Svetlé tradície družby Američanov a Rusov v histórii

 

Karol Dučák

K prekvapivým paradoxom histórie patrí fakt, že hoci dnes sú Spojené štáty najväčším nepriateľom Ruska, v 18. a 19. storočí tomu tak nebolo. V tomto období boli vzťahy ruského a amerického ľudu nadštandardne dobré a prospešné obom stranám. Dejiny nám o tom zanechali mnohé pozitívne svedectvá.

Rusi a Američania sú prepletení omnoho intenzívnejšími osobnými väzbami, ako sa to vo všeobecnosti traduje. Sever amerického kontinentu patril v minulosti Rusku a ruská kolonizácia amerického kontinentu prenikla hlboko na územie dnešných Spojených štátov.

Ostatne, kto videl americký film Lovec jeleňov (v hlavnej úlohe Robert De Niro), zažil zaiste nejedno prekvapenie. Tento film totiž pojednáva o Američanoch ruského pôvodu, spolupracovníkoch v jednej oceliarni v Clairtone, malom priemyselnom meste v západnej Pensylvánii, ktorí musia v 60. rokoch 20. storočia narukovať do vojny vo Vietname. Vo filme sa dokonca odohráva aj pravoslávna svadba. Naozajstný šok pre mnohých divákov.

Pravoslávna svadba v USA? Nuž, áno. Pravda je taká, že v USA je mnoho pravoslávnych chrámov a v krajine žije veľké množstvo Rusov, respektíve Američanov s ruskými koreňmi. Vari najslávnejším z nich je herec Steven Seagal, osobný priateľ ruského prezidenta Vladimíra Putina, ktorého stará mama bola Ruska. Tento herec má americké, ruské aj srbské občianstvo. Rusko mnohokrát v minulosti pomohlo Spojeným štátom v najťažších obdobiach ich existencie a práve dnes, keď sa vzťahy USA a Ruska nebezpečne vyhrotili, je dôležité pripomínať si svetlé tradície dobrých rusko-amerických vzťahov už od samotného vzniku USA. No nielen spomínať, ale aj usilovať sa o ich renesanciu.

Spojené štáty vďačia za svoju nezávislú existenciu, ktorú dosiahli v druhej polovici 18. storočia, viacerým spojencom, medzi ktorými bolo okrem Francúzska, Španielska a Holandska aj cárske Rusko. Dňa 1. septembra 1775 sa obrátil anglický kráľ Juraj III. na ruskú cárovnú Katarínu II. so žiadosťou o vojenskú pomoc v boji so vzbúrenými kolóniami v Amerike. Cárovná však odmietla. Dokonca opakovane. Tento postoj ocenili americkí predstavitelia, okrem iných aj George Washington, prvý americký prezident. Navyše od roku 1780 ruská cárovná požadovala dodržiavať námornú neutralitu, ktorá pozitívne ovplyvnila námorný obchod počas nepriateľských akcií na americkom kontinente. Keď sa k tejto neutralite pripojili ďalšie štáty, sformovala sa Liga neutrálnych štátov. Liga garantovala jej členom právo obchodu s bojujúcimi krajinami a ochotu brániť ho aj vojensky. Preto bola Liga neutrálnych štátov právom považovaná v USA za priameho spojenca. Rusi navyše vyslali tri eskadry námorných síl na najvýznamnejšie námorné cesty v záujme dodržiavania zásad ozbrojenej neutrality. Oficiálne však Rusko uznalo Spojené štáty až o niečo neskôr.

Vzájomné kontakty Američanov a Rusov sa však vytvárali omnoho skôr, už pred vznikom Spojených štátov v roku 1776. Rusi začali prichádzať na severoamerické územie už v prvej polovici 18. storočia. Dokonca pomáhali objavovať severozápadné teritórium dnešných Spojených štátov. Predpokladá sa, že územie Aljašky mohol spozorovať už v roku 1648 ruský prieskumník Semjon Ivanovič Dežňov, ktorý oboplával najvýchodnejší pevninský výbežok Ázie, pomenovaný po ňom Dežňovov mys. Neexistujú však nezvratné dôkazy, potvrdzujúce predpoklad, že Dežňov skutočne spozoroval pobrežie Aljašky.

Prvý ruský cár prejavujúci záujem o vzdialené územie Ameriky bol Peter I. Veľký, ktorý v roku 1698 v Londýne viedol obchodné rokovanie so zakladateľom Pensylvánie Williamom Pennom. Obaja pritom podpísali obchodnú dohodu, vôbec prvý dokument v histórii, ktorý uzavrel predstaviteľ cárskeho Ruska s jednou z amerických kolónií.

Rusko aj ďalej intenzívne skúmalo severoamerické pobrežie. V 18. storočí sa uskutočnili dve veľké ruské námorné expedície k pobrežiu Kamčatky. Obe viedol dánsky moreplavec Vitus Bering, plaviaci sa v ruských službách, ktorý počas prvej výpravy v roku 1728 oboplával najvýchodnejší pevninský výbežok Ázie. K územiu Aljašky sa však nedostal.

Ako prvý s určitosťou pozoroval pobrežie Aljašky v roku 1732 námorný prieskumník a navigátor Ivan Fiodorov z mora vo vzdialenosti niečo vyše štyroch kilometrov od súčasného mysu Cape Prince of Wales. Pre zlé poveternostné podmienky však ruskí námorníci nemohli pristáť na americkej pôde. Práve Fiodorov ako prvý zakreslil do mapy americký breh Beringovho prielivu a niekoľko ostrovov v tejto oblasti.

