Karol Dučák |
Narodil som sa v roku 1953, keď o súčasnej riadnej forme rímskeho rítu nebolo ani chýru, ani slychu, hoci liturgické hnutie už vtedy pripravovalo pôdu pre nastávajúce zmeny v liturgii. S riadnou formou rímskeho rítu som sa v praxi začal oboznamovať až vo veku sedemnásť rokov. Vyrastal som v tej forme liturgie, ktorá má dnes označenie mimoriadna forma rímskeho rítu. Dokonca som aj niekoľkokrát miništroval, takže si túto formu liturgie dobre pamätám. Napriek tomu dnes pri každej príležitosti ďakujem Bohu za riadnu formu rímskeho rítu. A prečo? Tých dôvodov je veľa. Pokúsim sa podrobnejšie rozobrať aspoň niektoré z nich.
Hneď prvý dôvod je výslovne praktický. Ako
žurnalista a spisovateľ som človek veľmi roztržitý a sústavne
zamyslený. Stáva sa mi, že niekam prídem a zrazu zistím, že som zabudol,
načo som tam vlastne išiel. Každú voľnú chvíľu trávim študovaním dokumentov
a písaním. Preto ma stojí isté úsilie koncentrovať sa na svätej omši
a byť na nej duchom prítomný. Ak by som bol na svätej omši, slávenej v mimoriadnej
forme rímskeho rítu, pri ktorej by kňaz ticho odriekal po latinsky omšové texty a ja by som nevidel, čo robí pri oltári, v tom momente by moje
myšlienky uleteli do nenávratna. Bol by som síce telom prítomný v kostole,
ale duchom by som bol kdesi úplne inde. Rozmýšľal by som o tom, čo budem
písať v najnovšom článku, alebo by som rozvíjal nejakú teologickú či inú
úvahu, ale zo svätej omše by som veľa nemal.
Preto ďakujem Bohu za tú formu liturgie, ktorá
sa slávi v drvivej väčšine našich chrámov dnes. Vďaka tomu, že riadna
forma rímskeho rítu mi umožňuje byť na svätej omši in medias res
(uprostred deja), vďaka tomu, že vidím kňazovi na ruky a viem presne, čo
kedy robí, môžem byť aj duchom prítomný na svätej omši a teda môžem sa
k Bohu priblížiť viac ako na svätej omši slávenej v mimoriadnej forme
rímskeho rítu.
Nie som ostatne sám v tomto postoji.
Rozprával som sa s katolíckym vysokoškolským pedagógom, autorom niekoľkých
teologických diel a špičkovým odborníkom v svojej profesii, ktorý je
zhruba v mojom veku. Ten mi okrem iného povedal, že svätá omša, pri ktorej by videl chrbát kňaza, potichu recitujúceho latinské
texty, preňho veľa neznamená.
Pritom je nesporné, že mimoriadna forma rímskeho
rítu má bez najmenších pochybností mimoriadne zásluhy na rozvoji Katolíckej
cirkvi. Kto sa v nej cíti doma, bolo by nesprávne brať mu možnosť
zúčastniť sa na nej. Ja k tejto forme tiež cítim hlbokú úctu, dokonca som
uverejnil v tomto časopise komuniké generálnych predstavených komunít Ecclesia
Dei na obranu mimoriadnej formy rímskeho rítu (porov. priestornet.com).
Nemám problém ani s latinčinou. Keďže pri
písaní článkov ale aj kníh musím často prekladať z latinských textov, mám
aspoň základné znalosti latinského jazyka. Napokon aj Pater noster viem
odriekať spamäti už od čias detstva, keď sa ho počas svätých omší veriaci
nahlas modlili. Dokonca som vo viacerých svojich článkoch v nedávnej
minulosti poukazoval na potrebu odriekať aspoň niektoré texty svätej omše po
latinsky aj pri riadnej forme rímskeho rítu.
Popri všetkej posvätnej úcte
k predkoncilovej liturgii však musím konštatovať, že doma som
v riadnej forme rímskeho rítu, ktorá priniesla do liturgického života
Katolíckej cirkvi mnohé pozitívne zmeny. Aj keď zaiste nie je dokonalá, pretože
je dielom ľudským a dokonalé veci sú len diela Boha, má svoje silné
stránky, vďaka ktorým prispieva k obohateniu viery laikov, prítomných na
liturgii.
