatoval, že doma tajný biskup je. Můj
dojem je takový, že B1áha pak za Dubovským přiše1 s tím, že ho posílá Hnilica,
ať ho vysvětí. Vzhledem k pověstnému Hnilicovu jménu a jeho stykům se Svatým
Otcem to Dubovský udělal, za což se mu později dostalo výtek. I Hnilicovi
vyčítali, že dal impulz ke vzniku této větve tajných biskupských svěcení. To
ale není pravda, jsem schopen odpřísáhnout, že Hnilica Bláhu za Dubovským
neposlal. A už vůbec nebyla řeč o nějaké možnosti biskupského svěcení. Dopadlo
to každopádně tak, že Dubovský vysvětil Bláhu, ten Davídka a od něho se odvinul
cely spletenec svěcení, ve kterém je dokonce i žena.
Ještě v roce
Jak na Vás tehdy Bláha působil?
Bylo vidět, že s Církví
žije, neměl jsem o něm v tomto smyslu pochybnosti. Nemyslím, že bychom nalítli
na nějakého podvodníka. Co se dělo potom, nemohl jsem nijak ovlivnit.
Bláha měl stále možnost jezdit na Západ?
Ano, chtěli dokonce
založit v zahraničí celou univerzitu. Zaměřili se na Josefa Novotného z naší
party, který byl ve Vídni. Davídek ho jmenoval děkanem. S tou univerzitou jsem
to nebral příliš vážně. Už tehdy se mi to zdálo být trošku...
Bláznivé...
Rozhodně nereálné. S
Bláhou jsem mluvil o naší bývalé partě, řekl jsem mu, že mám doma několik
kolegů, kteří by chtěli byt kněžími a nemohou se jimi stát. On si vzal ta jména
a opravdu všechno zařídil.“
(Pavel Kučera v rozhovoru s Alešem Palánem: Lágr.
Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2009, s. 88–90.)
Ludmila Javorová, známa
ako „generálna vikárka“ tajného biskupa F. Davídka, v svojej knihe, ktorá vyšla
najprv v USA, o vysviacke Bláhu a Davídka dokonca tvrdí, že s ňou súhlasil
priam pápež Pavol VI., a dodáva, že k stretnutiu došlo prostredníctvom biskupa
Hnilicu. „Dnes se proslýchá, že tomu bylo jinak. Bláha nic z toho nepotvrdil
ani nepopřel, ale trvá na prohlášení, že se jeho i Davídkovo svěcení
uskutečnilo za vědomí a souhlasu Říma, jměnovite papeže Pavla VI. (...) Biskup
Dubovský však před konsekrací Bláhy o této dohodě informován nebyl, a když se o
ní dozvěděl, byl velmi rozhořčen“ (9).
Svedectvo o biskupskom svätení Bláhu a Davídka
zanechal aj Otec biskup Hnilica. Urobil tak v knihe Rozhovory: „S Bláhom som sa stretol
v Augsburgu u biskupa Josefa Stimpfleho. Predstavil sa ako človek, ktorý tajne
vyštudoval teológiu a spĺňa všetky podmienky, aby mohol prijať sviatosť
posvätenia kňazstva. Doniesol aj nejaké svedectvá a žiadal ma, aby som ho
vysvätil. Ja som povedal, že bude lepšie, keď ho vysvätí iný biskup. On totiž
chcel nielen kňazskú vysviacku, ale aj ďalšie veci, ktoré sa mi zdali hneď
podozrivé, ako napríklad, aby mohol niekto – alebo aj on sám – vysviacať v
Česko-Slovensku diakonov. Ja som mu vtedy povedal: ,Pozrite sa, keď som bol na
Slovensku, mal som fakulty svätiť kňazov. To bolo poverenie pre mimoriadne
pomery. Tie pomery tu na Západe nemáme. Vo Vašej veci môže zodpovedne rozhodnúť
