Karol Dučák |
Sovietsky vojenský priemysel vyrábal omnoho
viac zbraní ako Nemci, muničný priemysel však nedokázal vyrobiť dostatok
munície pre vojenské jednotky, takže „na začiatku vojny mala Červená armáda asi
1,5-krát menej streliva ako nepriateľ. Armáda vyhodnotila tieto rezervy ako
nedostatočné, podľa skúseností z Veľkej vlasteneckej vojny by však stačili na
niekoľkomesačné útočné operácie“ (w.histrf.ru).
Vojská nepriateľa mali teda viac munície ako Sovieti, avšak aj Červená armáda mala na začiatku vojny zásoby munície na niekoľko mesiacov. Ak by dokázala zastaviť postup agresora smerom do vnútrozemia Sovietskeho zväzu, mohli byť tieto zásoby dostatočné na odrazenie útoku nepriateľa a úspešnú protiofenzívu. Lenže – čo bolo najhoršie – Nemci a ich spojenci zahnali Červenú armádu hlboko do vnútrozemia krajiny a pri svojom rýchlom postupe smerom na východ sa zmocnili mnohých sovietskych muničných skladov, ktoré mali pôvodne slúžiť Červenej armáde. Tak sovietski vojaci prichádzali o cenné zásoby munície, ktorá im neskôr v mnohých prípadoch chýbala.
Slabinou sovietskeho muničného priemyslu bola
výroba výbušnín, najmä strelného prachu. Nové továrne na výrobu strelného
prachu v 30-tych rokoch sa budovali pomaly. Závod č. 98, s výstavbou
ktorého sa začalo už v roku 1929, začal s výrobou až v roku 1941. Slabo bola
rozvinutá produkcia nitroglycerínových práškov. Dopyt po nich prudko vzrástol
po zavedení mínometov a raketového delostrelectva do výzbroje armády.
Slabým miestom ekonomiky ZSSR „v predvečer
vojny bola ťažba zdrojov a ich prvé prerozdelenie (okrem metalurgie železa,
ktorá všeobecne zodpovedala potrebám ekonomiky), ako aj výroba elektrickej
energie. Počas vojny vznikol kvôli strate Donbasu nedostatok uhlia. V ZSSR
chýbal hliník, nafta, benzín, toluén, glycerín... Tieto problémy najviac
postihli muničný priemysel, ktorý nemal dostatok surovín na výrobu výbušnín,
letecký priemysel, nútený používať namiesto hliníka iné materiály, a letectvo,
zakúšajúce neustály nedostatok kvalitného benzínu“ (w.histrf.ru).
Zlú situáciu neskôr do značnej miery vylepšil
Lend-Lease Act, zásluhou ktorého Spojené štáty dodávali Sovietskemu zväzu
nedostatkové suroviny, potraviny, vojenskú a inú technickú produkciu.
Medzi odborníkmi prebieha vášnivá diskusia o podiele tejto pomoci
Američanov na celkovom víťazstve ZSSR v druhej svetovej vojne. Podľa
niektorých by Sovieti bez dodávok z USA vojnu nevyhrali, podľa iných áno.
V každom prípade však táto pomoc Američanov veľmi pomohla Sovietskemu
zväzu a prispela k skráteniu druhej svetovej vojny.
Najcennejšími pre ZSSR boli americké dodávky potravín, benzínu, hliníka, medi, oceli, zinku, niklu, nákladných automobilov, motocyklov, džípov, lietadiel, nábojov, granátov, ale aj iných životne dôležitých produktov, ktorých mal Sovietsky zväz zúfalý nedostatok (porov. postoj.sk). Lenže táto pomoc začala prichádzať z USA do Sovietskeho zväzu až niekoľko mesiacov po začiatku nemecko-sovietskej vojny. Dovtedy bol ZSSR odkázaný viac-menej na vlastné zdroje.
Paradoxne mala Červená armáda v júni roku
1941 k dispozícii skvelé tanky T-34, avšak nemala pre ne dostatok nafty.
Mala aj skvelé zbrane, avšak nemala pre ne dostatok munície. Bola pripravovaná
na útočnú vojnu, ale bola zaskočená, nepripravená na obrannú vojnu. Tieto, ale
aj mnohé ďalšie v článku spomínané faktory výraznou mierou podkopali
bojaschopnosť Červenej armády a prispeli k jej neschopnosti zastaviť postup
nepriateľa na začiatku vojny.