Jednou z nich je bohoslužba slova. Druhý
vatikánsky koncil nastolil požiadavku zaradiť do čítania počas svätých omší
viac textov zo Svätého písma v priebehu niekoľkých rokov. V koncilovej
konštitúcii Sacrosanctum concilium je okrem iného uvedené: „Aby sa
veriacim pripravil čím bohatší stôl Božieho slova, majú sa im štedrejšie
otvoriť poklady Biblie tak, aby sa za stanovený počet rokov prečítali ľudu
dôležitejšie časti Svätého písma“ (Sacrosanctum concilium, č. 51).
Na omšiach slávených v mimoriadnej forme
rímskeho rítu sa ešte pred redukciou tohto počtu pápežom Piom XII. čítalo len
jedno percento textov Starého zákona (nepočítajúc žalmy) a 16,5 percenta textov
Nového zákona. Na omšiach slávených v riadnej forme rímskeho rítu sa však
počas rokov A, B a C prečíta omnoho viac – až 13,5 percenta textov
Starého zákona a 71,5 percenta textov Nového zákona (porov. catholic-resources.org).
To je veľmi dôležitý pokrok
v pokoncilovej liturgii. Je chronicky známe, že len mizivá časť katolíkov
študuje Sväté písmo. Tento nedostatok do značnej miery supluje riadna forma
rímskeho rítu, pri ktorej veriaci spoznajú Sväté písmo omnoho dôkladnejšie ako
laici pri mimoriadnej forme rímskeho rítu. Riadna forma rímskeho rítu je v porovnaní
s predchádzajúcou formou rímskeho rítu lepšou biblickou školou aj vďaka tomu,
že medzi lektorov sa zaradili aj laici, ktorí si takto, vlastným čítaním, ešte
lepšie môžu zapamätať texty Svätého písma.
Silnou stránkou riadnej formy rímskeho rítu je
aj návrat k prijímaniu pod obidvoma spôsobmi a znovuzavedenie
niektorých pôvodných prvkov liturgie, napríklad tropovania, ktoré po
Tridentskom koncile úplne odstránil z liturgie misál z roku 1570. Do
riadnej formy rímskeho rítu sa však dostali aj niektoré diskutabilné novoty,
ktoré oprávnene vzbudili rozruch predovšetkým medzi ultrakonzervatívnymi
katolíkmi. Je však potrebné si uvedomiť, že pokoncilová liturgia v roku
1970 s takými novotami pôvodne nerátala, ale až v neskoršom období
ich do liturgie pretlačili liberálni a modernistickí kňazi i laici. Za všetky
spomeňme aspoň neobmedzený rozsah miništrovania laických žien, sprevádzaný
rozporuplnými reakciami medzi katolíckymi teológmi i laikmi.
Je síce pravda, že miništrovanie žien bolo
tolerované v Katolíckej cirkvi aj pred Druhým vatikánskym koncilom, ale
len vo výnimočných prípadoch. Kódex kánonického práva z roku 1917, ktorý
platil až do roku 1983, uvádza, že ženy môžu miništrovať len vtedy, ak sa
v cirkevnom spoločenstve nenachádzali muži, avšak aj v takýchto
výnimočných prípadoch nesmeli miništrujúce ženy pristupovať k oltáru (porov. CIC 1917, kánon
813, § 2). Ženy teda nemali
nahrádzať mužov pri miništrovaní, len ich zastúpiť v prípadoch, keď muži
neboli prítomní. Mala to byť výnimka potvrdzujúca pravidlo.
Toto oficiálne platilo aj po Druhom
vatikánskom koncile, neoficiálne sa však pred zavedením pokoncilovej liturgie
v roku 1970 začali v nemeckých farnostiach objavovať medzi miništrantmi aj
dievčatá. Lenže v roku 1970 Kongregácia pre bohoslužbu a sviatosti zakázala
miništrovanie dievčat v inštrukcii Liturgicae instaurationes a tento
postoj „zopakovala v roku 1980 v inštrukcii Inaestimabile donum. Zákaz
miništrovania žien definitívne odstránilo nové vydanie Kódexu kánonického práva
v roku 1983, v ktorom sa miništrovanie povoľovalo laickým osobám bez ďalšej
špecifikácie. V roku 1994 Kongregácia pre bohoslužbu a sviatosti poslala
predsedom biskupských konferencií okružný list, v ktorom sa už hovorí, že aj
ženy môžu miništrovať. Zároveň sa však podčiarkuje, že formulácia v kľúčovom
kánone 230 § 2 má len charakter dovolenia a neplatí všeobecne. Je vecou
príslušného diecézneho biskupa, ako rozhodne. Teoreticky by teda mal formálny
postup vyzerať tak, že miestny farár požiada biskupa, aby povolil miništrovanie
dievčat a je na biskupovi, či to povolí. V nemecky hovoriacich krajinách sa
však dnes mnohí liberálni a modernistickí kňazi neunúvajú vôbec takéto žiadosti
biskupovi predkladať a rozhodujú sami“ (christianitas.sk).
