Zopár spomienok

 

Vlado Gregor

Od malička som si vážil starších ľudí a rád som ich počúval. Už ako desaťročný som s nimi politizoval, lebo už vtedy som čítal Kultúrny život a Literární listy a sledoval, ako sa prepadáme do poníženia a ako rozkvitá karierizmus a nehanebnosť.

Vyjadril som sa nedávno pre české Parlamentní listy o viacerých ľuďoch, považovaných za hrdinov a disidentov bez bázne a hany, v tom zmysle, že si nebudem nimi špiniť ústa, lebo ich hrdinstvá sú všeobecne známe. Vôbec to nebolo preto, že by som sa cítil od nich morálnejší, múdrejší alebo odvážnejší.

Mnohí si robia vtipy z pivných rečí, ale pri pivečku sa ľudia otvárajú a povedia naozaj pravdu, vyjadria aj svoje city. Preto mám o mnohých oficiálnych oslávencoch informácie, ktoré sa  verejne nehovoria. Biblická definícia „nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo“ sa stále viac a intenzívnejšie potvrdzuje, zvlášť v tejto informačnej dobe. Mnohí ľudia sa práve preto snažia byť anonymní a úmyselne neúprimní. Sú oponentmi voči všetkému, ale pod nič sa nepodpíšu. Na rozdiel od nich som sa pod svoje aj občas dosť ostré postrehy vždy podpísal.

Poznal som mnohých protestujúcich, nespokojných a ambicióznych, ktorí mali sklony k paranoji a nakoniec ako paranoickí aj skončili. Vždy žili s pocitom, že ich niekto podozrieva, sleduje a obviňuje. Zhruba môžem povedať, že som, zvlášť v mladosti, trpel opačnou tendenciou, totiž tým, že som ľuďom dôveroval, mal ich rád a nikoho som nepodozrieval, že by mi chcel zle, alebo ma udával. Žiaľ, následne sa ukázalo, ako hlboko som sa mýlil. Je fakt, že tak ako paranoja, tak aj nezdravá dôvera ku všetkým je určitou úchylkou, ba až chorobou. Svojím spôsobom som žil v inom svete, až kým ja a tiež moji blízki sme nezačali dostávať pozvánky na výsluchy.

Až po Nežnom prevrate mi prišiel jeden dodatočne úprimný priateľ oznámiť, že dal tajným moje rukopisy, keď uňho našli texty od chartistov. Keďže to takto nebojácne oľutoval, nebudem ho menovať. Pri tom mojom hlúpo odvážnom a možno až chorobne otvorenom spôsobe života som teda neraz narazil a spoznal mechanizmus a realitu ľudskej zloby.

Zakaždým som založil nejaký diskusný klub, schádzali sme sa po rodinách a zamestnaniach. Potom nás začali všetkých osobitne predvolávať a jednotlivo nám tvrdiť, že to ten druhý zo skupiny nás zradil, ľudovo povedané nabonzoval. Keďže som niektorým kamarátom stopercentne veril, vždy sa diskusný klub napriek vyhrážkam ŠtB po čase obnovil. Našťastie som to do udalostí v roku 1989 prežil bez väčšej ujmy, odhliadnuc od niekoľkých pobytov na psychiatrii, ktoré sa však dali vydržať a dali mi oveľa hlbší pohľad na život a ľudskú úbohosť. Zažil som totiž predtým aj veľa ľudskej dobroty, čo mi pomohlo takéto nepríjemné zážitky prekonať. Pri výsluchoch sa mi vyhrážali až tromi rokmi väzenia, keby našli moje výlevy rozmnožené, ale našťastie boli iba v rukopisoch. Oficiálni disidenti sa totiž odo mňa držali na dištanc a ani sa im nedivím.

Pýtal som sa neskôr kamaráta, s ktorým som sa spoznal vo volebnej komisii a ktorý ako kontrolór a komunista poznal aj mojich vyšetrovateľov, prečo mi nikdy nenavrhli spoluprácu. Povedal mi, že preto, lebo vedeli, že by som všetko vytáral. Aký som bol vtedy, taký som stále, preto sa aj teraz mnohí odo mňa radšej držia obďaleč.

Stretával som sa s mnohými praktickými ľuďmi, napríklad s plynármi, nech im je zem slovenská ľahká. Podobne ako Ježiš s Jozefom aj oni si hľadali prácu po celom Izraeli, aj oni plynofikovali celé Slovensko a na staré kolená robili revízie, aj u významných osobností a či „osobností“.

Tak som sa trošku vyznal zo svojej kariéry, ktorá zo svetského hľadiska nebola veľmi úspešná. Ale nikto mi až doteraz ani veľmi neublížil a za to patrí Bohu vďaka. Deo gratias!

Vlado Gregor

::

Prečítajte si: Rozhovor s Vladom Gregorom

::

Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod článkom.

Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície, prihláste sa
na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.