Ako slávil apoštol Peter svätú omšu

 

Sviatosť Eucharistie predstavuje nevyčerpateľné duchovné, kultúrne a umelecké bohatstvo Cirkvi Kristovej od jej najranejších čias. Svätá omša (eucharistická liturgia) je vrcholom a stredobodom celého liturgického života Katolíckej cirkvi. K ustanoveniu Eucharistie, a teda vôbec prvej svätej omši v dejinách kresťanstva, došlo – ako uvádza Caban – „pri stolovaní Krista s apoštolmi – pri Poslednej večeri“ (Caban P.: Dejiny kresťanskej liturgie v staroveku, s. 30).

Liturgia, konaná apoštolmi bezprostredne po nanebovstúpení Pána, bola sprítomnením Spasiteľovho učenia a konania, pričom učeníci rešpektovali Ježišove slová: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19).

Od roku 33 po Kristu až do dnešných čias prešiel liturgický vývoj Katolíckej cirkvi komplikovaným vývojom a z pôvodne jednej formy svätej omše z čias apoštolov sa vyformovalo počas dvoch tisícročí existencie Cirkvi Kristovej nepreberné množstvo rôznych foriem liturgických obradov, takzvaných rítov, a to nielen v Rímskokatolíckej cirkvi, ale aj v ďalších 23 východných katolíckych cirkvách sui iuris, uznávajúcich za svoju hlavu rímskeho pápeža, Kristovho vikára na zemi. Podstata liturgie však zostáva rovnaká: v centre Eucharistie je prítomnosť Ježiša Krista.

Najrozšírenejšie sú dva ríty:

1. rímsky, zvaný aj latinský obrad,

2. byzantský, gréckokatolícky rítus.

Tieto eucharistické liturgie boli preložené do mnohých národných jazykov.

K ďalším významným eucharistickým obradom patria koptský, etiópsky, západosýrsky a arménsky rítus. Celkove je v Katolíckej cirkvi niekoľko desiatok rôznych liturgických obradov. Všetky však vznikli z jednej formy svätej omše, ktorú slávili apoštoli pred dvoma tisícročiami na úsvite dejín kresťanstva.

 

Ako vlastne vyzerala táto svätá omša? Dozvedáme sa o tom od talianskej mystičky Marie Valtorty, ktorá vo svojom diele Evanjelium, ako mi bolo odhalené opisuje aj prvú známu svätú omšu apoštolov v prvokresťanských časoch. Talianska mystička okrem iného píše: „Dvanásti apoštoli sú opäť dvanásti, lebo Matej, už zvolený namiesto zradcu, je medzi nimi. A skutočnosť, že sú všetci dvanásti, dokazuje, že sa ešte nerozišli evanjelizovať podľa príkazu Učiteľa. Teda Turíce museli byť len nedávno a zo strany veľrady sa ešte nezačalo prenasledovanie služobníkov Ježiša Krista. Lebo keby tak bolo, neslávili by s takým pokojom, bez akýchkoľvek bezpečnostných opatrení, a v dome takom známom tým z chrámu, čiže v dome večeradla, presnejšie v sieni Poslednej večere, kde bola ustanovená Eucharistia a začala sa ozajstná a úplná zrada a vykúpenie“ (Valtorta, M.: Evanjelium, ako mi bolo odhalené, s. 398–399).

Podľa slov mystičky teda prvé sväté omše slávili apoštoli v tej istej miestnosti, kde sa predtým konala Posledná večera, boli však v nej vykonané nevyhnutné úpravy, aby sa stala vskutku prvým chrámom novovzniknutej Kristovej Cirkvi, schopným pojať čo najväčší počet veriacich.

Predovšetkým bol premiestnený hlavný stôl, tento stôl Pána či oltárny stôl, na ktorom Ježiš pri Poslednej večeri premieňal chlieb a víno na svoje telo a krv. Kým predtým stál pri stene malého schodišťa, teraz sa nachádzal v priestore oproti čelnej stene, aby aj tí najvzdialenejší prítomní mali možnosť vidieť to, čo sa na stole Pána odohráva. Apoštoli majú záujem umožniť účasť na prvých svätých omšiach v dejinách Cirkvi aj tým, ktorí sa nezmestia do tohto vôbec prvého kresťanského chrámu a sú natlačení na chodbe mimo siene Poslednej večere, preto nechávajú dokorán otvorené malé vstupné dvere do preplneného večeradla. Na oltárnom stole, v jeho prostriedku, je položená široká nízka skrinka, slúžiaca ako prvé kresťanské sanktuárium (svätostánok) a zároveň relikviár, uchovávajúci relikvie nesmiernej ceny pre prvých kresťanov.