Aj lektorát a akolytát žien umožňovala
Katolícka cirkev v obmedzenom rozsahu už pred Druhým vatikánskym koncilom.
Z historických prameňov sa dozvedáme, že v kresťanskom staroveku bola
v liturgii bežná „služba diakonís (lat. diaconissa, ae, f; gr. diaconos, f
– služobníčka, pomocníčka, žiačka), známa už v prvotnej Cirkvi. Diakonisy
boli ženy, ktoré pomáhali v cirkevnom spoločenstve, starali sa
o chudobných a chorých... Na Západe prinášali diakonisy Eucharistiu
do domov, zvlášť k chorým. V liturgickom zhromaždení podávali
diakonisy kalich ženám, ďalej sa starali o katechetickú výchovu
a dávali pozor na poriadok v kostoloch a oratóriách (ostiaria).
Niekedy boli diakonisy prítomné pri rozhovoroch
biskupov, presbyterov a diakonov so ženami. Od tretieho storočia sa
ich služba rozšírila aj na asistenciu pri krste žien, zvlášť bola potrebná
pomoc pri obliekaní. Úlohou diakonís bolo zaviesť ženy k im vyhradeným
miestam v kostole, pretože nielen ženy a muži sedeli
v bohoslužobnom zhromaždení na rozličných miestach, ale aj odlišné stavy
a vekové kategórie (deti, mládež, slobodné ženy, vydaté ženy, stareny)
a aj panicky žijúci muži a ženy (eremiti, askéti, panny
a vdovy). Diakonisy spomína Tertulián (TERTULIANUS, Ad uxorem I,7; PL I.,
1286), sv. Klement Alexandrijský a aj Origenes. Na otázku či diakonisy
patria do klerického stavu, definitívne odpovedal už Nicejský koncil
v roku 325 v treťom kánone, že diakonisy nepatria medzi klerikov a sú
laičkami... Diakonisy... nikdy nezastávali služby obsahovo totožné so službami
svätených diakonov podľa tridentského chápania, ich služba nemala nikdy
sakramentálny charakter, ako je to u mužskej služby diakona“ (Caban, P.: Dejiny
kresťanskej liturgie v staroveku. Prvé vydanie. Praha: Paulínky, 2013. 136
s. ISBN 978-80-7450-074-9, s. 110–111).
V inej svojej publikácii autor
o službách diakonís píše: „Čiastočne pretrvala služba diakonís
v spoločenstvách niektorých kontemplatívnych ženských reholí, napr.
kartuziánok, kde aj v súčasnosti pri slávnostných sľuboch
v spojitosti so zasvätením panien prijímajú i túto charizmu služby.
V obrade to môže byť vyjadrené priložením štóly, do Druhého vatikánskeho
koncilu i podaním manipulu. Ich oprávnenia sú: čítať epištolu pri
konventuálnej omši, rozdávať sv. prijímanie, v kartuziánskom spoločenstve
sestier čítať pri komunitnom čítaní evanjelium. Niektoré pramene hovoria, že ak
nie je pri niektorej bohoslužbe prítomný klerik, môžu pri podávaní Eucharistie
používať štólu“ (Caban, P.: Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého
vatikánskeho koncilu. Prvé vydanie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2010.
ISBN 978-80-7162-802-6, s. 67).
