Panna Mária a diktátor Stalin (5)

 

Karol Dučák

Nedostatočne rozvinutý sovietsky muničný priemysel a absentujúca motivácia brániť totalitný režim

Sovietsky vojenský priemysel vyrábal omnoho viac zbraní ako Nemci, muničný priemysel však nedokázal vyrobiť dostatok munície pre vojenské jednotky, takže „na začiatku vojny mala Červená armáda asi 1,5-krát menej streliva ako nepriateľ. Armáda vyhodnotila tieto rezervy ako nedostatočné, podľa skúseností z Veľkej vlasteneckej vojny by však stačili na niekoľkomesačné útočné operácie“ (w.histrf.ru).

Vojská nepriateľa mali teda viac munície ako Sovieti, avšak aj Červená armáda mala na začiatku vojny zásoby munície na niekoľko mesiacov. Ak by dokázala zastaviť postup agresora smerom do vnútrozemia Sovietskeho zväzu, mohli byť tieto zásoby dostatočné na odrazenie útoku nepriateľa a úspešnú protiofenzívu. Lenže – čo bolo najhoršie – Nemci a ich spojenci zahnali Červenú armádu hlboko do vnútrozemia krajiny a pri svojom rýchlom postupe smerom na východ sa zmocnili mnohých sovietskych muničných skladov, ktoré mali pôvodne slúžiť Červenej armáde. Tak sovietski vojaci prichádzali o cenné zásoby munície, ktorá im neskôr v mnohých prípadoch chýbala.

Slabinou sovietskeho muničného priemyslu bola výroba výbušnín, najmä strelného prachu. Nové továrne na výrobu strelného prachu v 30-tych rokoch sa budovali pomaly. Závod č. 98, s výstavbou ktorého sa začalo už v roku 1929, začal s výrobou až v roku 1941. Slabo bola rozvinutá produkcia nitroglycerínových práškov. Dopyt po nich prudko vzrástol po zavedení mínometov a raketového delostrelectva do výzbroje armády.

Slabým miestom ekonomiky ZSSR „v predvečer vojny bola ťažba zdrojov a ich prvé prerozdelenie (okrem metalurgie železa, ktorá všeobecne zodpovedala potrebám ekonomiky), ako aj výroba elektrickej energie. Počas vojny vznikol kvôli strate Donbasu nedostatok uhlia. V ZSSR chýbal hliník, nafta, benzín, toluén, glycerín... Tieto problémy najviac postihli muničný priemysel, ktorý nemal dostatok surovín na výrobu výbušnín, letecký priemysel, nútený používať namiesto hliníka iné materiály, a letectvo, zakúšajúce neustály nedostatok kvalitného benzínu“ (w.histrf.ru).

Zlú situáciu neskôr do značnej miery vylepšil Lend-Lease Act, zásluhou ktorého Spojené štáty dodávali Sovietskemu zväzu nedostatkové suroviny, potraviny, vojenskú a inú technickú produkciu. Medzi odborníkmi prebieha vášnivá diskusia o podiele tejto pomoci Američanov na celkovom víťazstve ZSSR v druhej svetovej vojne. Podľa niektorých by Sovieti bez dodávok z USA vojnu nevyhrali, podľa iných áno. V každom prípade však táto pomoc Američanov veľmi pomohla Sovietskemu zväzu a prispela k skráteniu druhej svetovej vojny.

Najcennejšími pre ZSSR boli americké dodávky potravín, benzínu, hliníka, medi, oceli, zinku, niklu, nákladných automobilov, motocyklov, džípov, lietadiel, nábojov, granátov, ale aj iných životne dôležitých produktov, ktorých mal Sovietsky zväz zúfalý nedostatok (porov. postoj.sk). Lenže táto pomoc začala prichádzať z USA do Sovietskeho zväzu až niekoľko mesiacov po začiatku nemecko-sovietskej vojny. Dovtedy bol ZSSR odkázaný viac-menej na vlastné zdroje.

Paradoxne mala Červená armáda v júni roku 1941 k dispozícii skvelé tanky T-34, avšak nemala pre ne dostatok nafty. Mala aj skvelé zbrane, avšak nemala pre ne dostatok munície. Bola pripravovaná na útočnú vojnu, ale bola zaskočená, nepripravená na obrannú vojnu. Tieto, ale aj mnohé ďalšie v článku spomínané faktory výraznou mierou podkopali bojaschopnosť Červenej armády a prispeli k jej neschopnosti zastaviť postup nepriateľa na začiatku vojny.

