Útek z tábora nútených prác

 

Obálka vydania z roku 1993

Karel Kukal: Deset křížů

 Praha, Academia, 2020

Knižka politického väzňa Karla Kukala (1927–2016) opisuje útek väzňov z tábora pri Hornom Slavkove. Je to teraz jej tretie vydanie, predchádzajúce vydania, prvé z roku 1993 a druhé 2003, sú rozobrané. Úvodné slovo je od Jiřího Padevěta, ktorý v ňom približuje vtedajšiu situáciu po tom, čo sa 25. februára 1948 Československo ponorilo na dlhé desaťročia do komunistickej totality, ktorá bola k svojim občanom nesmierne brutálna; komunistická strana si vyžadovala absolútnu poslušnosť a každý odpor trestala, v táboroch nútených prác sa mohol ocitnúť každý, o kom sa komisia uzniesla, že by mohol mať nedobrý pomer k ľudovo-demokratickému zriadeniu, alebo že bol proti znárodneniu, či vlastnil väčší majetok.

Za ostnatými drôtmi, medzi strážnymi vežami vznikol svet, v ktorom komunistický režim na malom priestore svoju nenávisť koncentroval a zameral na celkom bezbranné obete. Človek sa stal len číslom, ktoré sa v prípade zranenia či úmrtia len prečiarklo. Medzi väzňami boli demokratickí politici, kňazi, vojaci, policajti, skauti, študenti, adventisti i jehovisti. Tiež príslušníci východnej armády, ktorí prežili krvavé boje na Dukle, letci, ktorí prežili bitku o Britániu, ľudia z domáceho protinacistického odboja. Ľudský život v týchto táboroch nemal žiadnu cenu, ale boli to miesta hrdinstva, túžby po slobode a spravodlivosti. Do tohto priestoru sa dostal aj Karel Kukal z Prahy, ktorý s kamarátmi vydával ilegálny časopis, okrem toho posunuli ohrozeným ľuďom legitimácie, ktorých falšovanie bolo odhalené.

Z neľudských podmienok väzenia a ťažkej práce sa z tábora XIV pri Hornom Slavkove podarilo uniknúť 15. októbra 1951 dvanástim väzňom. V priebehu úteku smrteľne zranili strážnika Jána Guckého, ktorý chcel strieľať, a zranili Karola Landu. Strážnika Zdeňa Dušku odzbrojili. Zradil ich spoluväzeň Jiří Levinský, ktorý sa od nich odpojil pod zámienkou stratenej čapice a zburcoval stráže, upozornil ich na útek.

Časti utekajúcich väzňov sa podarilo dostať do Stanovíc, ale do prenasledovania sa zapojili i  armádne jednotky, a tak utečencov rýchlo našli. Zranených bolo niekoľko príslušníkov SNB a zastrelení boli väzni Ferdinand Compela, František Petrů, Vladislav Roubal, Jan Trna a Jan Úlehla. Väzeň Ladislav Plšek, ktorý vydržal v úkryte celý deň, sa sám prihlásil v tábore a autor spomienok Karol Kukal bol zavlečený späť do tábora s nohou v sadre. Väzeň František Čermák bol zastrelený pri pokuse o prechod štátnej hranice v decembri 1952, niekde pri Malackách. Miroslav Hasil pravdepodobne spáchal samovraždu pri pokuse o jeho zadržanie SNB v Dolných Bojanoviciach, keď sa chcel stretnúť so svojimi kamarátmi na katarínskej zábave 28. novembra 1952 a našiel sa niekto, kto ho udal, bol príslušníkmi ŠtB prichytený a možno zranený. Ladislav Plšek a Boris Volek boli odsúdení štátnym súdom na trest smrti a popravení 11. novembra 1952 v Prahe na Pankráci. Zdeněk Štich sa po brutálnych výsluchoch nervovo zrútil, stratil pamäť a bol trvalým invalidom. V roku 1991 bol rehabilitovaný a v roku 2001 vyznamenaný prezidentom Václavom Havlom. Zomrel v roku 2013. Jediným žijúcim z tohto úteku zostal Karel Kukal, ktorý bol pôvodne odsúdený na sedem rokov, už v roku 1948, a po úteku na ďalších 25 rokov, bol však prepustený z väzenia na amnestiu v roku 1962. V roku 1968 odišiel do Švajčiarska, zomrel v roku 2016.

V knihe je okrem textovej časti viacero čiernobielych fotografií a kópií dokumentov a rozsudkov, ako aj list Borisa Volka na rozlúčku pred trestom smrti, zoznam zastrelených na úteku i dokumenty z rehabilitačných konaní a zo stretnutí po rokoch. Pokiaľ to situácia dovoľovala, každoročne sa pri pamätníku zastrelených na cintoríne v Hornom Slavkove koncom mája konala z iniciatívy organizácií združujúcich bývalých politických väzňov pietna spomienka na väzňov z úteku. Kniha je v pevnej väzbe, má 140 strán a na obálke tretieho vydania je čiernobiela fotografia Karla Kukala.

V závere autor uvádza deväť mien zastrelených, deväť krížov... a kladie otázku, ktorý je ten desiaty: „Domnievam sa, že by mal niesť meno Zdeňka Šticha. Ten síce žije. Ale zabili mu dušu. A to je niekedy horšie než vražda.“

Kniha je cenným dokumentom o totalite, ktorá nastúpila v roku 1948 a postihla mnohých len preto, že mali vlastný názor, usilovali sa o slobodu a demokraciu a odmietli sa podriadiť totalitnej moci, ktorá postihovala každý náznak túžby po slobode. Má teda čo povedať i v súčasnosti.

 

Ľudovít Košík

::

Odporúčame:

Rudolf Tibenský: Tango s pekelníkmi

Jana M. Lapšanská: V tvojom náručí

Štefan Wolf: Vrchárske drámy

::

Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).