V oblasti vedy a techniky
napredujeme, ale naša kultúra sa rúca. Všeobecná kríza hodnôt sa prejavuje
i v umení – prevažuje v ňom beztvárnosť a bezobsažnosť,
víťazí deštrukcia nad konštrukciou. To spôsobuje, že bežný prijímateľ stráca
orientáciu a prestáva rozumieť tomu, čo sa prezentuje ako umenie.
Umelecké výtvory a trendy odzrkadľujú situáciu v spoločnosti, sú produktom ducha doby. Nerozhodnosť, relativizmus, vykorenenosť a vyprázdnenosť sa stali charakteristickými črtami západnej kultúry. Z nášho sveta sa vytratila jednota v základných otázkach ochrany života a jeho dôstojnosti. Oproti tomu sa presadzuje diktát falošnej tolerancie. Potrebná jednota sa vytratila i z kultúrnej scény. Aj v minulosti bola bežná špecializácia, umelci sa zameriavali na určitý druh či okruh tvorivej činnosti, v podstate však pracovali štýlom svojej doby. Teraz takáto jednota štýlu neexistuje.
Ďalším znakom súčasnej kultúry je odklon od
klasických estetických mier a odmietanie jasných umeleckých kritérií.
Normy a pravidlá, ktoré boli prijaté a overené celými generáciami
tvorcov, prijímateľov, znalcov a milovníkov umenia, ktoré prešli skúškou
času, sa stali akoby nepotrebnými. Navyše, ako mor sa rozšírilo tvrdenie
o nepotrebnosti morálnych kritérií pri tvorbe umenia. Európska kultúra sa
vzdialila od svojho kultúrneho dedičstva. Postupne nám tu vyrástla vulgárna
kultúra bez viery a zdanlivo bez svetonázoru. Časť umeleckej produkcie sa
stala prehliadkou sociálnej a psychickej morbídnosti, pričom takéto
prejavy majú takmer všade otvorené dvere, nechýba im mediálna ani finančná
podpora.
Odtrhnutie estetického od etického je spojené
s deformovaným poňatím úlohy umenia. Dôsledkom je neprimerané
zdôrazňovanie alebo naopak potláčanie niektorých aspektov. Zatiaľ čo staršie
umenie sa pokúšalo o celistvosť a prinášalo určité posolstvo, teraz
sa záber zužuje a obsah stenčuje. Umelecké snaženia sa uzavreli do
bludného kruhu, v ktorom dochádza k preskokom od vulgárneho
naturalizmu k abstrakcii odmietajúcej realitu a od pozitivizmu
k iracionálnemu tápaniu. Nemalá časť intelektuálov prijala presvedčenie
o absurdite sveta a života.
V absurdnom svete sa vysoko cení lacná
zábava, slúžiaca na prekrytie existenciálnej prázdnoty. Produkty zábavného
priemyslu stavajú na priemernosti. Chcú zaujať masy, vychádzajú v ústrety
nízkemu vkusu spoločenskej spodiny. Nová pseudokultúra odmieta, prípadne
zosmiešňuje to, čo človeka presahuje, a tým ho vedie do absurdnosti života
bez Princípu a bez Pravdy. Umenie bez ideálu, pretože už nemôže alebo
nechce byť nadľudské, píše Papini, stalo sa „neľudským“, nízkym, chladným:
„Oddelilo sa od opravdivého a integrálneho človeka, od inštinktu, od
ideálu, od túžob, od lások tohto tvorstva, stvoreného z krvi a ducha,
tvorstva, ktoré sa volá človekom“ (Giovanni Papini: Eseje o umení).
Vrcholom absurdnosti je, že súčasné umenie ide
proti kráse, chváli sa škaredosťou a necudnou nahotou, šokuje
a dráždi, bojí sa pravdy o sebe – už nechce povznášať
a vychovávať, lebo ktosi povedal, že je to nemoderné. Ide tu o akýsi
intelektuálny snobizmus, v ktorom sa miesi domýšľavosť
s diletantizmom a pokrytectvo s formalizmom.
* * *
Úpadok kultúry priamo súvisí so sekularizmom.
Zdanlivé vyslobodenie človeka a umenia spod kurately náboženstva znamená
v skutočnosti ochudobnenie a podriadenie sa diktátu módy
a komercie. V kultúre a umení zrazu niet pevných pravidiel, niet
krásy ani morálky – všetko je dovolené, hoci nie všetko osoží. Kardinál Sarah
píše, že sekularizácia je strašný jav, rozhodnutie žiť v temnotách. Strata
zmyslu pre sakrálnosť zužuje pohľad na svet a oberá ľudí o radosť,
nezávislú od chvíľkových vzruchov: „Západ sa niekedy podobá zatrpknutému
starcovi. Chýba mu detská prostota... Neschopnosť žasnúť je znakom umierajúcej
civilizácie.“ Kardinálove slová znejú prísne, ale vychádzajú
z presvedčenia, že západná civilizácia prežíva smrteľnú krízu: „Západ
vyhostil Boha a to viedlo k potláčaniu všetkého, čo je v ľudskom
živote posvätné. Posvätno sa stalo zanedbateľnou veličinou. Boh sa zdá človeku
čoraz vzdialenejší, taký vzdialený, že desakralizácia už nevyvoláva žiaden
ohlas. Prechádzame okolo najposvätnejších vecí, a neprenikne nás ani
záblesk úcty a bázne“ (Robert Sarah: Pane, zostaň s nami).
