Pavol Strauss |
Aj keď sa o pôsobení lekára, filozofa,
básnika, spisovateľa, prekladateľa, jednej z najvýznamnejších
osobností Slovenska v 20.
storočí MUDr. Pavla Straussa v
Skalici už písalo, predsa jeho
jedenásťročné pôsobenie, ktoré bolo násilne ukončené v roku 1956, na ktoré
spomínal rád do konca života a tiež mnohí jeho priatelia a pacienti, sa
pokúsim pripomenúť a priblížiť aj ja.
Bolo to najúspešnejšie, najtvorivejšie a najspokojnejšie obdobie jeho života. Často sa k nemu vracal a veľmi ťažko niesol skutočnosť, že nariadením vtedajšej vládnej moci bol nútený ho ukončiť. Osobne som ho spoznal až po roku 1989, keď mu v roku 1992 v Skalici bolo udelené čestné občianstvo, a v programe Zvony domova, keď v Skalici predstavil tvorbu básnika Janka Silana a tiež zaspomínal na roky prežité v Skalici. Moja matka Barbora Košíková, rodená Srholcová, spomínala, že ako dievča opatrovala jeho synov Pavla a Jozefa, ktorí sa v Skalici narodili a vyrastali.
Pavol Strauss sa narodil 30. augusta 1912 v
Liptovskom Mikuláši v židovskej rodine. Jeho otec Izidor bol advokát, matka
Vilma, rodená Kuxová. Jeho starý otec MUDr. Bartolomej, mestský lekár v
Liptovskom Mikuláši, ovplyvnil jeho profesionálne smerovanie. Keďže doma sa
rozprávalo po nemecky aj francúzsky, tieto reči mu boli ako materčina. Od matky
získal talent a lásku k hudbe. Lekárom bol aj jeho mladší brat Juraj, ktorý 8.
decembra 1954 konvertoval tiež na katolícku vieru.
Jedna z jeho vychovávateliek bola kresťanka,
ktorá s ním počas nákupov navštevovala kostol a pred spaním sa s ním modlila.
Už ako študent sa zaoberal otázkou zmyslu života a prešiel viaceré filozofické
smery od marxizmu cez existencionalizmus až zakotvil ako tridsaťročný v
kresťanstve.
Po maturite začal študovať medicínu vo Viedni
a pokračoval v Prahe, kde v roku 1937 promoval. Počas služby vo vojenskej
nemocnici v Ružomberku sa zoznámil s rodinou Munkovcov, ktorí ako konvertiti
mali na neho značný vplyv, ten vyústil k tomu, že 28. augusta 1942 bol
pokrstený, František a Gizela Munkovci boli jeho krstnými rodičmi.
Pavol Strauss sa 4. apríla 1945 v Trnave
oženil s Máriou Loydlovou a nastúpil ako chirurg do štátneho onkologického
ústavu v Bratislave, kde zastupoval primára MUDr. Igora Brežného a pracoval aj
ako neurochirurg u doc. Žuchu. Potom 15. marca 1946 sa stal primárom
chirurgického oddelenia v Skalici, kde pôsobil aj ako riaditeľ nemocnice. Od 4.
septembra do 31. októbra 1946 bol na študijnom pobyte na chirurgickej klinike u
prof. Dr. A. Brunnera a na neurochirugickej klinike u prof. Krayenbuhla v
Zürichu. V Skalici pôsobil do roku 1956, keď bol pre svoju vieru preložený do
Nitry, kde mohol pôsobiť ako ambulantný lekár s možnosťou operovať jeden deň v týždni.
Tam pôsobil až do odchodu do dôchodku v roku 1982 a svojej smrti 3. júna
1994.
Publikovať začal už ako mladý lekár, v rokoch
1946–48 spolupracoval s časopisom Verbum, ktorý bol v roku 1948 zastavený. V
rokoch 1947–56 publikoval vyše dvadsať odborných prác v lekárskych časopisoch.
Niekoľko kníh mu vyšlo v šesťdesiatych rokoch, v čase politického uvoľnenia,
ale väčšina jeho diela vyšla až po roku 1989. V rokoch 2010–2012 boli vydané
jeho zobrané spisy v desiatich zväzkoch.
Skalická nemocnica v modernej podobe sa
stavala od roku 1941, provizórne začala s prevádzkou v roku 1944 a od 1. marca
1946 dostala právo verejnosti. Bola rehoľnou nemocnicou Milosrdných bratov.
Vtedy v nemocnici pracovali ôsmi lekári, ošetrovateľskú prácu vykonávali
rehoľníci milosrdní bratia a sestry Svätého kríža. Do činnosti skalickej
nemocnice nepriaznivo zasiahli udalosti februára 1948; 28. februára 1948
miestny akčný výbor i okresný akčný výbor dali návrh, aby bola nemocnica
poštátnená.