Najhorším problémom však bola absentujúca motivácia kritickej masy sovietskych vojakov brániť vlasť. Ako výstižne uvádza ruský historik Mark Solonin, „sovietski vojaci jednoducho neboli lojálni stalinskému režimu a nemali motiváciu brániť komunistický systém. Červená armáda nebola v prvých mesiacoch vojny porazená nemeckým Wehrmachtom na bojisku, ona sa jednoducho začala rozpadávať, pretože veľké množstvo jej príslušníkov nebojovalo, ale pri každej vhodnej príležitosti sa snažilo uniknúť, vzdať sa či dezertovať. Červená armáda síce mala najmodernejšiu výzbroj a veľkú početnú prevahu nad protivníkom, ale sovietski vojaci nemali motiváciu nasadzovať svoje životy a bojovať za súdruha Stalina, za kolchozy, za koncentračné tábory GULAG, za úbohú životnú úroveň a za bezprávnu komunistickú diktatúru... V dôsledku toho sa Červená armáda už od prvých dní vojny začala rozpadať a meniť na ťažko riaditeľnú a dezorganizovanú masu ľudí, ktorá nemala nijakú šancu pri strete s nemeckou armádou fungujúcou ako hodinky“ (valka.cz).

V zmysle uvedených faktov nemôže nikoho prekvapiť katastrofálna sovietska porážka v lete 1941, ktorá nemá v dejinách vojenstva obdobu. Jej desivý rozmer najlepšie dokumentujú nasledujúce fakty: kým Nemci a ich spojenci stratili do polovice júla 1941 len 616 tankov, panicky ustupujúce sovietske vojská 11 700 tankov. Teda Červená armáda stratila takmer 19-násobne viac obrnencov ako agresor. Za to isté obdobie stratilo letectvo ZSSR 10 tisíc lietadiel, kým Luftwaffe ani nie jednu desatinu z tohto počtu. Presnejšie to bolo 968 lietadiel, ktoré stratili Nemci v tomto období. Ten istý nepomer sa týkal aj „ľudských strát bojujúcich strán. Do konca decembra 1941 sovietske vojská nenávratne stratili osem miliónov vojakov, zatiaľ čo nemecké vojská za to isté obdobie nenávratne stratili 0,3 milióna vojakov. Úroveň nenávratných strát (zabití, nezvestní a zajatí vojaci) za prvých šesť mesiacov vojny dosiahla pomer 27:1 v neprospech Červenej armády“ (valka.cz).

Títo nenávratne stratení vojaci však so sebou odnášali aj zbrane, o ktoré ochudobnili výzbroj sovietskych vojenských jednotiek. Len pušiek stratila Červená armáda od júna do decembra 1941 neuveriteľných 6 230 000. Najviac však šokuje fakt, že z celkového počtu 8 miliónov červenoarmejcov, ktorých Sovieti stratili, sa do nemeckého zajatia vzdalo 3,8 milióna sovietskych vojakov a ďalších okolo 3 miliónov príslušníkov Červenej armády dezertovalo (porov. valka.cz).

Sovietska historiografia často zdôrazňovala hrdinstvo sovietskych vojakov, ktoré sa stalo rozhodujúcim faktorom víťazstva ZSSR vo Veľkej vlasteneckej vojne. Zaiste boli v Červenej armáde aj milióny hrdinských, chrabrých sovietskych vojakov, ktorí neváhali položiť život za obranu svojej vlasti. Bez tohto masového hrdinstva by nebolo možné zvíťaziť vo vojne. Neraz v minulosti sa však zamlčovala skutočnosť, že boli aj milióny takých červenoarmejcov, ktorí z rôznych dôvodov odmietli slúžiť vlasti. Časť neruského obyvateľstva krajiny dokonca videla v okupantoch osloboditeľov spod ruského útlaku a otvorene kolaborovala s nepriateľom. Práve ľudský faktor najvýraznejšie ovplyvnil priebeh Veľkej vlasteneckej vojny v jej počiatočnom štádiu.

Víťazstvo Nemcov a ich spojencov v lete 1941 bolo až neuveriteľne triumfálne. Hitler vyťažil maximum zo všetkých hrubých chýb svojho protivníka a dostal ho do zúfalej situácie. Už koncom roku 1941 bol Sovietsky zväz prakticky na pokraji hospodárskeho kolapsu. Prekvapivý útok agresora ho pripravil o rozsiahle ekonomické zdroje v Bielorusku, na Ukrajine a na západe Ruska. Do rúk nepriateľa padla významná časť surovinovej základne štátu, priemyselné a obilninové oblasti, milióny jednotiek zbraní a techniky i mnohé priemyselné podniky. Časť fabrík z Bieloruska a Ukrajiny bolo síce evakuovaných za Ural, ale stovky iných tovární padli Hitlerovi do klina v prevádzkyschopnom stave. Viktor Kravčenko, nekompromisný kritik Stalina a jeho neľudského režimu, ktorý emigroval v roku 1944, uvádza, že fabriky v Dnepropetrovsku, Krivom Rogu, Záporoží, Taganrogu sa dostali do rúk nepriateľa v prakticky neporušenom stave. Agresor sa zmocnil priemyslu, vyrábajúceho ročne cca 10 miliónov ton surovej ocele a navyše približne dva milióny ton hotovej ocele. Lepšia nebola situácia ani v iných odvetviach priemyslu. Navyše do rúk nepriateľa padla aj mohutná výrobná sila – 10 miliónov ľudí (porov. postoj.sk).

