Kultúra predstavuje súhrn všetkých hodnôt,
vytvorených na uspokojenie duchovných potrieb človeka. Je za ňou dlhý generačný
rad, dejinný vývin, proces odovzdávania
a prijímania, spolupráce a nadväzovania. Integrálnou súčasťou
kultúry je teda tradícia. Prostredníctvom tradície sa niečo posúva ďalej, vďaka
tradícii sa uchovávajú kultúrne hodnoty – uchováva sa to, čo si ľudia vážia, čo
im je drahé. Tento proces je neuskutočniteľný bez výchovy a uznania istej
autority. Základom je tu rodina, rodinné prostredie naplnené láskou
a úctou, poriadkom a rešpektom, ale aj pocitom prijatia
a bezpečia.
V kontinuite života a tradície každá nová generácia prijíma a ďalej zveľaďuje duchovný majetok predchádzajúcich generácií. Je to generačná úloha, priam povinnosť – prijaté treba zveľadiť a odovzdať ďalej. Ladislav Hanus v súvise s tým hovorí o „posvätnom záväzku“ dedičstvo prevziať, naň nadviazať, rešpektovať overené zásady a normy: „Kultúra je – z tohto pohľadu – dedičstvom tradície. A zase tradícia je kultúra v jej dejinnom vývine a raste“ (Ladislav Hanus: Človek a kultúra).
Tradícia je nevyhnutná, lebo každé živé
spoločenstvo potrebuje korene a živnú pôdu, takpovediac životodarný humus,
z ktorého rastie. Každé spoločenstvo, pokiaľ netratilo sebazáchovný
inštinkt, dbá na odkaz predkov, cení si tradíciu, čerpá z nej silu
a povedomie.
Je príznačné, že takzvané osvietenstvo
tradíciu radikálne zavrhovalo. Videlo v nej prekážku budovania nového
sveta a formovania nového človeka, oslobodeného od všetkých predsudkov.
Akoby bolo možné všetko staré len tak odhodiť. Toľké sebavedomie hraničí
s pýchou a hlúposťou. Dôsledkom je spoločenská kríza a kríza
identity. Človek, nenachádzajúci dostatočnú oporu v spoločenských
štruktúrach, normách a zvykoch, často ani v rodine, sa stáva
osamoteným a dezorientovaným.
Tradícia nemá len funkciu záchovnú, je aj
prostriedkom zdravého pokroku, je kultúrotvorná, dáva ľudskému jedincovi
i spoločenstvu možnosť rásť. Vidíme teda symbiózu kultúry a tradície.
Násilné pretrhnutie tohto spojenia je koncom jedného i druhého.
Ladislav Hanus upozorňuje na to, že
v našich časoch sme svedkami vášnivej polemiky medzi dvoma protikladnými
svetonáhľadmi, medzi kresťanstvom a ateizmom. Dôležitým bodom tohto sporu
je otázka kultúry: „Obom stranám ide o dôkaz legitímneho vlastnenia
kultúry“ (Ladislav Hanus: Človek a kultúra). Ateizmus upiera Cirkvi
akýkoľvek nárok na kultúru, chce si kultúru privlastniť, oddeliť ju od „reakčného
konzervativizmu“ a spraviť z nej de facto náhradku náboženstva. Lenže
kultúra – ak má byť miestom, kde sa ľudská bytosť cíti dobre – nevyhnutne musí
ostať v spojení s kultom.
Náboženstvo pripomína človeku dočasnosť
všetkého pozemského, varuje ho pred výlučným spoliehaním sa na záruky
a hodnoty tohto sveta, a tým vytvára bytostnú rovnováhu – aj vo
vzťahu k pokroku a tradícii. Ak by totiž pokrok nebol korigovaný
a usmerňovaný, viedol by ľudstvo do nezvládnuteľného zmätku, v ktorom
niet rovnováhy ani usporiadanosti.
* * *
Veľké kultúrne hodnoty – krása, vznešenosť,
mravnosť – vznikajú v spojení s pozitívnou vôľou milovať
a spájať, vytvárať jednotu. Aj umenie, každý tvorivý čin, potrebuje nejakú
oporu, potrebuje pevný bod, bod stretnutia a zjednotenia. Nestačí
popierať, ale ani zhromažďovať, vystavovať, kalkulovať – to je všetko málo.
Kultúra, ktorá stojí na negativizme, vzdore alebo opovrhovaní hodnotami
minulosti, je vždy malá, nízka, hanebná.
