Kritika ateistického komunizmu v učení Katolíckej cirkvi

 

Karol Dučák

Rímski pápeži vo svojich encyklikách už od 19. storočia otvorene odsudzovali ateistický komunizmus ako učenie namierené proti Katolíckej cirkvi. V 40. rokoch 19. storočia začal nemecký filozof a sociológ Karl Marx vydávať knihy, v ktorých rozvíjal ideológiu ateistického komunizmu, neskôr pomenovanú po ňom všeobecne známym pojmom marxizmus. Začiatkom roku 1846 založil Marx spolu so svojím priateľom a spolupracovníkom Engelsom v Bruseli Komunistický korešpondenčný výbor, ktorého cieľom bolo obsahovo a organizačne zjednotiť revolučných komunistov a robotníkov v Nemecku a iných krajinách, čím chceli pripraviť pôdu pre vznik proletárskej strany.

Idey ateistického komunizmu sa šírili do celého sveta a už relatívne krátko po týchto udalostiach, 9. 11. 1846, zareagoval pápež Pius IX. na vývoj tejto ideológie, ohrozujúcej Katolícku cirkev, vydaním encykliky Qui pluribus, v ktorej pranieroval myšlienky socializmu a komunizmu ako zvrátené. Tento postoj opakovane prezentoval v ďalších svojich dokumentoch, medzi ktorými je aj známy Syllabus z roku 1864. Komunizmus v marxistickej podobe odsúdil aj jeho nástupca Lev XIII. v encyklikách Quod apostolici muneris z roku 1878 a v sociálnej encyklike Rerum novarum z roku 1891.

Aj ďalší pápeži pokračovali v línii svojich predchodcov. Pius X. encyklikou E supremi v roku 1903 a Pius XI. hneď niekoľkými svojimi encyklikami. V roku 1924 encyklikou Nostis qua Praecipue reaguje na krvavú boľševickú revolúciu v Rusku a pranieruje neľudské prenasledovanie kresťanov v najväčšej krajine sveta. Aj v sociálnej encyklike Quadragesimo anno z roku 1931 odmieta komunistické a socialistické ekonomické teórie. O rok neskôr v encyklike Acerba animi odsúdil krvavé prenasledovanie katolíkov komunistickým režimom Mexika. A napokon ostrú kritiku ateistického komunizmu nachádzame aj v jeho encyklike Divini redemptoris z 19. marca 1937.

Pius XII., posledný pápež pred Druhým vatikánskym koncilom, podpísal 15. júla 1949 dekrét Svätého ofícia o automatickej exkomunikácii nielen tých katolíkov, ktorí sú členmi komunistických strán, ale aj tých, ktorí komunistom dávajú „svoje hlasy vo voľbách, šíria ich tlač alebo iným spôsobom napomáhajú propagácii ich ideológie. Toto opatrenie sa vzťahuje iba na katolíkov v tzv. slobodnom svete, nie v krajinách ovládaných komunistami, kde mnohí boli k tejto činnosti prinútení hrozbami, násilím alebo dokonca nebezpečenstvom väzenia a smrti“ (ustrcr.cz, s. 329). Pius XII. odsúdil komunizmus aj v encyklike Ad apostolorum principis z 29. júna 1958. Jeho nástupca, Ján XXIII. v apríli 1959 potvrdil platnosť dekrétu Svätého ofícia zo 7. januára 1949 o exkomunikácii katolíkov kolaborujúcich s komunistami.

Samotný pápež Ján XXIII. však počas svojho pontifikátu upustil od „zákopovej vojny“ s ateistickým komunizmom. Tento postoj mal svoje objektívne i subjektívne príčiny, z ktorých najdôležitejšou bolo úsilie pápeža Jána XXIII., iniciátora Druhého vatikánskeho koncilu, zabezpečiť účasť na koncile aj cirkevným hodnostárom z krajín strednej a východnej Európy. Navyše Ján XXIII. chcel prostredníctvom koncilu priblížiť ku Katolíckej cirkvi aj nekatolíckych kresťanov a príslušníkov iných náboženstiev. Išlo mu predovšetkým o pravoslávnych kresťanov. Pápež nadobudol presvedčenie, že nastala doba nevyhnutnosti oteplenia vzťahov Katolíckej cirkvi s Moskvou. Vychádzal pritom aj zo skúseností, nadobudnutých počas kubánskej raketovej krízy.