Najhorším problémom však bola absentujúca
motivácia kritickej masy sovietskych vojakov brániť vlasť. Ako výstižne uvádza
ruský historik Mark Solonin, „sovietski vojaci jednoducho neboli lojálni
stalinskému režimu a nemali motiváciu brániť komunistický systém. Červená
armáda nebola v prvých mesiacoch vojny porazená nemeckým Wehrmachtom na
bojisku, ona sa jednoducho začala rozpadávať, pretože veľké množstvo jej
príslušníkov nebojovalo, ale pri každej vhodnej príležitosti sa snažilo
uniknúť, vzdať sa či dezertovať. Červená armáda síce mala najmodernejšiu
výzbroj a veľkú početnú prevahu nad protivníkom, ale sovietski vojaci nemali
motiváciu nasadzovať svoje životy a bojovať za súdruha Stalina, za kolchozy, za
koncentračné tábory GULAG, za úbohú životnú úroveň a za bezprávnu komunistickú
diktatúru... V dôsledku toho sa Červená armáda už od prvých dní vojny začala
rozpadať a meniť na ťažko riaditeľnú a dezorganizovanú masu ľudí, ktorá nemala
nijakú šancu pri strete s nemeckou armádou fungujúcou ako hodinky“ (valka.cz).
V zmysle uvedených faktov nemôže nikoho
prekvapiť katastrofálna sovietska porážka v lete 1941, ktorá nemá
v dejinách vojenstva obdobu. Jej desivý rozmer najlepšie dokumentujú
nasledujúce fakty: kým Nemci a ich spojenci stratili do polovice júla 1941
len 616 tankov, panicky ustupujúce sovietske vojská 11 700 tankov. Teda
Červená armáda stratila takmer 19-násobne viac obrnencov ako agresor. Za to
isté obdobie stratilo letectvo ZSSR 10 tisíc lietadiel, kým Luftwaffe ani nie
jednu desatinu z tohto počtu. Presnejšie to bolo 968 lietadiel, ktoré
stratili Nemci v tomto období. Ten istý nepomer sa týkal aj „ľudských
strát bojujúcich strán. Do konca decembra 1941 sovietske vojská nenávratne
stratili osem miliónov vojakov, zatiaľ čo nemecké vojská za to isté obdobie
nenávratne stratili 0,3 milióna vojakov. Úroveň nenávratných strát (zabití,
nezvestní a zajatí vojaci) za prvých šesť mesiacov vojny dosiahla pomer
27:1 v neprospech Červenej armády“ (valka.cz).
Títo nenávratne stratení vojaci však so sebou
odnášali aj zbrane, o ktoré ochudobnili výzbroj sovietskych vojenských
jednotiek. Len pušiek stratila Červená armáda od júna do decembra 1941
neuveriteľných 6 230 000. Najviac však šokuje fakt, že z celkového počtu 8
miliónov červenoarmejcov, ktorých Sovieti stratili, sa do nemeckého zajatia
vzdalo 3,8 milióna sovietskych vojakov a ďalších okolo 3 miliónov príslušníkov
Červenej armády dezertovalo (porov. valka.cz).
Sovietska historiografia často zdôrazňovala
hrdinstvo sovietskych vojakov, ktoré sa stalo rozhodujúcim faktorom víťazstva
ZSSR vo Veľkej vlasteneckej vojne. Zaiste boli v Červenej armáde aj
milióny hrdinských, chrabrých sovietskych vojakov, ktorí neváhali položiť život
za obranu svojej vlasti. Bez tohto masového hrdinstva by nebolo možné zvíťaziť
vo vojne. Neraz v minulosti sa však zamlčovala skutočnosť, že boli aj
milióny takých červenoarmejcov, ktorí z rôznych dôvodov odmietli slúžiť
vlasti. Časť neruského obyvateľstva krajiny dokonca videla v okupantoch
osloboditeľov spod ruského útlaku a otvorene kolaborovala s nepriateľom.
Práve ľudský faktor najvýraznejšie ovplyvnil priebeh Veľkej vlasteneckej vojny
v jej počiatočnom štádiu.
Víťazstvo Nemcov a ich spojencov v lete 1941 bolo až neuveriteľne triumfálne. Hitler vyťažil maximum zo všetkých hrubých chýb svojho protivníka a dostal ho do zúfalej situácie. Už koncom roku 1941 bol Sovietsky zväz prakticky na pokraji hospodárskeho kolapsu. Prekvapivý útok agresora ho pripravil o rozsiahle ekonomické zdroje v Bielorusku, na Ukrajine a na západe Ruska. Do rúk nepriateľa padla významná časť surovinovej základne štátu, priemyselné a obilninové oblasti, milióny jednotiek zbraní a techniky i mnohé priemyselné podniky. Časť fabrík z Bieloruska a Ukrajiny bolo síce evakuovaných za Ural, ale stovky iných tovární padli Hitlerovi do klina v prevádzkyschopnom stave. Viktor Kravčenko, nekompromisný kritik Stalina a jeho neľudského režimu, ktorý emigroval v roku 1944, uvádza, že fabriky v Dnepropetrovsku, Krivom Rogu, Záporoží, Taganrogu sa dostali do rúk nepriateľa v prakticky neporušenom stave. Agresor sa zmocnil priemyslu, vyrábajúceho ročne cca 10 miliónov ton surovej ocele a navyše približne dva milióny ton hotovej ocele. Lepšia nebola situácia ani v iných odvetviach priemyslu. Navyše do rúk nepriateľa padla aj mohutná výrobná sila – 10 miliónov ľudí (porov. postoj.sk).