V tomto období sa Pavol Strauss stal riaditeľom
nemocnice. Zámerom rehole bolo rozšíriť stavbu nemocnice podľa projektov Milana
Michal Harminca aj s využitím pomoci UNRRA. Tento zámer bol schválený aj
štátnymi orgánmi a v roku 1947 sa začalo stavať. No po dostavbe už bola
nemocnica vo vlastníctve štátu – 7. februára 1949 sa konalo prvé
zasadnutie komisie na prevzatie nemocnice od rehole, na ktorom boli prítomní
viacerí funkcionári KNV, ONV a MNV, za nemocnicu fráter František
Boško a riaditeľ Pavol Strauss, a 14. februára 1949 sa uskutočnilo
komisionálne prevzatie nemocnice do správy a vlastníctva štátu, na ktorom bol
znova ako riaditeľ prítomný.
Odvtedy sa nemocnica volala Štátna nemocnica
Milosrdných bratov v Skalici. Dovtedajšia správa aj riaditeľ zostali na svojich
miestach. Ako správca nemocnice nastúpil 6. februára 1950 Jozef Jakubec z
Povereníctva zdravotníctva, ale rehoľníci aj sestry Svätého kríža v nej
pôsobili aj naďalej. V decembri 1950 musel Dr. Strauss svoje pôsobenie vo
funkcii riaditeľa nemocnice ukončiť, ale zostal primárom chirurgie a riaditeľom
sa stal MUDr. Eduard Príkazský.
Dr. Strauss v diele Človek pre nikoho píše o
skalickej idyle: „Boli to roky radostnej práce, hoci s bežnými starosťami a
úskaliami života chirurga, úspechy aj neúspechy plné študijného i pracovného
elánu. Vari jeden z prvých na Slovensku som robil lumbálne sympatektómie
istelektómie, veľmi skoro sa používali Kuntscherove endoprotézy, resekcie
kardie, ezofagojejunostómie, Milesove operácie, bežná brušná chirurgia,
transplantácie, tubulované laloky, ako jednému z prvých u nás sa mi podarila
embolektómia bifurkácie aorty, bola tu bežná gynekologická a pôrodnícka
činnosť, urologické operácie a v prestávkach medzi operáciami tenzilektómie.
Začal som sa experimentálne zapodievať problémami regenerácie periférnych nervov,
ich konzervácie a transplantácie v pokusoch na králikoch a psoch... Medzitým tu
však bola aj práca na esejach a štúdiách, ktoré vyšli knižne, Mozaika nádeje,
Stĺpy a asi dvanásť lekárskych prác. Nikdy neprestanem spomínať na
skalické roky milej i búdarskej pohody i
na priateľské posiedky s Jankom Blahom a najmä na chvíle strávené s Julkom
Koreszkom, akademickým maliarom. Videl som, ako vznikal nejeden z Koreszkových
krásnych obrazov a nejeden milý večer sme strávili s Jožkom Kollárom a s Jožkom
Ilečkom pri dobrom skalickom vínečku.“
No spomínal i na udalosti, keď bol vyšetrovaný
a vypočúvaný: „Najprv boli zvedaví na môj pôvod... Či nemám niekoho zavretého.
Mám. Mnohých priateľov. Ale som o ich nevine presvedčený. Sú to ľudia nie
schopní nízkeho a nečestného činu. Názor. Konvertoval som na katolicizmus.
A viem, komu som uveril. Ako študent som bol komunistom. Bol som a som
antifašista. Súhlasím s hospodárskymi premenami. Ale treba k tomu pridať
duchovné a morálne stabilné hodnoty... Chcem deti vychovať na slušných ľudí.
Akoby som dnes v ich záujme – veď sa mi vyhrážajú nemožnosťou ich štúdií –
urobil dáky nízky kompromis, napľujú mi o desať rokov do očí. A štvorhodinový
rozhovor sa skončil asi takto. Neviem, čo má môj vnútorný postoj čo robiť s
kvalitou mojej práce ako vedúceho chirurgického oddelenia. Čo koho do toho, či
sa vo voľných chvíľach zaoberám lepením známok, chytaním rýb, alebo meditáciou.
A dokážte mi, že hmota je večná, a ja si pred ňou kľaknem. O niekoľko mesiacov
som dostal dekrét, v piatok, ktorým ma z moci úradnej preložili do Nitry. Po
výstavbe nemocnice za môjho riaditeľovania, keď sa zveľadila zo 190 postelí na
520, bola to adekvátna odmena. Výpoveď ako slúžke za kapitalizmu. A tak
mám možnosť ako ambulantný chirurg
uplatniť svoje skúsenosti, inkluzívne tých z kliniky v Prahe i z klinického
pobytu v Zürichu, ad ultima Thule. Ale rád som to všetko obetoval a obetujem za
šťastie svojich detí, za pomýlených kolegov a za Slovensko a jeho šťastný
rozvoj.“
V roku 1955 bol vyznamenaný za svoju prácu v
nemocnici spolu so 45 zamestnancami. No veľmi skoro všetko bolo inak. V roku
1956 bol z nemocnice prepustený rehoľný personál. Zo svojich miest museli odísť
viacerí primári, medzi nimi i Pavol Strauss. Vyčítali mu jeho neskrývané
náboženské presvedčenie.
