Nádej

 

Ján Grešák

Najhoršie bývali rána. Neúprosné rána s chladnými obločnými sklami a omamnými pachmi dezinfekčných prostriedkov. Kamila z nich dostávala závrat. Keď ju sem priviezli, zdalo sa jej, že vzduch, ktorý sa predieral cez úzku štrbinu medzi sklápacím oblokom a kovovým rámom, je svieži, ale čoskoro prišla na to, že je to pach, ktorý jej ostal v čuchových bunkách z ostatných dní a týždňov.

Hlavou jej stále vírili tie isté myšlienky, uvedomovala si pohyb v mozgových závitoch a informácie zmyslov: pach, bolesť, zvuky, únavu. Chvíľu pozerala, ako štrbinami v spustenej rolete prebleskuje bledé svetlo. Smutná izba, posteľ vedľa postele.

Kamila pozorovala, že lekári majú pacientov roztriedených. Už sa naučila na tvárach personálu čítať, že tu bude dlho. No zaradená je medzi nádejné prípady.

Počas prvých dní, len čo otvorila oči, zacítila neznesiteľnú bolesť hlavy a hneď upadla do mdlôb. Bol to azda dôsledok elektrošokov, ktoré absolvovala. Len čo sa prebrala, hneď sa jej v mysli objavil Lukáš. Výčitka ju i teraz, po niekoľkých týždňoch, gniavi ako najťažší balvan tohto sveta. Veď ona poslala svojho jediného syna na motorke do mesta. Zabil sa tesne pred promóciou. Teraz musí pykať, a to nielen tu, na psychiatrii, ale ak sa raz odtiaľto dostane, až do konca svojho života. Márne ju lekári uisťovali, nerobte si výčitky, vy predsa za nič nemôžete, na vine bol vodič toho Passata.

Asi po troch týždňoch sa už stala súčasťou nemocničného prostredia. Vedela, kde čo je, lekárov a sestry poznala po mene. Necítila sa horšie. Bola zvedavá, ako dlho ju tu budú držať. Na začiatku jej povedali, že o pár týždňov pôjde domov.

V noci doviezli ďalšiu pacientku. Chrčivo dýchala, strhané rysy tváre, neistý pohľad a nervózne chvenie rúk prezrádzali, že sa dostala do ťažkého duševného stavu. Dlho sa doma mordovala s depresiou, kým nepojedla všetky lieky, čo jej prišli pod ruku. Ležia tu už štyri. Ešte mladé dievča s vystrašenými očami, závislé od hracích automatov, a slobodná matka, ktorá sa pre krach podniku, v ktorom pracovala, ocitla na dlažbe a dva roky si márne hľadala zamestnanie. Totálne nervové zrútenie, pokus o samovraždu. Dve z hospitalizovaných sa celú noc prevaľovali v posteliach a nervóznymi pohybmi si upravovali podhlavníky. Jedna chvíľami dostávala záchvaty, metala sa na posteli, zhodila vankúš, kopala do paplóna a trhala plachtu. Potom si sadla a tĺkla päsťami do kolien. Upokojila sa, až keď jej pichli injekciu.

Keď prichádza vizita, je v izbe ticho a vzduch je plný očakávania. Pre všetky má vizita zásadný význam. Len pre Kamilu neznamená vôbec nič. Od vizity, až kým nedonesú obed, sedáva vzpriamená na posteli a hľadí von. Posteľ má pri obloku.

Raz ráno sa doktora formálne opýtala, kedy ju pustia. Jemne sa dotkol jej vychudnutého ramena a povedal, že musí trochu spevnieť. Zajtra budú dva mesiace, čo ju tu väznia. Je rozhodnutá, že sa bude pýtať domov. Idú Vianoce.

Nasledujúceho dňa sa odhodlala:

„Pán primár, nemohla by som ísť domov?“

Nejasne tušila, že použitím podmieňovacieho spôsobu mu uľahčila odpoveď. Pôvodne sa chcela opýtať, či má nádej dostať sa domov, ale vo chvíli, keď otvorila ústa, jej napadlo, že by to bolo nevďačné.

„Ešte nie ste celkom v poriadku,“ vyriekol súcitne.

„Viem. Chcem sa len pozrieť domov,“ povedala a odrazu si uvedomila, že nemá veľkú chuť vyjednávať.

„Uvidím. Je to ťažké. Liečba vašej choroby si vyžaduje dlhší čas. Som presvedčený, že ma chápete, ale urobím, čo bude v mojich silách.“

Dni tu plynú pomaly. Chýba v nich optimizmus. Existuje iba svet zahalenej bolesti a netrpezlivého očakávania. Život je poznačený neistotou, ktorá sa každým dňom zvyšuje.

O pár dní ju primár zavolal a oznámil jej, že môže ísť domov. Podal jej ruku a zaželal šťastné Vianoce.

Pred hlavnou bránou liečebne hrali vianočné koledy, v uliciach sa trblietali ozdoby, z neba poletovali snehové vločky. Zamyslená ani nezbadala, ako sa ocitla pred kostolom. Vošla a kľakla si. Modlila sa. Plamienok večnej lampy pred bohostánkom občas prskavo preskočil. Vstala a hlbokou poklonou sa rozlúčila s Ježišom, ktorý sa čoskoro narodí a prinesie na tento svet lásku a radosť.         

Prvý raz po nekonečne dlhých týždňoch sa Kamile na tvári zamihotal úprimný ľahký úsmev, hoci si uvedomovala, že jej život už nikdy nebude taký ako predtým. Kráčala však pevne odhodlaná ešte čosi s ním urobiť.

 

Ján Grešák

::

Z tvorby autora:

Spomienka na Vianoce

Čakanie na hlahol

::

PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.