Karol Dučák |
V novembri 1989 padol Berlínsky múr. Východný blok bol v rozklade a aj v samotnom ZSSR sa začali presadzovať snahy o samostatnosť republík, podriadených Moskve. Dňa 1. decembra 1989 sa stretol Michail Gorbačov s pápežom Jánom Pavlom II. v súkromnej knižnici hlavy Katolíckej cirkvi. Počas návštevy došlo k dohode o nadviazaní diplomatických vzťahov medzi Svätým stolcom a ZSSR. K realizácii tejto dohody však došlo až s niekoľkoročným odstupom, po rozpade Sovietskeho zväzu.
Po roku 1989 navštívil Gorbačov Vatikán ešte
niekoľkokrát a postupne nadviazal s pápežom Jánom Pavlom II. priateľské
kontakty. Sovietsky štátnik prišiel dokonca s myšlienkou návštevy hlavy
Katolíckej cirkvi v Moskve, táto sa však dodnes nerealizovala. Gorbačov sa
v roku 1990 stal nositeľom Nobelovej ceny mieru za svoj osobný podiel na
skončení studenej vojny a rozvíjanie vízie spoločného európskeho domu (porov. cirkev.cz).
On sám však „až v roku 2008 po prvý raz verejne priznal, že bol celé roky
v najvyššej funkcii generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej
strany Sovietskeho zväzu (ÚV KSSZ) veriacim kresťanom“ (teraz.sk).
Vráťme sa však k historickej návšteve
Gorbačova u pápeža Jána Pavla II. koncom roka 1989, ktorá sa stala
prelomovým momentom v živote kresťanov najväčšej krajiny sveta. Sovietsky
predstaviteľ po stretnutí s hlavou Katolíckej cirkvi prehlásil, že jeho
krajina uzákoní slobodu svedomia, a už v nasledujúcom roku, v roku
1990, príslušný zákon vstúpil v Sovietskom zväze do platnosti. Po vyše
siedmich desaťročiach prenasledovania sa tak dočkali veriaci v ZSSR plnej
náboženskej slobody. Platilo to nielen na majoritných pravoslávnych veriacich,
ale aj na príslušníkov iných kresťanských cirkví a nekresťanov.
Aj Katolícka cirkev sa mohla po roku 1990
v ZSSR konečne naplno realizovať. Pritom už 1. decembra 1989, ešte pred
prijatím zákona o slobode svedomia, bola legalizovaná činnosť Ukrajinskej
gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine. Došlo tak k náprave neslýchanej krivdy,
ktorej sa dopustila sovietska vláda z iniciatívy Stalina v roku 1946,
keď nezákonne vyhlásila zrušenie Brestskej únie z roku 1596 a násilné
„znovuzjednotenie“ Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi s Ruskou pravoslávnou
cirkvou (porov. ukrinform.ru).
Väčšina ukrajinských gréckokatolíkov, ktorí boli predtým nútene včlenení do
štruktúr Pravoslávnej cirkvi, sa vrátila do Gréckokatolíckej cirkvi. Moskovský
patriarchát „tak stratil 3 000 farností. Táto strata ho dodnes neprebolela
a nekonečne zaťažuje vzťahy s Rímom“ (teologicketexty.cz).
Zrútenie totalitného boľševického režimu
v ZSSR pochopiteľne najviac pomohlo majoritnej Pravoslávnej cirkvi, avšak
svoje aktivity začala horlivo rozvíjať aj Rímskokatolícka cirkev. Do najväčšej
krajiny sveta „prišlo mnoho kňazov najmä z Poľska, ktorí vykonávali intenzívnu
evanjelizačnú činnosť nielen medzi potomkami Poliakov žijúcich na Sibíri a v
európskej časti Ruska, ale s úspechom pritiahli aj mnohých Rusov ku
katolicizmu“ (christianitas.sk).
