Úlohou človeka je prijať to, čo je nevyhnutné, a vykonať to, čo od neho žiada osud, teda prijať statočne svoj údel, v zmysle osobnom i spoločenskom. Človek musí alebo „tento osud milovať, alebo si s ohľadom na budúcnosť, na život, musí zúfať“ (Osvald Spengler: Zánik Západu). Spenglerove slová vyznievajú fatalisticky, ale nemusí to byť negatívne – záleží na tom, čo si pod pojmom osud predstavujeme, ako ho chápeme. Je to niečo vopred dané, nemenné, zdrvujúce? Alebo je to rámec, daný Prozreteľnosťou, v ktorom sa pohybujeme a v ktorom máme možnosť uplatniť svoje talenty?
Boli časy, keď ľudia žili tak akosi
samozrejme, bez zbytočných otázok a pochybností. Vedeli, že žiť sa musí,
že život má zmysel a cieľ. Problematizovanie existencie, keď sa samotný
život stáva ťarchou, je vždy znakom krízy. Keď slabne viera, silnie neuróza. Aj
v tom vidno rozdiel medzi obdobiami vzrastu a úpadku.
Nie sme obeťou osudu. Cesta dopredu je vždy
otvorená, pravdaže, len ak máme pevný východiskový bod a stanovený smer
cesty. Potom bude každé bremeno výzvou a jeho nesenie bude človeka napĺňať
oprávnenou hrdosťou. Prijať bremeno je lepšie ako ho odhodiť. Prijatím bremena
sa človek dôstojne vyrovnáva so svojím údelom.
Kedysi sa odporúčala starosť o veci
večné, trpezlivosť, vyrovnanosť a obetavosť so zameraním na dobrý koniec
pozemskej púte. V popredí záujmu nebola prítomná chvíľa, ale niečo trváce
– najväčšiu hodnotu v ľudských očiach malo to, čo nepodlieha času.
Znamenalo to podriadenie sa duchovnému princípu. Život sa realizoval plnením
povinností, plnením Božej vôle a z toho vyplývala radosť
a spokojnosť.
Už stoickí filozofi v období antiky
stotožňovali osud s Prozreteľnosťou. Ona všetko riadi a usporadúva,
a to múdro a účelne. Tomuto poriadku sa musí každá bytosť podriadiť.
Ak sa človek podriadi dobrovoľne, tak ho osud vedie, ak nie, tak ho vlečie.
Preto je múdre a prospešné pokojne prijať nezmeniteľné danosti života:
„Preto poriadny a dobrý muž, majúc na pamäti, kto je, odkiaľ prišiel
a kým bol stvorený, zameriava svoju pozornosť len na to, ako by svoje
miesto riadne a bohabojne vyplnil“ (Epiktetos: Rukoväť, Rozpravy).
Uvažovanie filozofa Epikteta sa
v niektorých bodoch zlučuje s kresťanstvom. Aj on považuje Boha za
otca ľudí. Boh sa o nás stará a my mu máme slúžiť svojím životom,
máme prijímať jeho rozhodnutia, aj keď im mnohokrát nerozumieme, aj keď nám
prinášajú bolesť. Tak ako prijímame zdravie, máme prijímať i chorobu,
a vôbec všetko, čo prichádza. Odhodlane, s pokorou a pokojom
napĺňať svoj údel: „Nereptať, nedať sa zdrviť, statočne a správne očakávať
smrť a konať to, čo prikazuje povinnosť“ (Epiktetos: Rukoväť, Rozpravy).
Kresťanstvo vnieslo do úvah o zmysle
života nové prvky – a začalo ich dôsledne uplatňovať v životnej
praxi. V novom svetle dostalo plný zmysel aj utrpenie, ba možno povedať,
že utrpenie sa stalo v kresťanstve najvyšším činom – ako mystická účasť na
Ježišovom zmiernom utrpení, ktoré vykupuje svet, a prostriedok mravnej
dokonalosti. Ľuďom dneška sa to môže zdať neuveriteľné, ale takéto chápanie
bolesti a utrpenia viedlo k vzopätiu, bolo zdrojom životnej energie
a pôsobilo ako ochranný štít proti ničote. Frustrácia bola neznámym
pojmom. Pohľad na večnosť pomáhal človeku správne chápať časopriestor,
v ktorom sa pohyboval.
