Kultúrny činovník Rudolf Lesňák

 

Literárny vedec, redaktor, prekladateľ, publicista Rudolf Lesňák sa narodil  v Levoči 11. septembra 1928. Tam v rokoch 1939–1947 študoval na gymnáziu. V roku 1951 absolvoval Filozofickú fakultu UK v Bratislave, odbor slovenčina-francúzština. V rokoch 1951–1969 pracoval ako redaktor, vedúci literárnej redakcie, metodik umelecko-slovesnej tvorby a výskumný pracovník Československého rozhlasu v Bratislave. V roku 1970 bol pre „nesprávne politické postoje“ z rozhlasu vyhodený. Po vedeckej ašpirantúre z teórie literatúry v roku 1968 získal hodnosť kandidáta vied o umení a v roku 1970 titul PhDr. Pracoval na viacerých miestach v odbore kultúry, do roku 1976 v Zväze slovenských spisovateľov, do roku 1979 ako vedúci Metodického oddelenia v Slovenskej pedagogickej knižnici, do roku 1982 ako výskumný pracovník na podnikovom riaditeľstve Slovenskej knihy, potom ako vedúci literárnovednej tvorby vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ,  vo Výskumnom ústave kultúry. V roku 1990 bol krátko redaktorom Katolíckych novín a náboženského vysielania Slovenského rozhlasu. Potom až do roku 1996 bol šéfredaktorom mesačníka Bratislavské listy, neskôr len Listy. Zomrel 7. októbra 2006.

Rudolf Lesňák je autorom viacerých odborných kníh s tematikou rozhlasovej tvorby, umeleckého prednesu, vedeckého výskumu čitateľskej recepcie literatúry a knižnej kultúry, aj menších publikácií s odbornou problematikou, editorom viacerých kníh a autorom značného počtu štúdií, článkov, scenárov a rozhlasových relácií.

Už ako študent na levočskom gymnáziu bol redaktorom samizdatu mariánskej kongregácie študentov Vzlet, ktorý vydával so spolužiakmi. Na základe dlhodobej výskumnej práce v rozhlase vydal knihy Zábavno-poučné rozhlasové kompozície (1963) a Umenie živého slova (1980). Tiež vydal publikácie Umelecký prednes (1978), Súborový prednes detí (1981), Prednes umeleckého slova (1985), Litera medzi ľuďmi (1977), Literárne dielo a čitateľ (1982), Horizonty čitateľskej kultúry (1991). Stretával sa s autormi a interpretmi literárnej tvorby na recitačných a autorských súťažiach počas viacerých ročníkov Slovesnej jari v Martine, Wolkrovej Polianky, Hviezdoslavovho Kubína, Štúrovej Modry a iných podujatí. Bol členom viacerých profesijných združení.

Od roku 1996 sa naplno venoval zhromažďovaniu a spracúvaniu dokumentov kresťanskej samizdatovej publicistiky, čo vyústilo vydaním encyklopedickej publikácie Listy z podzemia  (súborná dokumentácia kresťanskej samizdatovej tvorby v rokoch 1945–1989, ktorá má 488 strán), vydanej vo vydavateľstve USPO Peter Smolík v Bratislave v roku 1998. Pri tejto dokumentačnej práci mu pomáhala jeho manželka Soňa, aj tým, že mu robila jazykovú redaktorku. Taktiež je spoluautorom encyklopedickej dvojzväzkovej publikácie Zločiny komunizmu na Slovensku 1948–1989, vydanej vo vydavateľstve Michala Vaška (Prešov 2001). Je autorom a editorom knihy Náš brat António, ktorá obsahuje spomienky, úvahy, svedectvá priateľov, vydanej k 70. narodeninám Antona Srholca v roku 1999 vo vydavateľstve Michala Vaška a monografie o Antonovi Nuwirthovi Liečiť zlo láskou, ktorá vyšla vo vydavateľstve Kalligram v roku 2001. Bibliografický súpis o zločinoch komunizmu na Slovensku vydal pod názvom Spätné zrkadlá, vo vydavateľstve Michala Vaška v roku 2003.  V knihe predstavuje bibliografickú dokumentáciu knižne i časopisecky vydaných domácich, inojazyčných i exilových dokumentov, svedectiev, samizdatov, memoárov i umelecky spracovaných diel o zločinoch komunizmu.

Bol si vedomý, ako píše v úvodnom slove ku knihe Listy z podzemia, že najlepším a najjednoduchším pomocníkom ľudskej pamäti je písmo, napísaná litera ostáva a prežíva dlhšie než jej pisateľ, tiež toho, že čo nebolo napísané, akoby vôbec nebolo. Usiloval sa predísť slabnúcej a strácajúcej sa pamäti národa  a malému záujmu o objektívne poznávanie minulosti, najmä v sfére duchovného života a osobitne v živote a vo vedomí (či skôr nevedomí) mladšej a najmladšej generácie. A svojou usilovnou, húževnatou prácou, keď už bol dôchodcom, sa sústredil na to, aby zmapoval s precíznosťou a vedeckou erudíciou aktivity kresťanov na obranu viery a odpor voči diktátu ateistického režimu. Sústredil sa na to, čo sa na Slovensku dialo od roku 1945 nielen v sfére kresťanskej publicistiky, ale prostredníctvom nej aj na život veriacich a cirkvi ako Božieho ľudu. Jeho zámerom bolo aj aktualizovať a oživovať odkaz samizdatov pre súčasnosť a prezentovať ho aj ako varovné memento, aby sa kresťanstvo na Slovensku teraz ani v budúcnosti nestalo v otvorenej či skrytej forme vazalom akejkoľvek diktatúry.

Dňa 12. októbra 2021 prevzala jeho dcéra Jana Bútorová z rúk predsedu Správnej rady ÚPN Jána Pálffyho  pamätnú medailu, ktorá mu bola udelená.

 

Ľudovít Košík