Ľudovít Košík |
Svätý Ján Bosco (1815–1888) založil v roku 1859 rehoľnú spoločnosť saleziánov, ktorá sa venuje výchove a vzdelávaniu mládeže. V súčasnosti pôsobí vo svete i na Slovensku a patrí počtom členov i významom medzi najväčšie rehole. Začala sa šíriť už za života sv. Jána Bosca a rástla aj po jeho smrti. Získavala spolupracovníkov, nasledovníkov a dobrodincov nielen v Taliansku, ale aj v Európe a po celom svete. Aj na Slovensku si získalo toto dielo podporovateľov a niektorí chlapci hľadali spôsob a cesty, ako sa k nemu pripojiť, ako sa dostať do Talianska, do Turína, kde don Bosco žil a kde sa toto dielo zrodilo. K zoznámeniu Slovákov s donom Boscom prispela podielová kniha SSV z roku 1899: 190 stranový životopis dona Bosca od hornoorešanského farára, preláta Pavla Jedličku.
K prvým slovenským saleziánom, ktorí sa
dostali do saleziánskeho ústavu v Cavaglia pri Turíne, kde bol ústav pre
chlapcov z Uhorska, ktorí sa chceli stať saleziánmi, patrili v roku 1905 Viliam
Vagač zo Starej Turej a Ladislav Stano z Ružomberka. V roku 1910 prišiel aj
Jozef Bokor, František Sersen a Jozef Rosinský.
V roku 1910 chcel priviesť saleziánov do Košíc biskup Dr. Augustín
Fischer Colbrie, ale pokus o kúpu domu, v ktorom mali pôsobiť, sa skončil
neúspechom.
Saleziánske dielo sa podarilo dostať do
Uhorska arcibiskupovi Jánovi Černochovi v roku 1913, keď v blízkosti
Ostrihomu sa do bývalého paulínskeho kláštora v pútnickom mieste
Pélifoldszentkereszt presídlil Uhorský ústav z Talianska. Podľa koncepcie kňaz
Viliam Vagač a klerik František Sersen po rozpade Rakúsko-Uhorska sa usilovali
budovať slovenské saleziánske dielo a 27. novembra 1919 bola rozdelená
rakúsko-uhorská inšpektória na nemecko-maďarskú a na poľskú inšpektóriu a
slovenskí saleziáni boli začlenení do tejto inšpektórie, ktorá mala sídlo
v Osvienčime; patrilo tam Česko-Slovensko, Juhoslávia a Ukrajina.
Po prvej svetovej vojne sa saleziánske dielo
začalo rýchlo šíriť a so súhlasom inšpektora František Sersen začal organizovať
príchody slovenských mladíkov do Talianska. Najprv do Genzara, potom do
rímskeho ústavu Sacro Cuore a v roku 1920 povolil hlavný predstavený don Filip
Rinaldi založiť dom, súkromné rehoľné gymnázium pre slovenských chlapcov
v Perosa Argentina v oblasti Turína, ktoré bolo prvým súkromným rehoľným
gymnáziom v zahraničí, otvoreným po vzniku československého štátu. V
školskom roku 1921/22 tam bolo 19 chlapcov, o rok okolo 50 a potom 80. Väčšinou
to boli Slováci, niekoľkí boli aj z Moravy a Čiech, medzi nimi i neskorší
kardinál Štepán Trochta. Viedli ho slovenskí saleziáni: Viliam Vagač, František
Sersen, Jozef Psársky a Ladislav Stano, ktorí vyštudovali v rozličných štátoch
strednej Európy a pomáhali im aj talianski saleziáni. Hľadalo sa miesto na Slovensku a po určitom hľadaní
padla voľba na Šaštín, keď biskup Dr. Pavol Jantausch, trnavský apoštolský
administrátor, menoval 6. septembra 1924 Viliama Vagača za šaštínskeho farára a
Jozefa Bokora za jeho kaplána. A tak 7. septembra boli v Šaštíne privítaní
a prijatí, keď sa priviezli na kočiari z Borského Mikuláša s ich dobrodincom
farárom Karolom Nečesálkom, ktorému záležalo na tom, aby saleziáni dostali do
správy farnosť Šaštín.