Majoritná Pravoslávna cirkev však po čase
začala žiarlivo zazerať na misijné úspechy katolíkov aj medzi pôvodne
pravoslávnymi veriacimi a tak po relatívne krátkom období prakticky
neobmedzenej slobody pôsobenia Katolíckej cirkvi v Rusku došlo k ochladnutiu
vzťahov medzi obomi kresťanskými cirkvami v Rusku. V roku 1993
„vzniesol patriarcha Alexij vážne výčitky: ‚Neviazaný rímsky prozelytizmus sa
prejavuje napr. v tom, že katolíci behom piatich rokov zvýšili počet farností
na Sibíri zo 17 na 100.‘ Patriarcha však zamlčal, že sa jednalo o farnosti,
ktoré už existovali, i keď v podzemí. Ruská pravoslávna cirkev sa pohoršuje i
nad tým, že sa Rusi zúčastňujú katolíckych bohoslužieb, zvlášť v mestách. Ak sa
niektorí dajú katolícky pokrstiť, potom sa im (niekedy aj verejne) vyčíta zrada
pravoslávneho ľudu. Taktiež zriadenie katolíckych cirkevných štruktúr
(apoštolských administratúr, od r. 2002 diecéz) pravoslávnych neuveriteľne
rozhnevalo. V týchto reakciách sa prejavujú historické protirímske resentimenty,
nanovo prebudené katolíckou prítomnosťou na ‚kánonickom teritóriu‘ Ruskej
pravoslávnej cirkvi...“ (teologicketexty.cz).
Katolícke náboženstvo sa v Rusku doposiaľ
nestalo jedným z „domácich náboženstiev“, teda náboženstiev, uznaných
a podporovaných štátom. Tejto výsade sa môže tešiť iba pravoslávie, islam,
judaizmus a budhizmus. Katolícka cirkev v Rusku nie je vystavená
otvorenému prenasledovaniu, ale je v ruskej spoločnosti marginalizovaná
a dodnes jej neboli vrátené všetky chrámy, zabavené boľševickým režimom
(porov. christianitas.sk).
Zrejme najväčším problémom je fakt, že väčšinu
katolíckeho duchovenstva v Rusku tvoria cudzinci. Preto sa ruský štát so
silnými väzbami na pravoslávie snažil a dodnes snaží obmedzovať ich
pôsobenie. Došlo k prípadom, že katolícki misionári museli skončiť svoju
činnosť v Rusku, pretože im bolo bez vysvetlenia odobraté či neudelené
vízum. Došlo dokonca aj k násilným deportáciám katolíckych duchovných zo
strany ruských úradov. Známy je prípad Jerzyho Mazura, biskupa diecézy sv. Jozefa v
Irkutsku, ktorý bol v apríli 2002 pri spiatočnej ceste do Irkutska zatknutý na
letisku v Moskve a násilne poslaný späť do Poľska.
Ruská pravoslávna cirkev však nemohla
ignorovať fakt, že Katolícka cirkev je najsilnejšia kresťanská cirkev na svete,
s ktorou ju spája mnoho spoločných záujmov. Aj Svätý stolec v záujme
realizácie ekumenizmu návratu potrebuje mať s Moskvou podľa možnosti čo
najlepšie vzťahy. Preto napriek nevyhnutným „prestrelkám“ pokračovala
a dodnes pokračuje snaha o čo možno najväčšie zblíženie oboch veľkých
kresťanských cirkví.
Vďaka tomu Katolícka cirkev v Rusku
mohla a dodnes môže s určitými obmedzeniami vykonávať
evanjelizačnú činnosť. Má v Rusku aj svoje oficiálne štruktúry, dokonca od
roku 1999 tu pôsobí Konferencia biskupov Ruska, ktorej postupne predsedali
biskupi Tadeusz Kondrusiewicz, Joseph Werth, Paolo Pezzi a (od roku 2017)
Clemens Pickel.
Už v roku 1995 mala Katolícka cirkev v
Rusku viac ako 200 farností a 90 percent kňazov, ktorí v nich slúžili, boli
cudzinci. Zvýšila sa „aktivita viacerých mníšskych rádov: jezuitov,
asumpcionistov, dominikánov, františkánov, saleziánov a iných“ (cyberleninka.ru).
Katolíci majú k dispozícii Kolégium katolíckej teológie sv. Tomáša Akvinského (od
roku 1991) a vyšší teologický seminár „Mária – Kráľovná apoštolov“, otvorený v
roku 1993 v Moskve a neskôr presunutý do Petrohradu.
Dohoda o nadviazaní diplomatických vzťahov,
uzavretá medzi Gorbačovom a pápežom Jánom Pavlom II. v roku 1989, sa
začala realizovať v roku 1992, keď bol vo Vatikáne po predchádzajúcej
výmene nót akreditovaný ruský predstaviteľ v hodnosti mimoriadneho a
splnomocneného veľvyslanca a v Ruskej federácii cirkevný diplomat Svätého
stolca v hodnosti apoštolského nuncia.