Čiže summa summarum: diakonisy aj pred Druhým
vatikánskym koncilom boli čiastočne účastné v liturgii. Mohli dokonca v
rehoľných spoločenstvách rozdávať sväté prijímanie, čítať epištolu pri
konventnej omši, atď. Ich služba však nikdy nemala sakramentálny charakter, ako
služba diakonov. Nikdy nepatrili medzi klerikov a vždy boli laičkami. Toto malo
zostať navždy nezmenené. Po Druhom vatikánskom koncile však nastala nová
situácia a laické ženy začali postupne nahrádzať mužov v službe pri
oltári. Najhoršia situácia je na Západe. Ja sám som bol viackrát mimoriadne
pohoršený pri svätých omšiach v Rakúsku, kde som dlhé roky pracoval. Pri
jednej svätej omši – bolo to v horúci júnový deň – som bol krajne
popudený, keď rozdávala sväté prijímanie dievčina v pásikavom tričku a
vypasovaných krátkych nohaviciach dopoly stehien. Keď som sa o pár dní
neskôr rozprával s mojím priateľom, diakonom Manuelom, ktorý pri tejto
svätej omši asistoval celebrantovi, povedal som mu: „Manuel, si dobrý
a zbožný diakon a ja si Ťa vážim, ale v nedeľu som bol krajne
pohoršený počas svätej omše. Oblečenie dievčiny, čo rozdávala sväté prijímanie,
ma doslova šokovalo.“
Manuel mi odvetil: „Karol, aj ja som bol
krajne pohoršený. My sme si tú dievčinu po svätej omši spolu s pánom
farárom predvolali a povedali sme jej, že to bolo naposledy, čo prišla
rozdávať sväté prijímanie takto sporo oblečená. Veď som z nej mal pocit,
ako keby prišla na mestské kúpalisko. A pritom táto dievčina je učiteľkou
náboženstva! No ak učiteľka náboženstva príde do kostola takto, čo potom iní
ľudia?“
Toto však nie je jediný liturgický nešvár. Kým
pred liturgickou reformou po Druhom vatikánskom koncile bol lektorát
a akolytát žien vyhradený len pre rehoľnice v rádovom odeve, dnes je
situácia diametrálne odlišná a zvlášť v západných krajinách často vidíme
nezasvätené ženy v civilnom odeve rozdávať sväté prijímanie. Videl som dokonca
laické ženy bez liturgického odevu pristupovať k svätostánku
a prinášať Eucharistiu z neho na oltár, pričom celebrant stál pri
oltári. Toto je absolútne neprijateľné a je to dokonca v priamom rozpore
aj so Všeobecnými smernicami Rímskeho misála.
Spomínam si, že som raz v Rakúsku povedal
pri jednej príležitosti môjmu priateľovi diakonovi Manuelovi: „Manuel, Ty ako
diakon sa musíš podriadiť celebrujúcemu kňazovi. Ale prosím Ťa, sľúb mi jednu
vec! Ak sa raz staneš kňazom a budeš samostatne rozhodovať, nedovoľ, aby
na svätej omši, ktorú Ty budeš celebrovať, prichádzali laické ženy bez
liturgického odevu k svätostánku a prinášali Eucharistiu z neho
na oltár.“
Manuel sa na chvíľu zamyslel a potom mi
povedal: „Dobre hovoríš, Karol. Sľubujem Ti, že ak sa raz stanem kňazom, budem
pamätať na Tvoje slová.“
Riadna forma rímskeho rítu je relatívne nová a po jej uvedení do praxe
došlo k mnohým pochybeniam.
Dostalo sa do nej nemálo liturgických nešvárov, ktoré odôvodnene vzbudili
konflikty vo vnútri Katolíckej cirkvi.
Napriek všetkým uvedeným nedostatkom je riadna
forma rímskeho rítu bezpochyby platným katolíckym obradom, milým Bohu. Máme o
tom dostatok jasných Božích znamení. Je potrebné v tejto súvislosti
pripomenúť mnohé eucharistické zázraky, spojené s riadnou formou rímskeho
rítu. Vari najznámejšie v stredoeurópskom priestore sa v nedávnej dobe
odohrali v Poľsku. Jeden z nich v roku 2008 v mestečku Sokółka.
Ďalší poľský eucharistický zázrak sa odohral v roku 2013 v katolíckej
farnosti sv. Jaceka v Legnickej diecéze.
Mnohé eucharistické zázraky sa udiali aj inde
vo svete. V Južnej Amerike to bola napríklad Argentína, rodisko súčasného
pápeža Františka. Eucharistický zázrak sa odohral v roku 1996
v metropole krajiny, v Buenos Aires. V Strednej Amerike to bolo
Mexiko, vôbec prvý štát amerického kontinentu, ktorý prijal kresťanstvo. V
krajine, v ktorej sa nachádza Guadalupe, najnavštevovanejšie mariánske
pútnické miesto na svete, došlo pomerne nedávno, v roku 2013, aj
k eucharistickému zázraku. Zázrak sa udial 24. júla v kostole Panny Márie,
Matky Cirkvi, ktorý sa nachádza v Jardines Colonia de la Paz, v známom
meste Guadalajara. Na severoamerickom subkontinente sa stal eucharistický
zázrak v roku 2015 v diecéze Salt Lake City (Utah, USA).