Dňa 21. októbra 1924 prišli chlapci z
Talianska s donom Stanom a spolu s prijatými zo Slovenska ich bolo okolo
päťdesiat. Ich príchod, i keď začínal chudobne, sa stretol s prijatím a
podporou všetkých slovenských biskupov. Presťahovaním z Perosa Argentina
vzniklo v Šaštíne gymnázium, ktorého oficiálny názov bol Gymnázium Jána
Bosca. Štátom bolo schválené v roku 1928. V roku 1950 bolo zatvorené
a znova obnovené existovalo v rokoch 1991–2016. V Šaštíne saleziáni
pôsobili v rokoch 1924–1950 a 1990–2017 a tiež tu pôsobili vo farskej
pastorácii počas rokov politického uvoľnenia (1968–1970).
Saleziáni pôsobili od roku 1927 vo Vrábľoch,
od roku 1933 v Bratislave na Miletičovej, od roku 1936 v Trnave, od
roku 1937 na Trnávke, od roku 1938 v Žiline, od roku 1941
v Michalovciach, od roku 1941 v Trnave na Kopánke, od roku 1942
v Topoľčanoch a v Nitre, od roku 1945 v Komárne, od roku
1946 vo Sv. Kríži nad Hronom a od roku 1947 v Hodoch pri Galante.
Všetky ich pôsobiská boli po nástupe komunistickej moci zrušené.
V rokoch 1950–1990 pôsobili niektorí
saleziáni v duchovnej správe ako farári, kapláni, výpomocní duchovní,
duchovní v komunitách rehoľných sestier alebo v tajnej pastorácii
popri civilnom zamestnaní. V našej skalickej farnosti ako kaplán pôsobil v
zložitom období rokov 1962–1967 salezián don Vendelín Sabo (bol to prvý kňaz,
ktorého som mal možnosť ako malý chlapec poznať, pri ňom vyrastať a byť s ním v
kontakte až do jeho smrti, pretože od roku 1969 až do smrti 12. novembra 2008
pôsobil v Holíči). František Reves o ňom napísal, že za peniaze, ktoré
zarobil na vojenskej službe, si tri dni pred peňažnou reformou kúpil písací
stroj, ktorý mu slúžil až do smrti.
Veľkou ranou pre život Cirkvi
v Československu, teda aj pre saleziánov bola „Barbarská noc“, keď
v noci z 13. na 14. apríla 1950 boli všetky ich kláštory násilne
zatvorené a rehoľníci odvezení do sústreďovacích a kárnych táborov.
Saleziáni boli počas Barbarskej noci zvezení
zo všetkých kláštoroch do Šaštína, kde ich bolo 262, najmladší študenti boli
prepustení a potom znova v noci z 24. na 25. apríla boli zo Šaštína
odvezení do Podolínca, niekoľkí do Pezinka. V Podolínci bolo podľa záznamov
dona Ernesta Macáka internovaných 42 kňazov saleziánov, 37 bohoslovcov, 23
asistentov, 60 študentov, 21 novicov, 35 bratov koadjútorov, piati novici
koadjútori a dvaja čakatelia.
V chodbe šaštínskej baziliky je umiestnená
pamätná tabuľa venovaná väzňom saleziánom, ktorí boli vo väzení počas
komunistického režimu pre svoju vieru, na ktorej je 45 mien (nedopatrením chýba
meno Pavla Pobjeckého); inicioval ju don Anton Srhlolec (mimochodom, brat mojej mamy) v 90.
rokoch 20. storočia a zhotovil ju syn politického väzňa Miroslav Minks z Velkej
nad Veličkou. Slávnostne odhalená a posvätená bola 25. marca 2006. Don
Ernest Macák v knihe Prenasledovaní pre Krista zachytil svedectvá osemnástich
saleziánov o ich prenasledovaní počas totalitného režimu. Saleziáni prešli
všetkými vtedajšími väznicami ako Mírov, Valdice, Leopoldov, Ilava, Jáchymov,
Pankrác... Mnohí boli odsúdení na dlhoročné väzenie (spolu viac než 300 rokov
väzenia), ktoré museli v neľahkých podmienkach znášať.