Večeradlo, prvý skutočný kostol ranokresťanskej Cirkvi, je zaplnený mužmi i ženami rôzneho veku. Najvzácnejšia je prítomnosť Kristovej Matky Márie, ktorá je v skupine žien pri veľkom stole v rohu miestnosti. Vedľa nej sú Lazárove sestry Mária a Marta, a učeníčky Ježiša: Veronika, Eliza, Mária Alfejova, Salome, Jana Chúzova. Medzi mužmi je Nikodém, Lazár, Jozef z Arimatey, Štefan, Hermas a mnohí iní učeníci, ďalej pastieri, tiež Elizeus, syn predstaveného synagógy z Engadi a mnohí ďalší. Je tu aj nový kresťan Longinus, bývalý rímsky vojak, účastný pri ukrižovaní Ježiša. Už nemá oblečenú vojenskú uniformu, ale dlhý sivý oblek. Sú tam aj ďalší prví kresťania, ktorých priviedli do Cirkvi Ježišovi učeníci po Turícach.

Apoštol Peter sa chystá prehovoriť. Vzdialenejší prítomní by ho však pre jeho nízku postavu nevideli, preto sa postaví na stolček, aby svojím vystupovaním mohol ovládnuť dav. Hovorí k veriacim dôstojne, dobrým hlasom a gestami ozajstného rečníka. Evanjelizuje, poúča. Už to nie je drsný rybár, ale pravý, vznešený zástupca Ježiša na tomto svete. Jeho kázeň je seriózna, výrazné oči sú ešte výraznejšie a z pohľadu mu vyžaruje láska, viera, kajúcnosť i autorita. Opäť sa vracia k svojej obľúbenej téme, Poslednej večeri, a okrem iného hovorí, že Ježiš Nazaretský, čiže Ježiš Kristus, Boží Syn a náš Spasiteľ „sa obetoval z vlastnej slobodnej vôle a z prekypujúcej lásky, a dal sa za pokrm a nápoj ľuďom a povedal nám, svojim služobníkom a pokračovateľom: ‚Toto robte na moju pamiatku.‘ A my to robíme. Ale tak ako veríme my, jeho svedkovia, že v obetovanom a požehnanom chlebe a víne – ako to on urobil na svoju pamiatku a z poslušnosti Božiemu príkazu – je jeho najsvätejšie telo a najsvätejšia krv, to telo a tá krv, ktoré patria Bohu, Synovi Najvyššieho Boha, telo, ktoré bolo ukrižované, a krv, ktorá bola vyliata z lásky pre život ľudí, tak aj vy, ó, ľudia, vy všetci, ktorí ste sa stali súčasťou pravej, novej, nesmrteľnej Cirkvi, predpovedanej prorokmi a založenej Kristom, tak aj vy v to musíte veriť“ (Valtorta, M.: Evanjelium, ako mi bolo odhalené, s. 399–400).

Prvý z apoštolov teda vysvetľuje, prečo Ježiš ustanovil svätú omšu. Sprítomnil takto dve najdôležitejšie udalosti svojej pozemskej misie: obetu na kríži nekrvavým spôsobom a Poslednú večeru.

Náš Spasiteľ veľmi dobre poznal slabosť ľudskej prirodzenosti a vedel, že slabý duch človeka potrebuje posilu nebeského pokrmu, preto ustanovil Eucharistiu ako hostinu, čiže večeru, aby sme my mohli prijímať ten najcennejší pokrm a nápoj, svätý chlieb večného života a kalich večnej spásy ako obetu čistú, obetu svätú, obetu nepoškvrnenú.

Veď samotný Kristus povedal, ako to dosvedčil apoštol Ján: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6, 53–56).

To bola jedna z najvážnejších pohnútok, ktoré viedli Ježiša Krista k rozhodnutiu ustanoviť svätú Eucharistiu. Účasťou na pozemskej eucharistickej hostine budú veriaci po všetky dni až do skončenia sveta dostávať závdavok budúcej slávy, vopred zakúšajúc jej blaženosť tak, ako to Boh prisľúbil ľudstvu už prostredníctvom proroka Izaiáša: „Pán zástupov pripravil na tomto vrchu všetkým národom hostinu hojnú, hostinu s vínom, hojnosť vyberanú, víno najjemnejšie“ (Iz 25, 6).