Pragmatický prístup Ruska k spolupráci s
Vatikánom v medzinárodných záležitostiach, rozšírenie dvojstranných stykov, ako
aj zintenzívnenie ekumenického dialógu medzi cirkvami vytvorili priaznivé
podmienky pre prijatie rozhodnutia pozdvihnúť úroveň vzťahov Ruska s Vatikánom
na úroveň plnohodnotných diplomatických vzťahov.
Dňa 22. novembra 2009 prezident Ruskej
federácie Vladimír Medvedev podpísal Výnos № 1330 Об установлении дипломатических отношений с
Ватиканом (O nadviazaní
diplomatických stykov s Vatikánom). K nadviazaniu diplomatických
stykov došlo 3. decembra 2009, keď sa vo Vatikáne stretli prezident Ruskej
federácie a pápež Benedikt XVI. Nasledovala výmena nót medzi Ministerstvom
zahraničných vecí Ruska a Štátnym sekretariátom Vatikánu, ktorá
s účinnosťou od 9. decembra 2009 právne formalizovala nadviazanie
diplomatických stykov medzi Ruskou federáciou a Vatikánom „na úrovni
Veľvyslanectva Ruskej federácie vo Vatikáne a Apoštolskej nunciatúry v Ruskej
federácii“ (vatican.mid.ru).
Katolícka cirkev v Rusku opatrne rastie
a podľa údajov publikovaných v roku 2020 má tristo farností,
dvestosedemdesiat diecéznych a rehoľných kňazov, vyše tristoštyridsať
rehoľných sestier a okolo osemstotisíc veriacich (porov. christianitas.sk).
Okrem Rímskokatolíckej cirkvi pôsobí v súčasnom Rusku aj gréckokatolícky Apoštolský exarchát
v Rusku.
Najväčší rozkvet po páde totalitného režimu v ZSSR
však zaznamenala Ruská pravoslávna cirkev, ktorá sa stala najdôležitejšou
spoločenskou silou, chrániacou práva pravoslávnych veriacich nielen
v Rusku, ale aj v nových krajinách, patriacich do Spoločenstva
nezávislých štátov. Zaznamenala vskutku impozantný rozmach. Ruský štát jej
vrátil časť bývalého majetku a sakrálnych predmetov, takže jej situácia je
neporovnateľne lepšia ako situácia Katolíckej cirkvi v Rusku. Navyše má
veľa bohatých darcov, ktorí financujú jej činnosť, takže jej majetok rastie neuveriteľným
tempom. Patriarcha Moskvy a celého Ruska Kirill dňa 26. mája 2019 počas
vysviacky pravoslávneho Chrámu Všetkých svätých v Štrasburgu vyhlásil: „Dnes
staviame priemerne tri chrámy denne, za 24 hodín. Tridsať tisíc chrámov za
desať rokov. A nie preto, že máme priveľa peňazí a nevieme, kde ich minúť. Náš
ľud, ktorý prešiel rokmi ateizmu, rozumom aj srdcom pochopil, že bez Boha sa
nič nedarí“ (gazeta.ru).
Podľa štatistických údajov zo začiatku roku
2019 pôsobila Ruská pravoslávna cirkev v 77 krajinách, z toho 16 je
považovaných za kánonické územie. Mala k dispozícii 309 diecéz (spolu
s diecézami mimo územia súčasného Ruska); 382 biskupov; 40 514 duchovných
(35 677 presbyterov, 4 837 diakonov); 38 649 chrámov alebo iných modlitebných
priestorov, v ktorých sa slávila Božská liturgia, bez údajov z 977 farností v ďalekom
zahraničí; 1012 kláštorov, z toho 972 kláštorov na kánonickom území (474 pre
mužov, 498 pre ženy) a 40 v ďalekom zahraničí; 9 687 žien a 5 883 mužov
(vrátane riasoforov), žijúcich v kláštoroch; 5 akadémií a 50 seminárov, v
ktorých na začiatku akademického roka 2018–2019 začalo študovať okolo 14 tisíc
študentov; približne 11 tisíc nedeľných škôl s viac ako 175 tisíc žiakmi; 145
pravoslávnych všeobecnovzdelávacích organizácií; takmer 150 centier ochrany
materstva; 70 rehabilitačných stredísk pre drogovo závislých, 18
resocializačných stredísk; 67 poradní; viac ako 90 útulkov pre bezdomovcov; 10
autobusov milosrdenstva (mobilných bodov pomoci bezdomovcom); viac ako 450
charitatívnych jedální; viac ako 160 cirkevných humanitárnych centier; viac ako
450 sesterstiev milosrdenstva; viac ako 500 dobrovoľných charitatívnych skupín;
viac ako 250 charitatívnych dobrovoľníckych združení rôzneho charakteru (porov.
drevo-info.ru).