Dňa 15. októbra 1962 získali Američania dôkazy o umiestnení sovietskych rakiet na Kube. Prezident J. F. Kennedy zareagoval a vyhlásil námornú blokádu. V ultimáte bolo uvedené, že ak Sovietsky zväz nestiahne rakety z Kuby do 48 hodín, Spojené štáty použijú silu. Sovietsky zväz však odmietol ustúpiť, a tak sa svet ocitol na pokraji jadrového konfliktu. Keďže Kennedy vedel o sympatiách najvyššieho sovietskeho predstaviteľa N. S. Chruščova k pápežovi, rozhodol sa využiť ich na záchranu svetového mieru. Prostredníctvom svojho dôverníka Cousinsa, ktorého vyslal do Ríma, požiadal pápeža o sprostredkovanie. Ján XXIII. napísal naliehavé mierové posolstvo J. F. Kennedymu aj N. S. Chruščovovi s plamennou výzvou: „Naliehavo prosím hlavy štátov, aby sa neuzatvárali pred výkrikom ľudstva: Mier, mier. Urobte, prosím, všetko, čo je vo vašej moci, aby ste zachránili mier. Takto zabránite hrôzam vojny, ktorej strašné následky si nevie nik predstaviť. Vyjednávajte, prosím, ďalej“ (citované podľa: Knopp, G.: Vatikán – moc pápežov. Bratislava: Ikar, 2003. ISBN 80-551-0524-3, s. 128).

Úsilie pápeža bolo korunované úspechom, 24. októbra prišla súhlasná odpoveď od Chruščova a v nedeľu 28. októbra Chruščov ubezpečil Kennedyho, že rakety budú z Kuby stiahnuté. Tým bol svetový mier zachránený. Neskôr sa sám Chruščov vyjadril: „To, čo urobil pápež pre mier, vojde do dejín“ (citované podľa: Knopp, G.: Vatikán – moc pápežov. Bratislava: Ikar, 2003. ISBN 80-551-0524-3, s. 130).

Práve pápež Ján XXIII. prispel významným dielom k tomu, že sa konflikt hroziaci zničením ľudskej civilizácie skončil mierovou cestou. Tento poznatok ešte viac utvrdil pápeža v presvedčení o správnosti novej vatikánskej Ostpolitik, ktorá v praxi priniesla Katolíckej cirkvi mnohé pozitíva, ale, ako to už v takýchto prípadoch bohužiaľ býva, aj mnohé negatíva. Pápež Ján XXIII. bol presvedčený, že prostredníctvom dialógu a na báze zdôrazňovania nevyhnutnosti lásky k blížnemu možno získavať komunistov pre katolícke učenie omnoho efektívnejšie ako militantným bojom proti všetkým, ktorí z akýchkoľvek dôvodov odmietajú vstúpiť do jedine pravej apoštolskej Katolíckej cirkvi. Aj tieto okolnosti prispeli k tomu, že Druhý vatikánsky koncil neodsúdil komunizmus napriek tomu, že časť koncilových otcov vyvíjala iniciatívy v tomto smere.

Je však potrebné konštatovať, že aj keď samotný Druhý vatikánsky koncil zo závažných dôvodov ateistický komunizmus neodsúdil, neznamenalo to radikálnu zmenu katolíckeho učenia. Už počas trvania koncilu, dňa 6. augusta 1964, vydal pápež Pavol VI. encykliku Ecclesiam suam, ktorou pokračoval v učení svojich predchodcov a odsúdil ateistický komunizmus. Vo svojej encyklike okrem iného píše: „Toto sú dôvody, ktoré nás nútia, tak ako nútili našich predchodcov a s nimi tých, ktorým ležia na srdci náboženské hodnoty, odsúdiť ideologické systémy, popierajúce Boha a utláčajúce Cirkev – systémy, ktoré sa často identifikujú s hospodárskymi, spoločenskými a politickými režimami – a medzi nimi osobitne ateistický komunizmus“ (Ecclesiam suam, č. 104).