iba biskup Korec, obráťte sa naňho.‘
Ale on sa neobrátil na Korca, lež na Petra
Dubovského, ktorý v tom čase pracoval ako robotník v istom stavebnom podniku v
Prahe. Ako som sa neskôr dozvedel, Bláha povedal Dubovskému, že som ho ja
poslal za ním, aby ho vysvätil za biskupa. To vôbec nebola pravda. Veď pri
našom stretnutí v Augsburgu boli prítomní aj iní kňazi (napríklad O. Kučera) a
tí všetci dosvedčili, že som mu výrazne povedal, aby sa obrátil na Korca, že
ten mu povie, čo robiť, keď to on uzná za vhodné. Nijaké písomné ani ústne
dobrozdania som mu nedával. Ak sa na niečo takého odvolával, potom nehovoril
pravdu. A nedržal sa ani môjho dôrazného pokynu, aby sa poradil s Korcom. Hoci
som ho zreteľne a jasne žiadal, aby sa obrátil na Korca, on Korca obišiel a
obrátil sa na Dubovského; a toho priamo oklamal, že ja som ho odporučil alebo
poslal za ním... Takto sa moje meno dostalo do celej tejto nešťastnej
záležitosti“ (Pavol Hnilica: Rozhovory o ľuďoch, udalostiach a Božej dobrote.
Zhováral sa a otázky kládol František Vnuk. Bratislava: Smaragd, 2001, s. 83).
Verziu priameho aktívneho účastníka, otca
biskupa Petra Dubovského, sa už nedozvieme, iba ak vo večnosti. Kardinál Ján
Chryzostom Korec, emeritný nitriansky biskup, ktorý patrí do línie „tajných
biskupov“, v svojej knihe Dni a roky po barbarskej noci 1950 okrem iného
k otázke svätenia Bláhu a Davídka uvádza: „Nedodržal sa prísny zákaz Ríma, že
biskupi odvodení od línie biskupa Hnilicu majú byť zo Spoločnosti Ježišovej,
teda jezuiti, a že majú byť svätení po porade s provinciálom jezuitov, teda v
rámci vážnej a disciplinovanej rehole. Toto sa nedodržalo. Biskup P. Dubovský
vysvätil totiž za biskupa Jana Bláhu, tajného kňaza Brnianskej diecézy, ktorý
vraj do týždňa vysvätil za podivných okolností za biskupa Felixa Davídka. Tým
sa Rímom stanovená línia pretrhla, čo znamenalo pre skrytú Cirkev u nás priamo
pohromu...“ (Ján Ch. Korec: Dni a roky po barbarskej noci 1950. Bratislava:
Lúč, 2009, s. 134).
Skutočnosť, že F. Davídek je biskupom, sa Ján
Ch. Korec dozvedel až v roku 1968 a v tom istom roku mu tlmočil aj stanovisko
Ríma, konkrétne od monsignora Agostina Casaroliho, aby žil ako „simplex
sacerdos“, ako jednoduchý kňaz (porov. Ján Ch. Korec: Dni a roky..., s.
136). Podľa kardinála J. Ch. Korca biskup Dominik Kaľata SJ (ktorý biskupskú
vysviacku prijal práve od neho 9. septembra
Naša Cirkev je jedna, svätá, katolícka a
apoštolská. Počas komunistického režimu sa nemohli slobodne vykonávať všetky
jej aktivity, preto sa konali tajne. Do tejto oblasti patria aj tajné kňazské a
biskupské vysviacky. Celá kauza okolo tajných biskupov je z hľadiska platného
Kódexu kánonického práva (CIC) určite formálne priehľadná. No oprávnená otázka
znie: Platí CIC aj v dramatickom čase prenasledovania Cirkvi? A aká je
odpoveď?