Mimoriadne úchvatnými sú opakované eucharistické
zázraky v Naju, v Kórei. V tomto prípade ide o obzvlášť
pozoruhodný fenomén, keď sa hostia priamo v ústach Kórejčanky Júlie Kimovej
premieňa na krvácajúce ľudské mäso, o ktorom sa lekárka Dr. Helena Owenová
vyjadrila, že je to srdce nemluvňaťa. Jedným z osobných svedkov týchto zázrakov
bol aj pápež Ján Pavol II. Toto sú však len najznámejšie z eucharistických
zázrakov poslednej doby. Ďalšie sa odohrali v Indii (Vilakkannoor, Kannur,
Kerala, India), kde sa pre zmenu zjavila Kristova tvár na hostii, ale aj
v iných krajinách sveta (porov. priestornet.com).
Nikdy v dejinách ľudstva sa za krátke obdobie niekoľkých desaťročí
neodohralo toľko eucharistických zázrakov ako v priebehu posledných
desaťročí.
S riadnou formou rímskeho rítu sú spojené aj posolstvá od Ježiša Krista a Panny Márie, ktoré od roku 1993 prijíma svetoznáma stigmatizovaná mystička Catalina Rivas. Táto jednoduchá Bolívijčanka bola počas mnohých svätých omší, slávených v riadnej forme rímskeho rítu, obdarená nadprirodzenými zážitkami, ktoré odovzdáva svetu. Posolstvá plné lásky a milosrdenstva, prijímané od Pána Ježiša a Panny Márie, odovzdáva Catalina Rivas veriacim (porov. youtube.com).
Je teda nesporné, že spochybňovanie hodnoty
katolíckej svätej omše slávenej v riadnej forme rímskeho rítu je dielom Zlého,
ktorý sa snaží za každú cenu vraziť klin medzi veriacich Katolíckej cirkvi
podľa jeho osvedčeného hesla: Divide et impera! (Rozdeľuj a panuj!).
Keď 7. júla 2007 pápež Benedikt XVI. svojim
apoštolským listom motu proprio Summorum
pontificum stanovil podmienky
koexistencie dvoch foriem latinského obradu, očakávalo sa, že tým skončí
dlhoročné obdobie útokov prívržencov mimoriadnej formy rímskeho rítu proti
existencii riadnej formy rímskeho rítu. Tieto očakávania sa však nesplnili.
Riadna forma rímskeho rítu je naďalej znevažovaná a jej zarytí nepriatelia
z ultrakonzervatívneho krídla katolíkov bezostyšne spriadajú plánu na jej
úplnú likvidáciu.
Je ich mnoho. Možno ich nájsť napr. na
stránkach časopisu Duše a Hviezdy, ktorý sám seba označuje za „Časopis písaný
katolíkmi predovšetkým pre katolíkov“. V komentároch pod článkami sa tieto
útoky objavujú často. Napríklad pod článkom doktora Radomíra Malého, ktorý sa v
článku „Katolícka obrana proti Traditionis custodes“ zaoberá druhým extrémom, a
to obmedzovaním existencie „tradičného obradu“, čiže mimoriadnej formy rímskeho
rítu. Voči tomuto obrannému postoju zaiste nemožno nič namietať, avšak nemožno
v nijakom prípade súhlasiť s útokmi proti svätej omši podľa misála
Pavla VI., teda riadnej forme slávenia svätej omše, neodborne nazývanej
nesprávnym pojmom NOM. Treba preto odmietnuť neodôvodnené argumenty doktora Malého
v prípade jeho tvrdenia, že v centre NOM (ako autor nesprávne
označuje riadnu formu rímskeho rítu) stojí človek a nie Boh (porov. duseahvezdy.cz).
Každý čo len trochu erudovaný liturgista však
vie, že toto tvrdenie sa nezakladá na pravde. Na katolíckej omši, slávenej
v riadnej forme rímskeho rítu, stojí v centre Boh. Sám Ježiš Kristus
zostupuje k obetnému oltáru, rukami kňaza premieňa prinášané dary, chlieb
a víno, na svoje presväté Telo a Krv. Na takejto svätej omši sa
sprítomňujú udalosti Poslednej večere, Veľkého piatku i vzkriesenia. Možno
povedať, že my, prítomní na tejto omši (týchto omšiach), sa akoby časovou
prešmyčkou ocitáme na Kalvárii a Krv Božieho Syna, ktorá vyteká z jeho
prebodnutého boku, zmýva náš hriech.