Petrova zápalistá kázeň pokračuje. Keď hovorí o zbabelosti apoštolov, ktorí pred ukrižovaním opustili Krista, najmä však o vlastnej zrade Syna Najvyššieho Boha, keď na nádvorí chrámu trikrát zaprel Majstra, horko zaplače a dolu tvárou mu stekajú veľké slzy. Na záver vyzýva prítomných, aby verili Kristovmu učeniu a mohli tak byť spasení.

Peter končí svoju kázeň, zostupuje zo stolčeka a prechádza za veľký stôl Pána, ktorý má byť pripravený na bohoslužbu obety. Jakub a Júda, Alfejovi synovia a bratranci Ježiša, prestierajú snehobiely obrus na stôl Pána, teda oltárny stôl. Aby to však mohli urobiť, musia najprv nadvihnúť skrinku, ktorá je na stole Pána položená. Po prestretí obrusu skrinku položia naspäť do stredu oltárneho stola, pričom na jej vrch prestrú jemné plátno. Takto je všetko pripravené pre slávenie bohoslužby obety, avšak skrinka je zamknutá a kľúčik od nej má Panna Mária. Apoštol Ján k nej pristupuje a ona mu podáva kľúčik, ktorý nosí zavesený na krku. Ján odomyká skrinku a odklopí jej prednú časť. Tú potom položí na stôl a prikryje ju tretím obrúskom.

Skrinka je vo vnútri vodorovne rozdelená na vrchnú a spodnú časť. V tej vrchnej je kalich, použitý Spasiteľom pri Poslednej večeri, a na ňom je položený rovnako drahocenný malý tanierik, na ktorom sú zvyšky Eucharistie, rozlomené Ježišom pri Poslednej večeri. Vedľa kalicha je zrolované jedno z pohrebných pláten, Veronikina šatka s podobizňou Krista a závoj, ktorý dostal Ježiš od svojej Matky, aby si ním obviazal bedrá pred ukrižovaním. Spodná časť skrinky ostáva veriacim zahalená a oni sa ani nedozvedia, čo sa v nej nachádza. Niektoré veci z vrchnej časti však apoštoli ukazujú zástupu a veriaci si pred nimi pokľaknú. Ukážu aj nerozvinutý sindon a vysvetľujú veriacim, čo to je. Nerozvinú ho však, ale nechajú ho zrolovaný. Možno preto, aby v Bohorodičke neprebudili bolestné spomienky na muky jej Syna, keď sa dobrovoľne vydal na smrť za spásu sveta.

Po skončení tejto časti obradu apoštoli zaintonujú modlitby, ktoré mystičke pripomínajú spev žalmov, ako ich zvykli spievať Židia v synagógach alebo na púťach do Jeruzalema. Spev postupne mohutnie, pretože sa k nemu pripájajú prítomní na tejto liturgii.

Obrad pokračuje prinesením chlebov a kovových amfor s vínom. Chleby sa rozložia na kovový tanierik, ktorý bol predtým vyložený zo skrinky. Peter sa stále nachádza v priestore medzi stolom Pána a stenou za ním, obrátený tvárou k ľudu tak, ako sa to dnes bežne deje pri riadnej forme rímskeho rítu. V starokresťanských časoch bol totiž celebrant počas svätej omše za stolom Pána, obrátený zásadne tvárou k ľudu. Až v neskorších dobách došlo v Cirkvi k zmene.

V Petrových rukách sa objavuje miska s chlebami, ktorú mu podal Ján, kľačiaci za oltárnym stolom. Peter pozdvihne misku a obetuje. Vzápätí chleby požehná a odloží ich na vrch skrinky. Potom Júda Alfejov, kľačiaci vedľa Jána, podáva Petrovi kalich, ktorý vybral zo skrinky, a vzápätí aj dve amfory. Časť vína z amfor nalieva Peter do kalicha, ktorý potom pozdvihne a obetuje podobne, ako predtým obetoval chleby. Potom kalich požehná a položí ho na vrch skrinky ku chlebom. Nasleduje modlitba. Nato Peter pred hlboko skloneným davom rozlamuje chlieb tak, aby bol dostatok kúskov pre všetkých prijímajúcich. Z Petrových úst zaznieva formula: „Toto je moje telo. Toto robte na moju pamiatku.“

Začína sa prijímanie. Peter vychádza spoza oltárneho stola, držiac misku s premenenými kúskami Tela Pána a pristupuje k Panne Márii, ktorá prijíma ako prvá. Potom sa postaví pred stôl Pána a podáva prijímanie tým, ktorí k nemu postupne prichádzajú. Zopár kúskov ostane na miske, ktorú apoštol kladie na skrinku.