* * *
Mnohí ľudia mnohých generácií zobrali so
všetkou vážnosťou slová Ježiša Nazaretského, zachytené v Písme: „Kto chce
ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo
kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa
a pre evanjelium, zachráni si ho“ (Mk 8, 34–35). Odpoveďou na túto výzvu
bol iný prístup k životu. Ťarcha života dostala podobu kríža – stala sa
znesiteľnejšou, dokonca vítanou, lebo prispievala k spáse. Osud už nebol
slepý, všetko bolo v rukách Všemohúceho – láskavého Otca
a spravodlivého Sudcu.
Na celkové zdravie spoločnosti pozitívne
vplývala ochota jej členov obetovať sa, žiť striedmo a konať pokánie, ale
aj bojovať za pravdu viery: „Ježiš učil, že život je čosi, čo sa nezastavuje na
hranici svitania či súmraku, práce či spánku, ba ani na hranici smrti“ (Ján
Chryzostom Korec: Rok nad evanjeliom). Kresťanská zvesť bola v pravom význame
slova dobrou zvesťou, ktorá dávala životu rozmer presahujúci do večnosti; tak
sa spájali veci časové a nadčasové.
Kresťanstvo si vždy kládlo otázku, do akej
miery sa má podieľať na chode spoločnosti, či má napríklad vstupovať do
politiky a ako majú byť usporiadané vzťahy Cirkvi a štátu. Medzi
sakrálnym a profánnym bolo vždy napätie – niečo iné žiada viera
a niečo iné tento svet. V šťastných obdobiach sa však darilo
udržiavať potrebný zmier, krehkú rovnováhu a jasné pravidlá, takže Cirkev
i štát fungovali a plnili si svoju úlohu. Kresťania spravidla vedeli
svoju nábožnosť prepojiť s plodným účinkovaním vo svete. Aj panovníci
brali svoje postavenie ako údel daný Bohom – a nevyplývali z toho iba
výhody a privilégiá, ale i ťarchy a nesmierna zodpovednosť;
niečo také ako funkčné obdobie fakticky neexistovalo, kríž sa musel niesť až do
konca.
Mocenské postavenie sa spájalo s obetou.
Kto najviac bral, musel primerane tomu aj dávať. Králi šli do boja vedno so
svojimi bojovníkmi, neraz v prvej línii. Neschovávali sa v zázemí,
boli na čele v dobrom i zlom, pri úspechu i neúspechu. Inak
povedané, v tradičnom chápaní vládnuť neznamená vykorisťovať, ale múdro
viesť svoj ľud a byť pripravený obetovať sa zaň. Vláda má totiž sakrálny
pôvod, je súčasťou hierarchického usporiadania, na vrchole ktorého je Boh.
Pravdaže, posvätné chápanie vládnutia bolo
neustále narúšané pokušením moc a vládu zneužiť. Dochádzalo k pnutiam
a zápasom, v ktorých sa vždy napokon ukázal charakter zúčastnených –
ukázalo sa, ako kto prijal a pochopil svoj údel a životnú úlohu. Dá
sa však povedať, že človek starých epoch – pociťujúci bázeň pred tajomstvom
a mágiou bytia, vnímajúci všetko ako prejav duchovných síl – sa menej
zaoberal sám sebou, neprejavoval sa ako neurotický skeptik, ironik či
pragmatik, ale ako pútnik a bojovník, ktorý vie, čo má vykonať a čomu
má zabrániť.
Ján Maršálek
(Úryvok z knihy Spoločnosť bez svetla, ktorá vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum.)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.