Ad meritum: musíme jednoducho
skonštatovať, že išlo o konsekrácie vykonané síce nedovoleným spôsobom, ale
tieto vysviacky boli a sú platné. A čo s tým ďalej? Nič. Pamätníci (niektorí
ešte živí), ktorí boli aktérmi a priamo zainteresovaní vo veci tajných
vysviacok, určite podali do Vatikánu Svätému Otcovi svoje správy. Tie skončili
vo Vatikánskom tajnom archíve, kde sa dočkajú (až niekoho budú tieto dokumenty
ešte zaujímať) odtajnenia tak najskôr o päťdesiat rokov. A čas je najlepší
lekár. A podľa toho sa riadia aj v Ríme.
Ján Košiar
Pôvodne uverejnené: Bzovík: Jubilejník k 75. narodeninám veľkodušného človeka Jána Hnilicu, člena Slovenského ústavu. Ed. Jozef M. Rydlo. Bratislava: Libri Historiae, o. z., 2011, s. 169–181.
Poznámky:
(1) Biskup Pavol
Hnilica (1921–2006), hoci väčšinu života prežil v Ríme, patril medzi
najznámejšie osobnosti Katolíckej cirkvi na Slovensku. Jeho apoštolát presiahol
rozmery našej vlasti v srdci Európy. Bol považovaný za jedného z najväčších
nepriateľov socialistického zriadenia. Barbarskú noc z 13. na 14. apríla 1950
zažil v jezuitskom kláštore v Trnave. V ťažkých časoch stalinizmu z rozhodnutia
predstavených a za dramatických okolností bol Pavol Hnilica biskupom Róbertom
Pobožným na infekčnom oddelení rožňavskej nemocnice 29. septembra 1950 tajne
vysvätený za kňaza a pod poslušnosťou 2. januára 1951 za biskupa. Hľadaný
políciou ušiel na Západ 4. decembra 1951. Predtým stihol vysvätiť ešte
svojho nástupcu Jána Ch. Korca.
Podľa komunistickej propagandy Otec biskup
Hnilica patril k najväčším nepriateľom komunistického režimu, vládnuceho u nás
do Novembra 1989. Zatykač vydaný naňho v roku 1951 platil ešte
donedávna. Nedovolili mu, rovnako jeho bratom: Jozefovi a Jánovi, prísť ani na
pohreb vlastnej matke v októbri roku 1985. Až 23. decembra roku 1989, po
tridsiatich ôsmich rokoch, Otec Pavol prekročil štátne hranice
v Bratislave-Petržalke.
Po Novembri 1989 začala sa v živote
biskupa Pavla Hnilicu odvíjať nová kapitola života. Otvorené hranice
a slovenský služobný cestovný pas mu umožňovali jednoduché cestovanie do
krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Na tie slová, ktoré mu povedal
biskup-svätiteľ Dr. Róbert Pobožný: „Tvoja diecéza je Peking – Moskva –
Berlín!“ (t. j. celý vtedajší komunistický svet), totiž biskup Hnilica nikdy
nezabudol. Vždy ich nosil vo svojom srdci. Viackrát navštívil i slovenské
dediny v Podkarpatskej Rusi, kde nielen kázal slovo Božie, ale i priniesol
materiálnu pomoc, posvätil niekoľko obnovených kostolov i udelil sviatosť
birmovania. Aj v Moskve bol vždy častým a vítaným hosťom prinášajúcim Božie
slovo aj materiálnu pomoc.
„Na konci zvíťazí moje Nepoškvrnené Srdce,
Rusko sa obráti a svetu bude dopriaty čas pokoja...“ povedala Panna Mária trom
malým deťom vo Fatime v roku 1917. My žijeme v tejto dobe – v dobe, keď Rusko
sa obracia späť k Bohu, a sme za to veľmi vďační. Vidíme, že to nie je
jednoduchý a ani krátky proces.
Biskup Pavol Hnilica za tento cieľ obetoval
celý svoj Bohu zasvätený život. Dnes už nie je medzi nami, zomrel v nedeľu 8.
októbra 2006 v Nových Hradoch v Česku, v Kláštore Rodiny Panny Márie.