Avšak aj z iných zdrojov sa rozširujú
medzi veriacich katolíkov postoje, ktoré sú v rozpore s učením
Katolíckej cirkvi. Napríklad blog REX! ešte pred niekoľkými rokmi odrádzal
katolíkov od účasti na právoplatnej katolíckej svätej omši, slávenej
v riadnej forme rímskeho rítu: „Ktokoľvek, kto nemá možnosť zúčastniť sa
tradičnej omše, je ospravedlnený z tejto nedeľnej povinnosti“ (rexcz.blogspot.com).
Podľa tejto pomýlenej logiky veriaci, ktorý
nemá možnosť účasti na mimoriadnej forme rímskeho rítu, nemusí ísť
v nedeľu a v prikázané sviatky na svätú omšu slávenú v riadnej
forme rímskeho rítu. Katolícka cirkev však hlása niečo diametrálne odlišné.
Kódex kánonického práva v kánone 1247 uvádza jasne a jednoznačne: „V
nedeľu a v iné prikázané sviatky sú veriaci povinní zúčastniť sa na omši,
okrem toho sa majú zdržiavať takých prác a činností, ktoré prekážajú vo
vzdávaní kultu Bohu, v radosti, vlastnej dňu Pána, alebo povinnému
duševnému a telesnému oddychu“ (KKP, kán. 1247). A ďalej: „Prikázaniu
zúčastniť sa na omši zadosťučiní, kto je prítomný na omši, kdekoľvek sa slávi v
katolíckom obrade buď v sám sviatočný deň, alebo večer predchádzajúceho dňa“
(KKP, kán. 1248, § 1).
Neúčasť katolíka na svätej omši v nedeľu a
počas iných prikázaných sviatkov môžu ospravedlniť len závažné objektívne
príčiny, napríklad choroba, alebo starostlivosť o dojčatá, prípadne
dišpenz od povinnosti zúčastniť sa svätej omše v nedeľu a prikázaný
sviatok, udelený správnou autoritou Cirkvi (porov. KKP, kán. 1245). To isté
uvádza aj Katechizmus Katolíckej cirkvi (porov. KKC 2180–2181).
V žiadnom prípade nemôže ospravedlniť neúčasť katolíka na svätej
omši v nedeľu a v iné prikázané sviatky subjektívny úsudok veriaceho
o povahe právoplatnej katolíckej svätej omše!
Vyvolávanie konfliktov medzi prívržencami
oboch foriem rímskeho rítu škodí všetkým katolíkom. Jedine správnym východiskom
zo súčasnej situácie je liturgické zmierenie a snaha o dosiahnutie maximálne
možnej kompatibility oboch foriem rímskeho rítu podľa predstáv kardinála
Saraha, ktorý v jednom rozhovore okrem iného povedal: „Rovnako, ako Benedikt
XVI. aj ja dúfam, že obidve formy rímskeho rítu sa budú vzájomne obohacovať. To
znamená vylúčenie hermeneutiky zlomu. Obidve formy sa týkajú tej istej viery
a tej istej teológie. Byť v protiklade s nimi by bolo veľkou
ekleziologickou chybou“ (christianitas.sk).
Je zrejmé, že ďalšie pokračovanie reformy
liturgickej reformy je nevyhnutnosťou a inej alternatívy niet. Cesta
znevažovania riadnej formy rímskeho rítu a boj proti nej nemá a nemôže mať
perspektívu v Katolíckej cirkvi. Omša podľa misála Pavla VI. je najčastejšie
slávenou formou liturgie Katolíckej cirkvi v celosvetovom meradle, zatiaľ čo
prívrženci mimoriadnej formy rímskeho rítu predstavujú iba marginálnu časť
katolíkov vo svete. Toto by si jasne mali uvedomiť všetci odporcovia riadnej
formy rímskeho rítu.
Lenže ako sa môžeme my, ktorí inklinujeme
k riadnej forme rímskeho rítu, brániť proti kriveniu katolíckeho učenia a
snahám o diskreditáciu súčasnej omše podľa misála Pavla VI. bez toho, aby
sme ešte viac rozbíjali našu milovanú Katolícku cirkev zvnútra? Ako môžeme
prispieť k zmiereniu a znižovaniu napätia vo vzťahoch medzi katolíkmi navzájom?
Určite nie tak, ako to robia radikalizovaní
odporcovia z tábora prívržencov mimoriadnej formy rímskeho rítu. My
nebudeme znevažovať mimoriadnu formu rímskeho rítu ani urážať tých, ktorí ju
preferujú. Akcia vyvoláva reakciu a zlo plodí ešte väčšie zlo. Nebudeme
preto šíriť zlo. Naopak, budeme šíriť úctu aj k mimoriadnej forme rímskeho
rítu. Veď vychovala mnoho generácií katolíkov a dala Katolíckej cirkvi
mnoho svätcov.