Strauss to ťažko niesol. Jeho manželka Mária
na to spomína: „Najťažšia chvíľa bola tá, keď vedel, že musí opustiť svoju
operačku, ktorú on skutočne dostaval, vybudoval a v ktorej trávil tie
najlepšie chvíľky, keď vedel, že je užitočný, že môže niekomu vrátiť život. On
žil s tými pacientmi, s tými rodinami... Bolo to hrozné, keď vedel, že nejde do
nemocnice, ale do OÚNZ... To bola pre neho najhoršia chvíľa. Dlho to spracúval
v sebe, i keď vedel obety prinášať. Odchod zo Skalice bol bolestný nielen
pre neho, ale aj pre jeho pacientov a obyvateľov mesta.“
Považoval svoj odchod za nespravodlivosť,
prejav neúcty voči dlhodobej zodpovednej práci a výsledkom, ktoré ako lekár,
primár i riaditeľ dosiahol. No najťažšie niesol, že prišiel o možnosť naplno
pracovať ako chirurg a pravidelne operovať.
Aj keď sa v Nitre zapracoval a zapojil do spoločenského, literárneho a
kultúrneho života, aj tak sa od tejto chvíle pokladal za zbytočného, ako to
hodnotil v knihe Človek pre nikoho.
Kolegovia zo skalickej nemocnice vnímali jeho
pôsobenie pozitívne, oceňovali jeho organizačné schopnosti, odbornosť,
všestrannosť a ochotu deliť sa so svojimi poznatkami. Svoje medicínske
skúsenosti odovzdával svojim sekundárnym lekárom, bez strachu o kariéru,
požičiaval im odborné časopisy a bol aj ich pedagógom. Vážil si prácu všetkých,
aj k personálu sa správal s úctou, pomáhal tým, ktorí boli zaznávaní a
utláčaní.
Anton Srholec píše, že „Strauss bol náročným
veriacim, kritický k povrchnosti a hluchej tradícii, informovaný
o teologickom a filozofickom dianí vo svete a v Skalici
našiel príbuzné duše. Katolícku vieru prežíval radikálne, poctivo
a pravdivo. Tým si získal úctu a obdiv veriacich, ale súčasne aj
nenávisť a pohŕdanie komunistov, ktorí prebrali v roku 1948 všetku
moc na Slovensku, a teda aj v Skalici a v nemocnici.
Nemocnica mala plateného funkcionára zmocnenca, ktorého poslaním bolo strážiť
celý zdravotnícky personál, aby nekonali nič iné, okrem povinnej zdravotnej
starostlivosti. Za plat, ktorý mal väčší ako lekári, zastrašoval, kontroloval
a rozhodoval o všetkých dôležitých udalostiach v nemocnici“.
Tiež píše, že „Strauss chodil pred prácou na sv. omšu. Dokázal spojiť človeka
hlboko mystického, ktorý rozjímal, modlil sa za svojich pacientov, všetko
obetoval Bohu a na druhej strane veľmi schopného chirurga, ktorý robil
náročné operácie a pri ňom rástli a učili sa veľmi schopní zdravotní
pracovníci“. Degradovanie z funkcie primára, známeho špecialistu, na
úroveň lekára začiatočníka, bola daň, ktorú zaplatil len preto, že ho za jeho
náboženské presvedčenie nezatvorili.
V Skalici, okrem spomienok tých
najstarších, ktorí si na jeho pôsobenie ešte pamätajú, v kostole Milosrdných
bratov jeho pôsobenie pripomína vitrážové okno so zobrazením Panny Márie
Lurdskej a tohto pútnického miesta, ktoré venoval, keď sa okná dávali do bočnej
kaplnky pri rekonštrukcii v roku 1950, ako aj pamätná tabuľa vo vestibule
nemocnice, na ktorej budovaní sa významnou mierou zaslúžil.
Ľudovít Košík
::
Ilustrácie z knihy – Tibor Žilka, Ján Gallik (editori): Pavol
Strauss, prorok novej evanjelizácie; Vydavateľstvo G-Ateliér, 2018.
::
Použitá literatúra:
Eliášová, Andrea: Do Skalice za MUDr. Pavlom
Straussom; Rádio Regina, 25. 3. 2016
Koleják, Martin: Pavol Strauss, hľadač pravdy;
G-ATELIÉR, 2013
Lovecký, Pavol: Spomienka na pána primára
MUDr. Pavla Straussa pri 25. výročí jeho úmrtia, keď mu bola v skalickej
nemocnici odhalená pamätná tabuľa; 3. júna 2019
Papp, Štefan: Skalické roky Pavla Straussa;
Záhorie 5, 2012, Záhorské múzeum Skalica
Petranský, Ivan: Pavol Strauss v skalickej
nemocnici (1946–1956); Listy PS, 33–34
Spomienky pani Márie Straussovej; Listy PS, 5
Srholec, Anton: MUDr. Pavol Strauss
v Skalici; Listy PS, 5
Strauss, Pavol: Človek pre nikoho; DAKA,
Bratislava, 2000
Štátny archív v Trnave, pracovisko Skalica: Okresný národný výbor v Skalici 1949–51
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.