(2) „Naša diecéza
vznikla z rozhodnutia Vášho predchodcu, blahej pamäti pápeža Pia VI. bulou
Apostolatus officii 13. marca 1776. Bolo to za panovania uhorskej
kráľovnej Márie Terézie, ktorá vládla v úcte voči Apoštolskej stolici. Prvý
biskup diecézy Anton Révay si vybral za hlavného patróna svätého Jána
Nepomuckého, ktorý sa prihovára za nás u Pána Boha. O pár rokov neskôr sa
Rožňava stala centrom kultúrneho diania, keď tu roku 1793 vznikla pobočka
Slovenského učeného tovarišstva. To bola vtedy naša akadémia vied.
Diecéza prežívala ťažké časy po roku
V časoch, keď po roku
1950 väčšina slovenských biskupov bola vo väzení alebo v izolácii, práve
biskup Róbert, ktorý pochopil vážnosť situácie, tajne vysvätil mnohých kňazov.
Boli to najmä rehoľníci, ktorých kláštory vtedy režim zatvoril v osudnú
barbarskú noc 14. apríla 1950. Po zostrení prenasledovania Katolíckej cirkvi sa
po dlhej modlitbe rozhodol odovzdať apoštolskú postupnosť a tajne vysvätil tu,
v Rožňave za biskupa jezuitu Pavla Hnilicu, ktorý je prítomný medzi nami.
Ten musel ujsť na Západ, pretože bol na neho vydaný zatykač. Predtým vysvätil
za biskupa Jána Chryzostoma Korca, ktorý po mnohých útrapách, prenasledovaniach
a väznení stojí na čele Nitrianskej
diecézy. Dnes mu zvlášť blahoželáme, pretože má meniny.“ (Šebastián Labo:
Tretia návšteva Svätého Otca Jána Pavla II. na Slovensku. Trnava: Dobrá kniha,
2003, s. 70.)
(3) Agostino Casaroli:
Il martirio della pazienza:
(4) Andrea Tornielli: I
martiri dell’Est : L’Ostpolitik di Casaroli danneggiò i cattolici.
Intervista con il cardinale slovacco Korec. In: Il Giornale (Milano) 18.
júla 2000. Celý rozhovor v slovenčine pozri v rozprave Jozef M. Rydlo: Vatikánska
„Ostpolitik“ sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia v súradniciach
postoja 2. vatikánskeho koncilu ku komunizmu. In: Jozef m. Rydlo
[Ed.]: Fidei et Patriæ: Jubilejník na počesť 80. narodenín Františka
Vnuka. Bratislava; Trnava: Libri Historiæ; Dobrá kniha, 2008, s. 749–765.
(5) Ján (John)
Bukovský, pôvodným menom Ján Fukna, sa narodil 18. januára 1924 v Cerovej.
Študoval u verbistov v Nitre a stal sa členom tejto rehole. Maturoval v
Bratislave v roku 1945. V roku 1947 odišiel do USA, kde absolvoval štúdium
teológie v Techny, v štáte Illinois. Za kňaza bol vysvätený 3. decembra 1950. Po
ďalších štúdiách v USA a v Pápežskom biblickom ústave v Ríme zastával významné
funkcie v ústredí rehole. Od roku 1968 pracoval ako tlmočník delegácií Svätej
stolice pri rokovaniach s vládou Č-SSR.
V roku 1973 sa P. Ján Bukovský SVD, stal
trvalým pracovníkom Štátneho sekretariátu Svätej stolice v Rade pre mimoriadne
cirkevné záležitosti, kde postupne prevzal oddelenie pre Česko-Slovensko,
Maďarsko, Rumunsko. Nemeckú demokratickú republiku, Bulharsko a Albánsko.
Dňa 13. októbra 1990 ho v Bazilike sv. Petra vysvätil
za biskupa štátny sekretár Agostino Casaroli. Ako apoštolský nuncius pôsobil v
Rumunsku (do roku 1994) a potom ako predstaviteľ Svätej stolice v Rusku (do
konca januára 2000). Zomrel 18. decembra 2010 v Techny IL.