Obe tieto formy sú nevyčísliteľným liturgickým
bohatstvom Katolíckej cirkvi a obe prispievajú k blahodarnému
rozkvetu Katolíckej cirkvi. Musíme šíriť lásku a toleranciu. Našou
najúčinnejšou obranou je a musí byť modlitba, v najlepšom prípade
spojená s ružencovou ofenzívou. Sám som sformuloval jednu takúto modlitbu,
ktorú predostieram ako svoj príspevok k zápasu o liturgické zmierenie
v Rímskokatolíckej cirkvi a odstránenie zbytočného napätia medzi
veriacimi.
MODLITBA ZA LITURGICKÉ ZMIERENIE, VZÁJOMNÉ OBOHACOVANIE A KOEXISTENCIU DVOCH FORIEM RÍMSKEHO RÍTU
Božský Spasiteľ Ježiš Kristus, vrúcne Ťa
prosím, odvráť všetkých radikálov z radov katolíkov od zámeru rozvracať
Katolícku cirkev zvnútra kvôli príslušnosti k rôznym formám rímskeho rítu.
Predrahý Kriste, vrúcne Ťa prosím, vstúp do
ich sŕdc a vzbuď v nich posvätnú úctu k obidvom formám – riadnej
i mimoriadnej forme rímskeho rítu, pretože Ty, Ježišu, osobne prichádzaš
na sväté omše v riadnej i mimoriadnej forme rímskeho rítu, rukami
kňaza premieňaš chlieb a víno na svoje presväté Telo a Krv a čo
je najväčší zázrak – sýtiš a napájaš nimi nás, veriacich, hoci si to
pre svoju nedokonalosť nezaslúžime.
Božský Spasiteľ, Ty si nám dal vo svätej omši
najvzácnejšiu sviatosť, ktorá je zdrojom a vrcholom celého kresťanského
života, netresci nás, prosím, za nesčíselné rúhania a urážky Tvojich
nehodných služobníkov, znevažujúcich riadnu alebo mimoriadnu formu rímskeho
rítu. Nedopusť, aby nevraživosť a rozbroje kvôli rôznym formám liturgie
vnútorne oslabili Tvoju svätú apoštolskú Katolícku cirkev.
Predrahý Ježišu, vrúcne Ťa prosím, zjednoť
tábory prívržencov rôznych foriem rímskeho rítu a priveď ich k vzájomnej
láske a spoločnému úsiliu pri zveľaďovaní Katolíckej cirkvi, Tvojho
najsvätejšieho diela, Pane.
Daj, aby si všetci katolíci dokázali vážiť
Tvoju osobnú prítomnosť na riadnej i mimoriadnej forme rímskeho rítu
a aby nikdy neprestali túžiť po najsvätejšom pokrme, ktorý im dávaš vo
svätom prijímaní.
Daj, aby prívrženci mimoriadnej formy rímskeho
rítu zahoreli vrúcnou láskou aj k riadnej forme rímskeho rítu a aby
koexistencia, vzájomné obohacovanie a ďalší rozkvet oboch foriem rímskeho
rítu slúžili na slávu Tebe i celej svätej Katolíckej cirkvi.
Daj, aby sa naše chrámy znovu naplnili masami
veriacich, túžiacich po Tvojom najslastnejšom pokrme, ktorý im dávaš
v eucharistickej hostine.
O to Ťa vrúcne prosím v mene
všetkých svojich bratov a sestier v Kristu spolu s Tvojou
Presvätou Bohorodičkou Máriou, vždy Pannou, svätým Michalom archanjelom
a všetkými archanjelmi a anjelmi, i so všetkými svätými. Amen.
Toľko modlitba. Čo k nej dodať? Múdry
človek sa dokáže poučiť aj od svojho protivníka. Akokoľvek odmietame praktiky
tých príslušníkov tábora ultrakonzervatívnych katolíkov, ktorí upierajú riadnej
forme rímskeho rítu jej pravosť, hodnotu a právo na existenciu, sme nútení
obdivovať precízne fungujúcu apologetiku mimoriadnej formy rímskeho rítu. V tom
sa musíme od nich učiť. My, prívrženci riadnej formy rímskeho rítu, sme
zanedbali apologetiku. Nechali sme sa dlhé roky urážať a znevažovať našu formu
rímskeho rítu. Pokladali sme existenciu našej svätej omše podľa misálu Pavla
VI. za samozrejmosť, ktorú netreba brániť. Ukazuje sa však, že opak je pravdou.
Nič nie je samozrejmé a vždy je potrebné všetko vysvetľovať a hájiť, obzvlášť v
dnešnej dobe zmätkov, keď je spochybňované všetko (vrátane práva na život,
toho, že rodičmi sú otec a matka, že človek je muž alebo žena a snáď aj toho,
že tráva je zelená). Je potrebné systematicky, na všetkých úrovniach pestovať
apologetiku riadnej formy rímskeho rítu.