Moderný človek natoľko zanedbáva svoje vnútro,
že už ani nevie, kým je. Je ponorený do bahna svetských starostí a radostí, pritom sa ľahostajne pozerá
na zlo, nespravodlivosť a mravný úpadok. Výstrelky a abnormality sa
stali normou, nielen vo sfére kultúry, ale už aj v každodennom živote
bežných ľudí. A z tohto bludného kruhu akoby nebolo východiska,
západná spoločnosť ako celok totiž ešte stále nechce uznať vážnosť situácie,
v ktorej sa nachádza. Popieranie reality je ovocím pýchy a velebenia
falošných hodnôt – škaredosť sa vydáva za krásu a z nemravnosti sa
robí pokrok: „Západný človek napriek znepokojujúcim symptómom odmieta
o sebe zapochybovať. Pozrime sa na príklad umenia, architektúry, poézie,
maliarstva či hudby. Môžeme zatvárať oči pred tým, ako otrasne poklesli? Krása
sa stratila z obzoru. Ošklivosť sme pozdvihli na normu...“ (Robert Sarah:
Pane, zostaň s nami).
* * *
Tak ako sa nám javia niektoré staré kultúry
vzdialené a podivné, tak sa ľuďom budúcnosti bude javiť podivný
a nepochopiteľný náš terajší svet. Budú asi krútiť hlavou nad
vyprázdnenosťou dnešných foriem a neurotizmom, ktorý trčí z každého
diela súčasnosti. Povedzme naše stavby: sú úbohé v porovnaní so starými
palácmi a katedrálami. Západná kultúra, tak ako vznikla, je
v niektorých ohľadoch výnimočná, výnimočný je napríklad jej zmysel pre
históriu, zaujatosť časom a priestorom, hĺbavosťou a analýzou. Keď sa
tieto znaky začali vytrácať, signalizovalo to začiatok konca. Ale málokto to
bral vážne.
Spengler tvrdí, že v modernom umení
prevláda bezmocnosť, bezradnosť a lož. Vymýšľajú sa nové a nové triky
na oklamanie publika. Striedanie a zamieňanie sa považuje za vývoj. Ilúzia
strieda ilúziu, napodobenina napodobeninu, a to všetko je sprevádzané
planým teoretizovaním a táraním o progrese a nových objavoch.
Namiesto veľkého štýlu panujú módne trendy a celok umenia sa rozpadá na
márne kúsky: „Na jedného veľkého umelca vždy pripadala stovka ďalších, ktorí
robili umenie. Pokiaľ však existovala nejaká veľká konvencia, a teda
ozajstné umenie, robili aj oni niečo užitočné. A môžeme ich ospravedlniť,
pretože boli v celku tradície pôdou, ktorá tento celok niesla. Avšak dnes
sú tieto desaťtisíce len nato, aby žili... všetky umelecké inštitúcie by sme
dnes mohli zavrieť bez toho, žeby sa to skutočného umenia čo len dotklo“
(Oswald Spengler: Zánik Západu).
Ján Maršálek
(Úryvok z knihy Spoločnosť bez svetla)
::
Súvisiaci článok: Spoločnosť bez svetla (recenzia)
Súčasná situácia spoločenského života nám signalizuje ako hlboko sme klesli. Máme ešte možnosť, chuť a silu povstať k tvorivému a radostnému životu? Neustály úpadok života viery prináša aj úpadok morálky i úrovne medziľudských vzťahov. Všetko sa akosi mechanizuje a automatizuje. Naše emócie a city slabnú. Strácame schopnosť zdravo myslieť. Trápia nás čoraz viac choroby tela i duše. Už ani nevoláme "Bože buď nám milostivý a žehnaj nás." Správame sa Bohorovne a chceme si vystačiť sami s ľudskými prostriedkami a silami a to je príčinou našej biedy. Žijeme apokalyptickú dobu. Kam chceme prísť ak Boha vytláčame z nášho života i sveta. Veď on je stvoriteľom sveta a darca života. Niet inej cesty ako s ním a pre neho. Vďaka autorovi, že to dokáže pripomínať svojou literárnou tvorbou i touto knihou. Ľ
OdpovedaťOdstrániť