No najhoršie boli ľudské obete. Nemci
vyvraždili milióny obyvateľov ZSSR a ďalšie milióny zotročili. Došlo
k najhoršiemu masakru v dejinách Rusov, Bielorusov, ale aj
príslušníkov iných národov Sovietskeho zväzu.
V tej chvíli bol Stalin ako topiaci sa,
ktorý sa chytá slamky. V najhoršej núdzi využíval všetko, čo mohlo
akokoľvek odvrátiť úplnú porážku najväčšej krajiny sveta. Vtedy jemu,
ateistovi, ktorý v detstve túžil stať sa biskupom, bola dobrá aj pomoc
Panny Márie. A tak Panna Mária vstúpila do deja príbehu. Vlastne nie.
Panna Mária bola v tomto príbehu už dávno. Už počas predchádzajúcej
svetovej vojny v roku 1917. Teda ešte skôr, ako sa Josif Vissarionovič
Džugašvili, známejší vo svete pod pseudonymom Stalin, stal všemožným vládcom
bašty ateizmu, ZSSR. Panna Mária už počas prvej svetovej vojny upozornila
ľudstvo na možnosť vzniku novej, ešte strašnejšej svetovej vojny. 13. júla 1917
zjavila peklo trom omilosteným deťom vo Fatime – Lucii, Františkovi
a Hyacinte. Potom im povedala okrem iného toto: „Videli ste peklo, kam sa
dostávajú duše úbohých hriešnikov. Aby ich zachránil, chce Boh vo svete zaviesť
úctu k môjmu Nepoškvrnenému Srdcu. Ak ľudia urobia, čo vám poviem, veľa duší sa
zachráni a bude mier. Vojna sa chýli ku koncu. Ak neprestanú urážať Boha,
vypukne za pontifikátu Pia XI. nová, krutejšia vojna. Až uvidíte noc ožiarenú
neznámym svetlom, vedzte, že to je veľké znamenie, ktorým Boh dáva najavo, že
potrestá svet za jeho zločiny vojnou, hladom, prenasledovaním Cirkvi a Svätého
otca. Aby sa tomu zabránilo, prídem požiadať o zasvätenie Ruska môjmu
Nepoškvrnenému Srdcu a o zmierne sväté prijímania počas prvých sobôt v mesiaci.
Ak ľudia splnia moje želania, Rusko sa obráti a bude mier. Ak nie, Rusko svoje
bludy rozšíri po svete a Svätý otec bude musieť veľa trpieť, rôzne národy budú
zničené. Ale nakoniec zvíťazí moje Nepoškvrnené Srdce. Svätý otec mi zasvätí
Rusko, to sa obráti a svetu bude dopriaty na nejakú dobu mier“ (citované podľa:
maria.sk,
s. 169–170).
Ľudstvo však neprestalo urážať Boha
a nebolo uskutočnené ani zasvätenie Ruska Nepoškvrnenému Srdcu Panny
Márie. Svet ignoroval varovania Panny Márie, prednesené vo Fatime. Najhoršie to
bolo v Sovietskom zväze, kde dosiahlo prenasledovanie kresťanstva
drastické rozmery, ako už bolo uvedené v jednej z predchádzajúcich
častí tohto seriálu. Bola to krajina, ktorá doslova vypovedala Bohu vojnu. Krajina,
ktorá chcela definitívne vymazať Božiu stopu z ľudských sŕdc. Krajina,
v ktorej kresťanská morálka stratila úctu a vážnosť. Krajina, ktorá
pohrdla hodnotou ľudského života a ako prvá na svete uzákonila dňa 18. novembra
1920 potrat. Krajina, ktorá zničila tisíce pravoslávnych chrámov, desaťtisíce
ďalších chrámov pozatvárala a vyvraždila tisíce biskupov, kňazov, diakonov,
mníchov a mníšok... Takúto krajinu nevyhnutne musel zasiahnuť vojnový
požiar.
Lenže Rusko nemalo byť zničené. Malo sa
očistiť a dostať šancu na nápravu. A príležitosť k náprave prišla cez
Pannu Máriu, pričom iniciátorom očisty sa mal stať ten najhroznejší diktátor zo
všetkých diktátorov sveta, Stalin. Podrobnejšie o tom pojednáva
nasledujúca časť tohto seriálu.
Karol Dučák
::
Panna Mária
a diktátor Stalin (1)
Panna Mária
a diktátor Stalin (2)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.