No najhoršie boli ľudské obete. Nemci vyvraždili milióny obyvateľov ZSSR a ďalšie milióny zotročili. Došlo k najhoršiemu masakru v dejinách Rusov, Bielorusov, ale aj príslušníkov iných národov Sovietskeho zväzu.

V tej chvíli bol Stalin ako topiaci sa, ktorý sa chytá slamky. V najhoršej núdzi využíval všetko, čo mohlo akokoľvek odvrátiť úplnú porážku najväčšej krajiny sveta. Vtedy jemu, ateistovi, ktorý v detstve túžil stať sa biskupom, bola dobrá aj pomoc Panny Márie. A tak Panna Mária vstúpila do deja príbehu. Vlastne nie. Panna Mária bola v tomto príbehu už dávno. Už počas predchádzajúcej svetovej vojny v roku 1917. Teda ešte skôr, ako sa Josif Vissarionovič Džugašvili, známejší vo svete pod pseudonymom Stalin, stal všemožným vládcom bašty ateizmu, ZSSR. Panna Mária už počas prvej svetovej vojny upozornila ľudstvo na možnosť vzniku novej, ešte strašnejšej svetovej vojny. 13. júla 1917 zjavila peklo trom omilosteným deťom vo Fatime – Lucii, Františkovi a Hyacinte. Potom im povedala okrem iného toto: „Videli ste peklo, kam sa dostávajú duše úbohých hriešnikov. Aby ich zachránil, chce Boh vo svete zaviesť úctu k môjmu Nepoškvrnenému Srdcu. Ak ľudia urobia, čo vám poviem, veľa duší sa zachráni a bude mier. Vojna sa chýli ku koncu. Ak neprestanú urážať Boha, vypukne za pontifikátu Pia XI. nová, krutejšia vojna. Až uvidíte noc ožiarenú neznámym svetlom, vedzte, že to je veľké znamenie, ktorým Boh dáva najavo, že potrestá svet za jeho zločiny vojnou, hladom, prenasledovaním Cirkvi a Svätého otca. Aby sa tomu zabránilo, prídem požiadať o zasvätenie Ruska môjmu Nepoškvrnenému Srdcu a o zmierne sväté prijímania počas prvých sobôt v mesiaci. Ak ľudia splnia moje želania, Rusko sa obráti a bude mier. Ak nie, Rusko svoje bludy rozšíri po svete a Svätý otec bude musieť veľa trpieť, rôzne národy budú zničené. Ale nakoniec zvíťazí moje Nepoškvrnené Srdce. Svätý otec mi zasvätí Rusko, to sa obráti a svetu bude dopriaty na nejakú dobu mier“ (citované podľa: maria.sk, s. 169–170).

Ľudstvo však neprestalo urážať Boha a nebolo uskutočnené ani zasvätenie Ruska Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Svet ignoroval varovania Panny Márie, prednesené vo Fatime. Najhoršie to bolo v Sovietskom zväze, kde dosiahlo prenasledovanie kresťanstva drastické rozmery, ako už bolo uvedené v jednej z predchádzajúcich častí tohto seriálu. Bola to krajina, ktorá doslova vypovedala Bohu vojnu. Krajina, ktorá chcela definitívne vymazať Božiu stopu z ľudských sŕdc. Krajina, v ktorej kresťanská morálka stratila úctu a vážnosť. Krajina, ktorá pohrdla hodnotou ľudského života a ako prvá na svete uzákonila dňa 18. novembra 1920 potrat. Krajina, ktorá zničila tisíce pravoslávnych chrámov, desaťtisíce ďalších chrámov pozatvárala a vyvraždila tisíce biskupov, kňazov, diakonov, mníchov a mníšok... Takúto krajinu nevyhnutne musel zasiahnuť vojnový požiar.

Lenže Rusko nemalo byť zničené. Malo sa očistiť a dostať šancu na nápravu. A príležitosť k náprave prišla cez Pannu Máriu, pričom iniciátorom očisty sa mal stať ten najhroznejší diktátor zo všetkých diktátorov sveta, Stalin. Podrobnejšie o tom pojednáva nasledujúca časť tohto seriálu.

 

Karol Dučák

::

Panna Mária a diktátor Stalin (1)

Panna Mária a diktátor Stalin (2)

Panna Mária a diktátor Stalin (3)

Panna Mária a diktátor Stalin (4)