Nesmieme sa vyhýbať otvorenej kritike
liturgických nešvárov. Naopak, sami ich musíme naprávať, aby sme takto predišli
kritike zvonku. Musíme sa intenzívne modliť za našu riadnu formu rímskeho rítu
a za jej ďalší rozkvet, navyše je potrebné zahrnúť prosby
o koexistenciu a vzájomné obohacovanie dvoch foriem rímskeho rítu aj
do modlitby veriacich pri svätých omšiach. Inými slovami musíme urobiť všetko
pre ukončenie vnútorných rozbrojov v našej jedine pravej apoštolskej
Katolíckej cirkvi. V tom nech nám pomáha všemohúci Boh, presvätá Bohorodička
Mária, vždy Panna, všetci anjeli a svätí. Amen.
Karol Dučák
::
Rozhovor: Koncil bol popri všetkých nedostatkoch požehnaním
::
Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).
Liturgia je vlastne bohoslužba, resp. verejná bohoslužba. Je zásadným prejavom náboženského života a treba jej preto venovať náležitú pozornosť – v teórii i praxi. Myslím si však, že v súčasných problémoch či sporoch je skôr zástupnou témou. V jadre ide o niečo iné, ide o chápanie viery ako takej, ide o jej zmysel. Ide o to, či sa môže, alebo do akej miery, kresťan prispôsobovať tomuto svetu.
OdpovedaťOdstrániťNa margo inak zaujímavého článku si dovolím ešte dve kritické poznámky:
1. Keď povie katolícky vysokoškolský pedagóg, že tradičná omša „preňho veľa neznamená“, svedčí to o hlbokej neznalosti alebo o nepochopení veci – a to by som veru od katolíckeho vysokoškolského pedagóga neočakával.
2. Pri svätej omši, ktorá sa dnes oficiálne pomenúva ako „mimoriadna forma“, kňaz nie je obrátený chrbtom k veriacim – treba to chápať inak: KŇAZ JE OBRÁTENÝ TVÁROU K BOHU!
Pán Maršálek, ďakujem za všetky príspevky do diskusie, aj za tie nesúhlasné. Chcem Vás len v jednej veci poopraviť. Pri každej forme, riadnej i mimoriadnej, je kňaz obrátený k Bohu. Pri riadnej forme rímskeho rítu je totiž celebrant obrátený k oltárnemu stolu, čiže Pánovmu stolu, považovanému za symbol Krista, pretože sa na ňom deje jeho sviatostná prítomnosť. Preto sa obrátenie k Pánovmu stolu považuje za obrátenie ku Kristovi, ktoré sa považuje za ešte dôležitejšie ako obrátenie smerom k východu. Aj o tom som písal článok: http://www.priestornet.com/2014/06/versus-orientem-et-versus-populum.html#more.
OdstrániťPri tejto svätej omši sa sprítomňujú udalosti Poslednej večere, Veľkého piatku i vzkriesenia, a oltárny stôl je sprítomnením toho stola, na ktorom Ježiš pri Poslednej večeri premenil chlieb a víno na svoje presväté Telo a Krv.
Mimochodom pápež Gregor Veľký (590-604) slávil sväté omše versus populum, teda tvárou k ľudu, a sväté prijímanie podával pod obidvomi spôsobmi, pričom svätú hostiu prijímali veriaci na ruku. Navyše sa sv. prijímanie podávalo postojačky. Eucharistickú modlitbu, teda kánon, sa veriaci modlili nahlas.
Ale snažím sa všetko obrátiť na dobré a Vaše námietky ma inšpirovali k napísaniu ďalšieho článku. Okrem toho upravím aj text tohto článku. Takže ešte raz ďakujem za podnety.
Pán Dučák, Vašu spresňujúcu odpoveď akceptujem. Pri zmienke o postoji kňaza mi šlo o to, aby nevznikol v nikom dojem, že v tradičnom ríte sa kňaz odvracia od ľudí, že sa im obracia chrbtom – dôvod je pravdaže iný: obrátenie sa k Bohu (oltáru).
Odstrániť