Kultúrny človek má svoju vieru – vieru
spoločenstva, ku ktorému patrí, má vlasť, predkov a úctu k nim. Vie,
na čom stojí. Pracuje rozvážne a cieľavedome, zároveň s pokorou,
dobrovoľne sa podriaďuje nemenným zákonom života a smrti. Je slobodný,
plniac Božiu vôľu, pretože sloboda je niečo vnútorné: „Každý má toľko slobody,
koľko si jej dokáže vziať svojím tvorivým činom. Niet slobodných
a otrockých dôb, sú len doby veľké a malé: veľké dokážu posvätiť
nutnosť a vykúpiť život, malé premrhávajú možnosti života a rozbíjajú
umelecké formy. V medziach najužších a najtesnejších konvencií veľké
doby dokážu vytvoriť bohaté a hutné diela, no malé doby si nedokážu
poradiť ani s najširšou slobodou: všetko, čo dokážu, je, že sa v nej
udusia“ (František Xaver Šalda: O umení, kultúre a spoločnosti).
Veľké doby spájajú práva s povinnosťami
a slobodu so zodpovednosťou. V takomto svetle byť veľkým znamená
dobrovoľne slúžiť dobrej veci, s vedomím, že etické hodnoty sa musia
opakovane prežívať a prebojúvať. Veľkí ľudia to vždy tak chápali.
V živote nejde o blahobyt, pohodlie a napĺňanie chvíľkových
túžob; záleží na inom – život je zápas o večnosť a spásu duše.
Kultúra starých veľkých epoch mala oporu
v náboženstve. Náboženstvo dávalo kritériá každej ľudskej činnosti, bolo
rámcom a normou, ktorej sa podriaďovali všetky kultúrne aktivity.
Náboženstvo zjednocovalo, dávalo cieľ každému jednotlivcovi aj celému
spoločenstvu. Život bol takto posväcovaný nadosobnými a nadčasovými
hodnotami.
Živnou pôdou heroizmu a veľkých tvorivých
činov nie je voľnosť či svojvôľa, ale hodnotový poriadok a túžba po
jednote. Priveľká voľnosť, absencia hraníc vedie ku kríze a rozkladu.
Šalda vyjadruje názor, že „dnešná kultúrna a umelecká bieda sa začína
renesanciou, ktorá sa sústredila na snahu získať voľnosť a dovtedajšiu
nádhernú jednotu roztrieštila v drvinu jednotlivostí“. Ak si namýšľame, že
odtrhnutím kultúry od tradície dosiahneme pokrok, tak sa veľmi mýlime. Mali by
sme sa pozrieť pravde do očí: „Boli dávno minulé veky, ktoré nenapredovali
v hmotnom, hospodárskom, politickom a ideovom smere, a predsa svojou
kultúrou stáli vysoko nad nami. Ich život niesli hodnoty, ktoré sme my
stratili. Nemali azda rozvinuté vedecké metódy, ale namiesto nich mali
intuitívne poznanie, náhradu vôbec nie nižšiu, skôr naopak. Mali istoty
a klady, ktoré nám unikli; boli spútané veľkými konvenciami a vierami
a práve preto sa mohli skoncentrovať do štýlu a zanechať diela
zákonitej krásy, o akých sa nám ani nesnívalo. Génius sa k nim
prihováral a ony mu dokázali načúvať. Na všetky inšpirácie života dokázali
odpovedať činmi. Sú veľkými útvarmi a celkami, my sme vedľa nich len
drvina a prach“ (František Xaver Šalda: O umení, kultúre
a spoločnosti).
Ján Maršálek
(Úryvok z knihy Spoločnosť bez svetla)
::
Súvisiaci článok: Spoločnosť bez svetla (recenzia)
V dnešnej spoločenskej atmosfére na Slovensku nám unikajú aj takého hodnotné informácie, ako obsahuje kniha spisovateľa Jána Maršálka Spoločnosť bez svetla. Mňa ako autora, ktorý sa snaží (i keď nie s veľkým úspechom) svojim malým dielom prispieť k rozvoju a obohateniu slovenského kultúrneho bohatstva, veľmi zaujal nielen tento úryvok z knihy, v ktorom sa hovorí o súčasnom smerovaní kultúry u nás, ale i celý obsah knihy, ktorej nechcem roboť reklamu, ale upozorniť na jej hodnotný obsah, vhodní na prečítanie si a odporučenie najmä pracovníkom kultúry a v kultúre. Článok je prevzatý a uverejnený aj v satiricko-humoristickom Humorikone. milan
OdpovedaťOdstrániťmyslím, že svoje hrá i súčasná prázdnota a povrchnosť, ktorá sa sústredí len na zážitok, mať sa dobre, málokto ide do hĺbky, väčšine už takmer všetkým stačí uspokojiť telesné a materiálne potreby. Duchovno sa potláča, zdá sa mi, že ani v Cirkvi takmer nikomu nejde o hodnoty. Ignoruje sa všetko čo dvíha duchovnú úroveň človeka. Sme vyprázdnení, nevieme viesť ani dialóg nie je vlastne o čom. Zažívame totalitné metódy, nevieme slušne diskutovať, sme hlúpi, lebo pohŕdame hodnotami, ktoré nás robia šťastnými. Ženieme sa za niečím a sme čoraz prázdnejší, unavenejší, nespokojnejší, lebo nevieme správne žiť. Len živoríme, tápame, blúdime... Ľudovít
OdpovedaťOdstrániť