Napriek všetkým úspechom sa však aj Ruská
pravoslávna cirkev borí s nemalými problémami. Dodnes sa nevyrovnala
s desivým dedičstvom siedmich desaťročí totalitnej éry. Podľa štatistík
„za celé obdobie totalitného režimu v ZSSR bolo fyzicky zlikvidovaných 200 000
pravoslávnych biskupov, kňazov, diakonov, mníchov a mníšok a 50 miliónov až 100
miliónov ľudí“ (pulib.sk).
Toto otrasné dedičstvo ťaží nielen pravoslávnu cirkev, ale celú ruskú
spoločnosť dodnes.
Decimovanie ruského národa, ktoré sa začalo už
počas totalitnej éry, pokračuje aj v súčasnej dobe a povedie zrejme
k rapídnemu vyľudňovaniu celých regiónov Ruska. Nie je snáď vo svete
národ, ktorý by vymieral takým katastrofálnym tempom, ako ruský. Rusko bude mať
do roku 2100 podľa scenára základnej prognózy 106 miliónov obyvateľov oproti
146 miliónom v roku 2020. Počet obyvateľov Ruska sa teda do konca storočia
zníži o 40 miliónov, čiže takmer o 30 percent (porov. finanz.ru).
V Rusku sú dodnes kruto vraždené deti
v lonách matiek. Od obdobia konca existencie ZSSR sa však aj vďaka
pôsobeniu Ruskej pravoslávnej cirkvi situácia zlepšuje. Kým v roku 1992
podľa štatistík Rosstatu pripadalo na 100 živo narodených detí 216 potratov,
v roku 2018 už len 41 abortov (porov. iq.hse.ru).
Umelé potraty sú však stále vážnym problémom
a ohrozujú budúcnosť krajiny. Lenže dnešné Rusko zápasí aj s mnohými
inými ťažkosťami. Vysoká rozvodovosť, nízka pôrodnosť, príkre sociálne rozpory,
alkoholizmus, nezdravý spôsob života, vysoká miera samovrážd, nízka stredná
dĺžka života predovšetkým u mužov a iné neduhy sú vážnou hrozbou pre
budúcnosť Ruska. Lenže všetky problémy, s ktorými dnes najväčšia krajina
sveta zápasí, sa dajú vyriešiť, ak sa Rusko vráti k svojim kresťanským
koreňom a ak sa učenie Ježiša Krista stane každodenným chlebom obyvateľov
krajiny. Rusko po stáročia nezahubila nijaká hrozba zvonku. Ani Napoleon, ani
Hitler neporazili ríšu, ktorá sa utiekala pod ochranu Panny Márie. Nie diktátor
Stalin zachránil najväčšiu krajinu sveta v čase katastrofálnej existenčnej
hrozby v rokoch 1941–1945, ale bola to Panna Mária.
Rusko má zaistenú svetlú budúcnosť, ale len
v prípade, že sa jeho obyvatelia poučia z dejinných chýb
predchádzajúcich generácií a už nikdy sa nevzdajú Boha a ochrany Panny
Márie. Tak môže vyjsť Rusko zo všetkých dejinných zápasov očistené, mocné,
a takto môže byť nádejou sveta v čase postupnej záhuby západnej
civilizácie.
Karol Dučák
(KONIEC)
::
Predchádzajúca časť: Panna Mária a diktátor Stalin (9)
Je paradoxné, že Gorbačov je v súčasnom Rusku zatracovaný, zato Stalin opäť vyzdvihovaný.
OdpovedaťOdstrániťVeľmi dobre ste to vystihli, pán Maršálek. Ten návrat ku kresťanským koreňom v Rusku nie je jednoznačný. Ešte stále vládne v časti spoločnosti nepochopiteľná nostalgia za Stalinom. Pravoslávie v Rusku stojí na vratkých základoch. Formálne sa síce hlási k pravosláviu asi 100 miliónov obyvateľov Ruska, ale len asi 3 % pravoslávnych veriacich navštevujú pravidelne bohoslužby, teda aspoň raz za mesiac prídu na svätú liturgiu a pristúpia k svätému prijímaniu.
Odstrániť