Nebol to však ojedinelý postoj v novodobých dejinách Katolíckej cirkvi. Aj v období po Druhom vatikánskom koncile pápeži opakovane odsudzovali ideológiu ateistického komunizmu, ktorý v umiernenejších prúdoch marxizmu získaval isté sympatie aj v slobodnom svete. Na toto nebezpečenstvo poukazoval aj už spomínaný pápež Pavol VI., ktorý vo svojej sociálnej encyklike Octogesima adveniens, vydanej 14. mája 1971, upozorňuje na to, že hoci sú v marxizme aj umiernenejšie prúdy, predsa by bolo „iluzórne a nebezpečné v konečnom dôsledku zabudnúť na vnútorný vzťah, ktorý tieto aspekty radikálne zjednocuje, akceptovať prvky marxistickej analýzy bez uznania ich vzťahov s ideológiou, pristúpiť na prax triedneho boja a jeho marxistickej interpretácie, opomínajúc totalitný a násilný typ spoločnosti, ku ktorej tento proces vedie“ (Octogesima adveniens, č. 34).

Systematicky sa tejto problematike venoval dnes už svätý pápež Ján Pavol II., ktorý vo svojich encyklikách opakovane odsúdil marxistický komunizmus, založený na totálnom kolektivizme. Už v sociálnej encyklike Laborem exercens zo 14. septembra 1981 okrem iného píše: „Je jasné, že keď sa hovorí o antinómii medzi prácou a kapitálom, nejde iba o abstraktné pojmy alebo o ‚anonymné sily‘ pôsobiace v hospodárskej výrobe. Za jedným i druhým pojmom stoja ľudia, živí, konkrétni ľudia; z jednej strany tí, čo vykonávajú prácu a nie sú vlastníkmi výrobných prostriedkov, a z druhej strany tí, čo vykonávajú úlohu podnikateľov a sú vlastníkmi týchto prostriedkov alebo predstaviteľmi vlastníkov. Tak teda do celkového obrazu tohto ťažkého historického procesu už od začiatku vstupuje otázka vlastníctva. Encyklika Rerum novarum, ktorej predmetom je sociálna otázka, kladie dôraz aj na tento problém, keď pripomína a potvrdzuje učenie Cirkvi o vlastníctve, o práve na súkromné vlastníctvo, a to aj vtedy, keď ide o výrobné prostriedky. To isté robí aj encyklika Mater et Magistra. Uvedená zásada, ako ju vtedy Cirkev pripomenula a ako ju stále učí, sa podstatne líši od programu kolektivizmu, ktorý hlása marxizmus...“ (Laborem exercens, č. 14).

Pápež Ján Pavol II. však pripomína, že Katolícka cirkev neuznáva absolútne práva človeka na vlastníctvo. V encyklike to vyjadruje takto: „Kresťanská tradícia nikdy neobhajovala toto právo ako niečo absolútne a nedotknuteľné. Naopak, vždy ho chápala v najširšom kontexte všeobecného práva všetkých na užívanie dobier celého stvorenia: právo na súkromné vlastníctvo je podriadené právu na všeobecné užívanie, univerzálnemu určeniu dobier“ (Laborem exercens, č. 14).

Ján Pavol II. tak nadväzuje na prvú sociálnu encykliku Rerum novarum pápeža Leva XIII. z 15. mája 1891, v ktorej nachádzame tieto pokyny na správne využívanie súkromného vlastníctva, teda vonkajších dobier, ako to formuluje Lev XIII. Pápež odvolávajúc sa na svätého Tomáša Akvinského, uvádza v encyklike Rerum novarum okrem iného: „Súkromné vlastníctvo dobier, ako sme už povedali, je prirodzeným právom človeka. A vykonávať toto právo je... nielen dovolené, ale absolútne nevyhnutné. ‚Je dovolené,‘ hovorí svätý Tomáš, ‚ba nevyhnutné pre ľudský život, aby človek vlastnil dobrá‘ (Summa theologiae, II-II, q. 66, a. 2). Ak sa však pýtame, aké má byť použitie týchto dobier, Cirkev ústami tohto svätého učiteľa neváha odpovedať, že ‚čo sa toho týka, človek nemá mať vonkajšie dobrá ako svoje vlastné, ale ako spoločné, aby ich ľahko mohol rozdeľovať v čase núdze druhých. Apoštol totiž hovorí: Nariaďuj bohatým tohto sveta, aby ľahko dávali a rozdeľovali to, čo vlastnia‘ (tamtiež, q. 65, a. 2.; porov. 1 Tim 6, 17). Istotne nikto nie je povinný prispievať druhým tým, čo je nevyhnutné pre neho a pre jeho rodinu... Avšak po zabezpečení svojich potrieb a požiadaviek je povinnosťou tým, čo zvýši, prispieť na pomoc núdznym“ (Rerum novarum, č. 19).