(6) „On [Bukovský] mi
zopakoval žiadosť, ktorú už tlmočil monsignor Poggi – zdržanlivosť quoad
potestatem ordinis, aby som nikoho nesvätil, a to v záujme ďalších
vyjednávaní a dohôd.“ In: Ján Ch. Korec: Od barbarskej noci [III. zv.] –
Na slobode. Bratislava: Lúč, 2005, 2. nezmenené vydanie,
s. 195.
(7) Felix Davídek sa
narodil 12. januára 1921 v Chrliciach (dnes mestská časť Brna). V rokoch
1940–1945 študoval na brnianskom diecéznom bohosloveckom učilišti a 29. júla
1945 bol vysvätený v Brne na kňaza. Začiatkom roka 1950 z jeho iniciatívy vznikla
za pomoci olomouckých dominikánov a niekoľkých sympatizujúcich profesorov a
kňazov ilegálna teologická fakulta, no už 22. apríla 1950 bol Davídek spoločne
s dvoma svojimi študentmi zatknutý. Po dvojhodinovom výsluchu mu bolo dovolené
odísť na WC, ktorého okienkom utiekol do blízkeho lesa. Skrýval sa u priateľov
a pripravoval sa s niekoľkými svojimi študentmi na emigráciu. Na začiatku
septembra sa rozhodli pre ilegálny prechod do Rakúska, no boli prezradení,
chytení a zatknutí. Dňa 21. marca 1952 bol odsúdený na 24 rokov väzenia. Po
prepustení vo februári roku 1964 hneď začal okolo seba zhromažďovať ľudí, ktorí
odmietli nastúpiť na štúdium do komunistami ovládaného seminára v Litoměřiciach
i ďalších záujemcov o tajné štúdium teológie. Svoj model tajnej Cirkvi v
podmienkach totalitného štátu nazval Koinótés (gr. spoločenstvo). Cieľom jeho
úsilia bolo vytvoriť cirkevnú životaschopnú organizáciu, ktorá by nekompromisne
odmietala akúkoľvek spoluprácu s komunistickou mocou, pripravoval kandidátov na
kňazstvo. Ako tajný biskup vysvätil najmenej dvadsať biskupov. Presadzoval
svätenie žien za kňažky, a svoju spolupracovníčku Ludmilu Javorovú 28. decembra
1970 aj vysvätil. Svätenie žien bolo v rozpore s Kódexom cirkevného práva, čo,
samozrejme, vedel. V roku 1976 sa Davídek stretol aj s monsignorom Jánom
Bukovským, ktorému však poprel, že nejakých biskupov vysvätil. Zomrel v Brne
16. augusta 1988 (wikipedia.org).
(8) Bolo to po tom, čo
vyšla kniha biskupa Stanislava Krátkého, kde okrem iného píše: „... [biskup]
Hnilica si při tom setkání i zřejmě ověřil, že Jenda [Bláha] může být svěcen za
biskupa. To pak oznámil Dubovskému … a nejspíš mu toto svěcení dovolil převést.
Dubovský, který po svém propuštění z vězení dělal nějakou manuální práci kdesi
u Prahy, pak Jana Bláhu za složitých bezpečnostních opatření, které zahrnovaly
už jen problém, kde zaparkovat auto, vysvětil za biskupa“. Stanislav Krátký: K plnosti:
rozhovory Jana Mazance s dobrým bratrem a biskupem skryté Církve. Brno:
Cesta, 2004, s. 69–70.
(9) Miriam Therese Winter:
Out of the Depth : The Story of Ludmila Javorová ordained Roman
Catholic Priest. New York: The Crossroad Publishing Company, 2001. Pozri
české vydanie: Z hlubín bezedných: Příběh Ludmily Javorové vysvěcené
na římskokatolíckeho kněze. Prel. M. Karetová. Brno: Cesta, 2003, s.
100.
(Fotografia prevzatá z knihy: Ján Chryzostom Korec: O eucharistii. Bratislava, Lúč, 2017)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.