Prijatie údelu

 

Úlohou človeka je prijať to, čo je nevyhnutné, a vykonať to, čo od neho žiada osud, teda prijať statočne svoj údel, v zmysle osobnom i spoločenskom. Človek musí alebo „tento osud milovať, alebo si s ohľadom na budúcnosť, na život, musí zúfať“ (Osvald Spengler: Zánik Západu). Spenglerove slová vyznievajú fatalisticky, ale nemusí to byť negatívne – záleží na tom, čo si pod pojmom osud predstavujeme, ako ho chápeme. Je to niečo vopred dané, nemenné, zdrvujúce? Alebo je to rámec, daný Prozreteľnosťou, v ktorom sa pohybujeme a v ktorom máme možnosť uplatniť svoje talenty?

Boli časy, keď ľudia žili tak akosi samozrejme, bez zbytočných otázok a pochybností. Vedeli, že žiť sa musí, že život má zmysel a cieľ. Problematizovanie existencie, keď sa samotný život stáva ťarchou, je vždy znakom krízy. Keď slabne viera, silnie neuróza. Aj v tom vidno rozdiel medzi obdobiami vzrastu a úpadku.

Nie sme obeťou osudu. Cesta dopredu je vždy otvorená, pravdaže, len ak máme pevný východiskový bod a stanovený smer cesty. Potom bude každé bremeno výzvou a jeho nesenie bude človeka napĺňať oprávnenou hrdosťou. Prijať bremeno je lepšie ako ho odhodiť. Prijatím bremena sa človek dôstojne vyrovnáva so svojím údelom.

Kedysi sa odporúčala starosť o veci večné, trpezlivosť, vyrovnanosť a obetavosť so zameraním na dobrý koniec pozemskej púte. V popredí záujmu nebola prítomná chvíľa, ale niečo trváce – najväčšiu hodnotu v ľudských očiach malo to, čo nepodlieha času. Znamenalo to podriadenie sa duchovnému princípu. Život sa realizoval plnením povinností, plnením Božej vôle a z toho vyplývala radosť a spokojnosť.

Už stoickí filozofi v období antiky stotožňovali osud s Prozreteľnosťou. Ona všetko riadi a usporadúva, a to múdro a účelne. Tomuto poriadku sa musí každá bytosť podriadiť. Ak sa človek podriadi dobrovoľne, tak ho osud vedie, ak nie, tak ho vlečie. Preto je múdre a prospešné pokojne prijať nezmeniteľné danosti života: „Preto poriadny a dobrý muž, majúc na pamäti, kto je, odkiaľ prišiel a kým bol stvorený, zameriava svoju pozornosť len na to, ako by svoje miesto riadne a bohabojne vyplnil“ (Epiktetos: Rukoväť, Rozpravy).

Uvažovanie filozofa Epikteta sa v niektorých bodoch zlučuje s kresťanstvom. Aj on považuje Boha za otca ľudí. Boh sa o nás stará a my mu máme slúžiť svojím životom, máme prijímať jeho rozhodnutia, aj keď im mnohokrát nerozumieme, aj keď nám prinášajú bolesť. Tak ako prijímame zdravie, máme prijímať i chorobu, a vôbec všetko, čo prichádza. Odhodlane, s pokorou a pokojom napĺňať svoj údel: „Nereptať, nedať sa zdrviť, statočne a správne očakávať smrť a konať to, čo prikazuje povinnosť“ (Epiktetos: Rukoväť, Rozpravy).

Kresťanstvo vnieslo do úvah o zmysle života nové prvky – a začalo ich dôsledne uplatňovať v životnej praxi. V novom svetle dostalo plný zmysel aj utrpenie, ba možno povedať, že utrpenie sa stalo v kresťanstve najvyšším činom – ako mystická účasť na Ježišovom zmiernom utrpení, ktoré vykupuje svet, a prostriedok mravnej dokonalosti. Ľuďom dneška sa to môže zdať neuveriteľné, ale takéto chápanie bolesti a utrpenia viedlo k vzopätiu, bolo zdrojom životnej energie a pôsobilo ako ochranný štít proti ničote. Frustrácia bola neznámym pojmom. Pohľad na večnosť pomáhal človeku správne chápať časopriestor, v ktorom sa pohyboval.

 

* * *

Mnohí ľudia mnohých generácií zobrali so všetkou vážnosťou slová Ježiša Nazaretského, zachytené v Písme: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho“ (Mk 8, 34–35). Odpoveďou na túto výzvu bol iný prístup k životu. Ťarcha života dostala podobu kríža – stala sa znesiteľnejšou, dokonca vítanou, lebo prispievala k spáse. Osud už nebol slepý, všetko bolo v rukách Všemohúceho – láskavého Otca a spravodlivého Sudcu.

Na celkové zdravie spoločnosti pozitívne vplývala ochota jej členov obetovať sa, žiť striedmo a konať pokánie, ale aj bojovať za pravdu viery: „Ježiš učil, že život je čosi, čo sa nezastavuje na hranici svitania či súmraku, práce či spánku, ba ani na hranici smrti“ (Ján Chryzostom Korec: Rok nad evanjeliom). Kresťanská zvesť bola v pravom význame slova dobrou zvesťou, ktorá dávala životu rozmer presahujúci do večnosti; tak sa spájali veci časové a nadčasové.

Kresťanstvo si vždy kládlo otázku, do akej miery sa má podieľať na chode spoločnosti, či má napríklad vstupovať do politiky a ako majú byť usporiadané vzťahy Cirkvi a štátu. Medzi sakrálnym a profánnym bolo vždy napätie – niečo iné žiada viera a niečo iné tento svet. V šťastných obdobiach sa však darilo udržiavať potrebný zmier, krehkú rovnováhu a jasné pravidlá, takže Cirkev i štát fungovali a plnili si svoju úlohu. Kresťania spravidla vedeli svoju nábožnosť prepojiť s plodným účinkovaním vo svete. Aj panovníci brali svoje postavenie ako údel daný Bohom – a nevyplývali z toho iba výhody a privilégiá, ale i ťarchy a nesmierna zodpovednosť; niečo také ako funkčné obdobie fakticky neexistovalo, kríž sa musel niesť až do konca.

Mocenské postavenie sa spájalo s obetou. Kto najviac bral, musel primerane tomu aj dávať. Králi šli do boja vedno so svojimi bojovníkmi, neraz v prvej línii. Neschovávali sa v zázemí, boli na čele v dobrom i zlom, pri úspechu i neúspechu. Inak povedané, v tradičnom chápaní vládnuť neznamená vykorisťovať, ale múdro viesť svoj ľud a byť pripravený obetovať sa zaň. Vláda má totiž sakrálny pôvod, je súčasťou hierarchického usporiadania, na vrchole ktorého je Boh.

Pravdaže, posvätné chápanie vládnutia bolo neustále narúšané pokušením moc a vládu zneužiť. Dochádzalo k pnutiam a zápasom, v ktorých sa vždy napokon ukázal charakter zúčastnených – ukázalo sa, ako kto prijal a pochopil svoj údel a životnú úlohu. Dá sa však povedať, že človek starých epoch – pociťujúci bázeň pred tajomstvom a mágiou bytia, vnímajúci všetko ako prejav duchovných síl – sa menej zaoberal sám sebou, neprejavoval sa ako neurotický skeptik, ironik či pragmatik, ale ako pútnik a bojovník, ktorý vie, čo má vykonať a čomu má zabrániť.

 

Ján Maršálek

(Úryvok z knihy Spoločnosť bez svetla, ktorá vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum.)