Boh nedal človeku právo vlastniť akýkoľvek majetok, alebo inými slovami vonkajšie dobrá tak, ako keby patrili len a len jemu. Jediným absolútnym vlastníkom všetkého, čo človeka obklopuje, je Stvoriteľ, ktorý z ničoho stvoril všetko živé i neživé vo vesmíre. Ako nás učí Sväté písmo, Boh stvoril svet z ničoho (porov. 2 Mach 7, 28). On je skutočný vlastník všetkého, čo nás obklopuje. Aj ten najbohatší človek je v skutočnosti iba nájomca, ktorý dočasne hospodári na majetku všemohúceho Stvoriteľa. Boh povoláva ľudí za nájomcov na svojom hospodárstve len počas ich pozemského života. Vlastnícke právo na majetok je teda de facto právom mať v prenájme časť materiálnych statkov jediného oprávneného vlastníka všetkých vonkajších dobier, ktorým je Boh, Stvoriteľ sveta viditeľného i neviditeľného. Je to právo dočasné, obmedzené na pozemskú existenciu každého vlastníka. Na počiatku sveta Boh zveril zem so všetkými zdrojmi spoločnej správe celého človečenstva slovami: „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!“ (Gn 1, 28).

Toto pôvodné darovanie zeme celému ľudskému pokoleniu má prioritu pred právom jednotlivca na súkromné vlastníctvo majetku, ktorý niekto legálne získal alebo dostal. Svätý Tomáš Akvinský obhajuje spoločenské poslanie súkromného vlastníctva. Má slúžiť všetkým. Vlastníctvo nie je absolútne právo človeka pred Bohom. Iba Boh má neobmedzené právo na súkromné vlastníctvo a on nám určuje aj spôsob, akým máme s jeho majetkom nakladať. Majetok, teda Bohom stvorené materiálne dobrá, má slúžiť celému ľudstvu a aj nakladanie s ním musí byť záležitosťou rozsiahleho konsenzu a spolupráce všetkých vrstiev spoločnosti.

Právo človeka vlastniť čokoľvek je v podstate právom nájomcu. Boh človeku dáva hmotné statky do celoživotného (niekedy len do dočasného) prenájmu, pretože najneskôr smrťou človeka končí jeho vlastnícke právo na čokoľvek z toho, čo mu v zmysle pozemských zákonov patrilo. Nikto si majetok z tohto sveta nemôže vziať so sebou do večnosti. Katolícka cirkev pritom uznáva legitimitu nielen individuálneho, ale aj spoločenského alebo kolektívneho vlastníctva (porov. Quadragesimo anno, č. 114; Mater et Magistra, č. 103; Laborem exercens, č. 14).

Ak uvádzame, že Katolícka cirkev má kritický postoj voči ateistickému komunizmu, musíme doplniť, že pod paľbou kritiky pápežov už od čias Leva XIII. bol a stále je aj kapitalizmus. Pápež Ján Pavol II. to neraz a veľmi dôrazne opakoval. V sociálnej encyklike Sollicitudo rei socialis z 30. decembra 1987 píše, že sociálne učenie „Cirkvi zaujíma kritický postoj tak voči liberálnemu kapitalizmu, ako aj voči marxistickému kolektivizmu“ (Sollicitudo rei socialis, č. 21).

