 |
| Vlado Gregor |
V tej mojej Cirkvi sa nachádza mnoho lásky,
statočnosti a prijatia, ale aj veľa strachu, lži a ignorancie. Sledujem zápas
medzi týmito dvoma tendenciami celý život a stále znovu dostávam od Boha silu
ho zaznamenávať. Buď mu za to vďaka.
Samozrejme, podobné protichodné tendencie sa
nachádzajú aj v iných ľudských vzťahoch a sférach. Čítal som nedávno knihu
kňaza Karola Medveckého Z mojich rozpomienok k šesťdesiatinám 1875–1935.
Živo tam zobrazuje okrem iného, ako sa z najväčších maďarónov často pozoruhodne
rýchlo stali veľkí Slováci. Naša generácia zase naživo zažila, ako sa z
najväčších komunistov raketovo rýchlo stali kovaní demokrati.
Aj kvôli týmto hlbokým a konkrétnym zážitkom sa moje úvahy stávajú stále viac bilančné. Asi starnem.
Vynakladáme často veľké úsilie, aby sme pred
Bohom unikli, ale on nás aj tak dobehne. Človek sa mnohorako mýli, ale
najhoršie je, keď si začne myslieť, že všetkému rozumie. Určitý subjekt nám
totiž neustále našepkáva, že budeme ako Boh. Nebudeme. Ak tomu subjektu
podľahneme, pomôže už len Boží trest.
Tento zľahčujúci subjekt vedúci k
bezstarostnosti a prehnanému optimizmu iste pôsobil aj na Druhom
vatikánskom koncile a účinkuje dodnes. Čítal som nedávno priam prorocké
vyznanie mons. Gregora Hesseho (1953–2006). Je to na internete, nájdite si to.
Tam si uvedomíte, aký účinok malo toto zhromaždenie, ktoré zámerne nič
nedefinovalo, a aké sily pôsobili v jeho pozadí.
Na miesto Cirkvi sa v tejto dobe tlačí nové
náboženstvo uctievania vakcín. Je postavené nie na láske a nádeji, ale na
strachu a lži. Kam sme sa to dostali, milí katolíci, a nakoľko krivdíme úprimne
veriacim a zarmucujeme ich?
Samozrejme, je ťažké udržovať aj malú skupinku
ľudí, aby sa medzi sebou nepohádala a určila si jednoznačné pravidlá, ale
história katolíckej Cirkvi nám ukazuje, že je to s veľkým úsilím možné
a po blúdeniach rôzneho druhu nakoniec prichádza k pokániu. Aj keď je
niekedy potrebné nejaké to Sacco di Roma, teda zničenie Ríma a útek
pápeža tajnou chodbou (1527). Sme teraz pod takou kontrolou a masovým dozorom,
že hádam k tomu nedôjde. Ale o to viac si musíme dávať pozor, čo natárame,
aby sme nestratili akúkoľvek autoritu.
KYRIE ELEISON! PANE, ZMILUJ SA!
Vlado Gregor
::
Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).
Vy ste soľ Zeme, svetlo sveta. Ak soľ stratí svoju chuť, nie je na nič súca, len aby ju vyhodili. Nie je to charakteristika súčasnej Cirkvi? Splynula so svetom, akousi relativizáciou všetkého stratila svoju úlohu a poslanie a nikam nevedie. Ani k večnosti a bez smerovania k Bohu nemôže byť šťastie ani vo svete. Už sv. Augustín to pomenoval "Nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Bohu." Terajší chaos sveta zrejme ešte len začína a smeruje k tvrdému boju a ku koncu našej kultúry, ktorá vyrástla na kresťanských zásadách. Inej cesty ale nie je, len tragédia. Už šancu spamätania sa, nápravy, pokánia sme asi prešustrovali a čaká nás ťažká budúcnosť. Všetko má svoj čas... Mýlim sa? Vďaka za odvahu hovoriť a písať pravdu i keď takmer všetci ňou pohŕdajú. Ľudovít
OdpovedaťOdstrániťMyslím, mali by sme rozlišovať medzi vonkajšou, čisto ľudskou stránkou Cirkvi a jej podstatou. Cirkev tu na zemi je tvorená slabými a hriešnymi ľuďmi, ale Cirkev ako celok je svätá.
OdpovedaťOdstrániťV dejinách sa stali aj mnohé nepekné i vyslovene zlé veci. Z tohto hľadiska netreba súčasné problémy zveličovať (ani podceňovať).
Venujem sa teraz trochu i dejinám pápežstva – i v nich je všeličo. Ale pripomeňme si slová významného pápeža kresťanského staroveku, svätého Leva I. Veľkého: „Dôstojnosť úradu svätého Petra nezaniká ani v nedôstojnom dedičovi.“
Parafrázujem slová z príspevku pána Gregora: V tomto čase sa tlačí nové náboženstvo uctievania vakcín. Je postavené nie na láske a nádeji, ale na strachu a lži. Kam sme sa to dostali??? milan
OdpovedaťOdstrániť