Nato Peter berie do rúk kalich a ide pomedzi prítomných, pričom im dáva piť z kalicha. Prvá je na rade opäť Matka Spasiteľa. Ján a Júda nasledujú Petra s amforami v rukách a keď sa kalich vyprázdni, dolejú doň najvzácnejšej tekutiny z amfor tak, aby sa dostalo každému prijímajúcemu. Vždy po doliati vína z amfor do kalicha Peter opakuje pozdvihnutie, obetovanie a konsekráciu nápoja. 

Je potrebné pripomenúť, že v časoch ranokresťanskej Cirkvi sa zásadne prijímalo pod obidvoma spôsobmi. Po Druhom vatikánskom koncile aj Rímskokatolícka cirkev umožnila návrat k tomuto spôsobu svätého prijímania a tento krok koncilových otcov je potrebné kvitovať s uznaním a porozumením. Vráťme sa však k omši, celebrovanej apoštolom Petrom pred dvoma tisícročiami, tak ako nám jej priebeh podáva mystička.

Keď už prijali všetci, ktorí chceli prijímať, apoštoli konzumujú zvyšné telo a krv Pána. Nasleduje spev ďalšieho žalmu či hymnu. Posledným úkonom Petra je záverečné požehnanie pomaly sa rozchádzajúceho davu.

Panna Mária, ktorá doposiaľ kľačala, vstane a približuje sa k skrinke. Nakloní sa ponad stôl Pána, čelom sa dotýka skrinky a potom ju pobozká. Ten bozk je prejavom hlbokej úcty ku kalichu a tanieriku z Poslednej večere, i k relikviám, ktoré sú v skrinke uložené. Nato Ján zamyká skrinku a kľúčik odovzdáva Najsvätejšej Bohorodičke, ktorá si ho opäť zavesí na krk.

Takto talianska mystička Valtorta opisuje priebeh svätej omše, ktorú celebroval prvý pápež svätý Peter pred dvomi tisícročiami.

 

Ako vidíme, spôsob slávenia svätej omše apoštolom Petrom v mnohom pripomína súčasnú riadnu formu rímskeho rítu. Charakteristický je stôl Pána, postoj celebranta tvárou k ľudu, použitie rodného jazyka pri eucharistickej liturgii, prípadne prijímanie pod obidvoma spôsobmi a iné detaily.

V súčasnosti do rímskokatolíckej liturgie patrí tak riadna, ako aj mimoriadna forma rímskeho rítu. Kardinál Sarah v jednom rozhovore povedal: „Rovnako ako Benedikt XVI. aj ja dúfam, že obidve formy rímskeho rítu sa budú vzájomne obohacovať. To znamená vylúčenie hermeneutiky zlomu. Obidve formy sa týkajú tej istej viery a tej istej teológie. Byť v protiklade s nimi by bolo veľkou ekleziologickou chybou“ (christianitas.sk).

Liturgické zmierenie a maximálne možná kompatibilita oboch foriem rímskeho rítu podľa predstáv kardinála Saraha je jedine správnym východiskom zo súčasnej situácie a každý militantný a nezmieriteľný postoj ktoréhokoľvek katolíka mimoriadne škodí celej Katolíckej cirkvi. V tejto situácii je potrebné s bezhraničnou trpezlivosťou donekonečna opakovať geniálny výrok svätého Augustína, kresťanského teológa, spisovateľa, filozofa a mystika, cirkevného Otca a predstaviteľa latinskej patristiky: „V nevyhnutných veciach jednota. V sporných veciach sloboda. Vo všetkom láska.“

Kto chce uplatňovať len prvú vetu z výroku sv. Augustína a ignoruje ďalšie dve vety, je nepriateľ Katolíckej cirkvi, ktorý rozbíja jej jednotu zvnútra. Takíto vnútorní nepriatelia sú omnoho nebezpečnejší ako vonkajší nepriatelia Cirkvi. Na to by nemal zabúdať žiaden katolík, ak nechce, aby ho postihol Boží trest.

 

Karol Dučák

 

Použitá literatúra

1. SARAH, R.: Kardinál Sarah: katolícka Cirkev stratila svoj cit pre posvätno. In:  Christianitas. Dostupné na internete: christianitas.sk.

2. Valtorta, M.: Evanjelium, ako mi bolo odhalené. 10. diel. Prvé vydanie. Bratislava: JACOBS LIGHT COMMUNICATION, 2011. ISBN 978-80-89386-11-06. 480 s.