V inej sociálnej encyklike Centesimus annus, vydanej 1. mája 1991, Ján Pavol II. odmietol marxizmus pre materialistické teórie a kritizoval zaniknuté komunistické režimy za porušovanie ľudských práv na slobodu, vlastníctvo a podnikanie. Pápež v encyklike okrem iného píše: „V rokoch komunistického panstva, no ešte aj predtým, napáchalo sa na jednotlivcoch, spoločnosti, krajinách a národoch veľa krivdy. Nahromadilo sa nemálo nenávisti a nevraživosti... V krajinách, ktoré sa zbavili komunizmu, je potrebné veľké úsilie na obnovu morálky a ekonomiky. Dlhú dobu boli krivené najelementárnejšie hospodárske vzťahy. Základné cnosti, patriace k hospodárskemu životu, ako pravdovravnosť, spoľahlivosť a usilovnosť, vymreli. Je potrebná trpezlivá materiálna a morálna obnova. Pritom národy vyčerpané dlhoročným nedostatkom požadujú od svojich vlád hmatateľné a rýchle výsledky blahobytu a primerané uspokojovanie oprávnených nárokov. Zrútenie marxizmu malo prirodzené ďalekosiahle dôsledky na zemeguľu rozdelenú na pred sebou uzavreté a medzi sebou žiarlivo zápasiace svety. Viditeľnejšie vynieslo na svetlo skutočnosť vzájomnej závislosti národov, ako aj to, že ľudská práca je zo svojej povahy určená, aby národy spájala, a nie rozdeľovala. Pokoj a hospodársky rozvoj sú dobrami, ktoré prináležia celému ľudskému pokoleniu a nemožno ich čestne a trvale užívať, ak boli získané a vlastnené na úkor iných národov a krajín, keď sa porušujú ich práva alebo bráni sa im v prístupe k prameňom blahobytu“ (Centesimus annus, č. 27).

A na iných miestach encykliky sa píše: „Marxizmus kritizoval kapitalistické buržoázne spoločenstvá a vyčítal im, že premieňajú ľudskú existenciu na tovar a ju odcudzujú. Táto výčitka spočíva bezpochyby na klamnom a neobjektívnom chápaní pojmu odcudzenosť. Tento pojem sa jednostranne odvodzoval z oblasti výrobných a vlastníckych vzťahov, čo znamená, že sa mu pripisovalo materialistické zdôvodnenie, a čo viac, popieralo sa oprávnenie a pozitívny význam trhových vzťahov v ich špecifickej oblasti. Preto marxizmus tvrdí, že odcudzenie možno odstrániť len v kolektívnom spoločenskom poriadku. Historická skúsenosť socialistických krajín však smutne ukazuje, že kolektivizmus odcudzenie neodstraňuje, ale ho ešte stupňuje väčším nedostatkom najpotrebnejších vecí a zlyhaním ekonomiky“ (Centesimus annus, č. 41).

„Marxistické riešenie stroskotalo, ale na svete aj naďalej pretrvávajú javy vytláčania ľudí na okraj spoločnosti a vykorisťovania najmä v treťom svete, ako i javy odcudzenia človeka, osobitne vo vyspelých krajinách, proti ktorým Cirkev dvíha svoj dôrazný hlas. Masy ľudí ešte stále žijú v položení veľkej materiálnej a morálnej biedy. Zrútenie komunistického systému v mnohých krajinách iste odstraňuje prekážku, ktorá stála v ceste vhodného a realistického prístupu k týmto problémom, ale to nestačí na ich riešenie. Ba hrozí nebezpečenstvo, že sa rozmôže radikálna ideológia kapitalizmu, ktorá odmieta čo i len uvažovať o týchto problémoch v presvedčení, že každý pokus o ich riešenie je vopred odsúdený na prehru a ich riešenie ľahkoverne prenecháva voľnému vývoju trhových síl“ (Centesimus annus, č. 42).

Najdôležitejšia je skutočnosť, že aj keď Katolícka cirkev po Druhom vatikánskom koncile a ani po ňom už nevedie „zákopovú vojnu“ s inovercami a nevercami, ale snaží sa ich prostredníctvom dialógu a na princípe lásky k blížnemu presvedčiť ku konverzii na katolícku vieru, nezmenila a ani nemohla zmeniť principiálne odmietnutie ateistického komunizmu, ktoré zostalo v Katolíckej cirkvi dodnes platné a musí ostať platné navždy. Potvrdzuje to ostatne aj aktuálne platný Katechizmus Katolíckej cirkvi, v ktorom je okrem iného uvedené, že Cirkev zavrhla „totalitné a ateistické ideológie, ktoré sa v našej dobe viažu s komunizmom alebo socializmom“ (KKC, č. 2425).

Cirkev, ktorá je bytostne teistická, sa nemôže stotožniť s ateizmom v žiadnej jeho forme. To by poprela seba samu, a to musí byť každému súdnemu človeku, ktorý miluje svoju Katolícku cirkev, nad slnko jasné.

 

Karol Dučák

::

Rozhovor: Koncil bol popri všetkých nedostatkoch požehnaním

::

Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod článkom.

Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície, prihláste sa
na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.