Po zrušení kláštorov Titus Zeman, Ernest Macák
a František Reves začali organizovať pre saleziánov za pomoci prevádzačov
odchody do zahraničia, aby tam mohli ukončiť štúdiá. Viacerým sa podarilo
odísť. V roku 1963 založili saleziáni gymnázium v Ríme, ktoré sa
v roku 1964 presťahovalo do Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda,
a tam pôsobilo do roku 1990; prešlo ním 159 absolventov.
Už sv. Ján Bosco posielal svojich duchovných
synov na misie. Nie je možné nespomenúť aspoň niektorých slovenských
saleziánov, ktorí pôsobili v misiách: Anton Figura na Kube, Haiti a v Dominikánskej republike, jeho brat Jozef Figura v Japonsku,
Alojz Hudek v Bolívii a Peru, Štefan Foltin v Japonsku,
najstarší žijúci slovenský salezián don Jozef (Chozé) Hrdý v Chile
a v Bolívii, Ján Šutka
v Ekvádore, Martin Križan v Ekvádore, Alojz Andrášik v Chile,
Peru a Bolívii...
Za komunistickej totality rehoľa žila v
ilegalite. Väčšina saleziánov pracovala v civilných zamestnaniach
a po večeroch, cez víkendy a dovolenky sa v tichosti venovali
kresťanským rodinám, malým spoločenstvám, mládeži i svojmu dorastu. Z katakomb vyšla rehoľa živá, silná kvalitou
i počtom a po roku 1989 sa vrátila do verejného života a na pôsobiská, z
ktorých bola vyhnaná pred 40 rokmi, aj na nové miesta, a začala pracovať.
Všetci saleziáni s nadšením a elánom sa pustili do práce s mládežou a do
mnohých služieb v nových podmienkach – pre dobro Cirkvi, národa i spoločnosti.
Významnou udalosťou aj pre rehoľu saleziánov
bolo blahorečenie jej člena, dlhoročného väzňa pre vieru dona Titusa Zemana,
ktorý sa narodil vo Vajnoroch 4. januára 1954 a tam aj 8. januára 1969
zomrel na následky mučenia a väznenia.
Slovenská provincia vznikla v roku 1939
a úrad provinciála (inšpektora) postupne zastávali: Jozef Bokor 1939–1968,
Andrej Dermek 1968–1981, Jozef Kaiser 1981–1993, Ernest Macák 1993–1999,
Vladimír Fekete 1999–2005, Štefan Turanský 2005–2008, Karol Maník 2008–2014,
Jozef Ižold 2014–2020, a Peter Timko –
doteraz.
V súčasnosti pôsobia saleziáni
v Bratislave na Miletičovej, kde je aj sídlo provincie, na Trnávke,
v Petržalke na Mamateyovej, v Trnave na Kopánke, v Žiline,
v Hodoch, v Košiciach na Troch Hôrkach, Kalvárii a Luníku IX., ďalej
v Michalovciach, Bardejove, Námestove, v Banskej Bystrici,
Prešove, Dubnici nad Váhom, v Novej Dubnici, v Partizánskom
a v Poprade.
Ľudovít Košík
Použitá literatúra:
Bačíková, Lucia: Poď a nasleduj ma – Zo
spomienok tajne vysvätených kňazov 1950–1989, VMV, Prešov, 2005
Dubovský, Patrik: Amnestovaný „fanatik“
salezián Ivan Gróf v strete so štátnou bezpečnosťou, Pamäť národa, 4/2019
Kubanovič, Zlatko: Historický náhľad do dejín
slovenských saleziánov od dona Bosca do roku 1924, Don Bosco, 2019
Macák, Ernest: Naša Sedembolestná Matka, Don
Bosco, 2004
Macák, Ernest: Prenasledovaní pre Krista, Don
Bosco, 2008
Macák, Ernest: Utečenci pre Krista, Don Bosco,
2006
Macák, Ernest: Zápisky spoza mreží, Don Bosco,
1996
Ovečková, Elena: Väznili ich za vieru, Hlásnik
spravodajca MÚ Šaštín-Stráže, 2/2006
Radošinský, Michal: Quo vadis, Titus?
Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov, 2017
Tóth, Imrich, zost.: Živého ma nedostanete!
Spomienky Františka Revesa, Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov, 2018
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.