Aljašskej zeme sa dotkla ruská noha po prvý raz až počas druhej veľkej ruskej expedície pod vedením Vitusa Beringa v rokoch 1733–1743. Stalo sa tak v roku 1741, keď Alexej Čirikov spolu s niekoľkými členmi výpravy vystúpil na aljašský breh. Beringova expedícia preskúmala aj niekoľko ostrovov v blízkosti severoamerického pobrežia.

S kolonizáciou severoamerického územia začali Rusi o niekoľko desaťročí neskôr, už po vzniku dnešných Spojených štátov. Prvú permanentnú ruskú osadu založil v roku 1784 obchodník a moreplavec Grigorij Šelichov z poverenia cárovnej Kataríny II. v miestach, zvaných Three Saints Bay (Zátoka troch svätých), na ostrove Kodiak. Bol to začiatok existencie Ruskej Ameriky, ktorej história sa skončila predajom Aljašky Spojeným štátom v roku 1867. Po prvej ruskej osade pribudli na Aljaške ďalšie a od konca 18. storočia pôsobila na tomto území aj Ruská pravoslávna cirkev. Na začiatku 19. storočia pôsobilo v Ruskej Amerike okolo 450 ruských kolonistov, medzi ktorým boli traperi, lovci, stavební robotníci a námorníci.

Oficiálne vzťahy Spojených štátov a Ruska sa začali formovať okolo roku 1798, v dobe panovania cára Pavla I. Tento panovník vydal v roku 1799 dekrét o vzniku Rusko-americkej spoločnosti, ktorá hájila záujmy Ruska na americkej pôde a skladala sa z niekoľkých menších súkromných kupeckých spoločností. Jej kľúčovou úlohou bola kolonizácia takzvanej Ruskej Ameriky a vďaka cárskej podpore mala významné privilégiá. Sídlo mala v mestečku Novoarchangelsk (v súčasnosti americké mesto Sitka), založenom ruskými kolonistami.

Prvým guvernérom Ruskej Ameriky sa stal Alexander Andrejevič Baranov, šikovný kupec a úradník, doporučený do tejto diplomatickej funkcie Šelichovom. Baranov mal výborné organizačné schopnosti. Finančne podporoval rozvoj remesiel, dovoz dobytka, prieskum nerastného bohatstva a obchod s Čínou, Havajskými ostrovmi, Kaliforniou aj niekoľkými inými americkými štátmi.

Po vzniku Rusko-americkej spoločnosti sa predpokladalo skoré nadviazanie diplomatických stykov Spojených štátov a Ruska, avšak kvôli nečakanej smrti ruského panovníka Pavla I. bol podpis oficiálnych dokumentov odložený o niekoľko rokov. K nadviazaniu oficiálnych diplomatických vzťahov oboch krajín došlo v roku 1809. Američanom veľmi záležalo na dobrých vzťahoch s cárskym impériom a preto bol za prvého vyslanca v Rusku vymenovaný ostrieľaný diplomat John Quincy Adams, ktorý bol synom druhého amerického prezidenta Johna Adamsa. Neskôr sa aj on sám stal v poradí šiestym americkým prezidentom.

Od tohto momentu sa začali intenzívne rozvíjať americko-ruské vzťahy. Potešiteľne rástla vzájomná obchodná výmena. Napríklad v roku 1811 dosiahol americký vývoz do Ruska hodnotu 6 137 000 dolárov. V nasledujúcom roku sa však medzinárodná politická situácia výrazne skomplikovala.

Rok 1812 je v povedomí Európanov spájaný s vojnou Napoleona proti Rusku. Už menej známy je fakt, že v tom istom roku sa začala aj iná vojna na opačnom konci sveta – v Severnej Amerike. Bola to britsko-americká vojna v roku 1812. Bola vyhlásená 18. júna 1812, krátko pred tým, než Napoleon 24. 6. 1812 so svojou 600-tisícovou Grande Armée prekročil rieku Nemen a ocitol na ruskej pôde.

Bola to prvá oficiálna vojna USA proti inej krajine. Hlavnou príčinou vojny bola britská a francúzska námorná blokáda, poškodzujúca Spojené štáty, ale aj obchodných partnerov krajiny, napríklad Ruska. Američanov však zároveň lákala vidina územných ziskov na americkom kontinente na úkor európskych mocností, zamestnaných vojnami s Napoleonom. Jedným z expanzionistických cieľov USA bola aj anexia Kanady, avšak tento priveľmi ambiciózny plán evidentne prevyšoval reálne možnosti Spojených štátov.

Rusko sa ocitlo v delikátnej situácii. Potrebovalo totiž pozitívne väzby na obe strany konfliktu. Životne dôležité pre krajinu, ohrozenú Napoleonom I., bolo vytvorenie protinapoleonovskej koalície, ktorej súčasťou by bola Veľká Británia. Už v júli 1812 bola uzavretá mierová zmluva medzi britským impériom a cárskou ríšou, ktorou bola ukončená anglo-ruská vojna (1807–1812).

Rusko malo eminentný záujem na rozvoji obchodu s USA a nezastavilo sa dokonca ani pri priamom narušení kontinentálnej blokády. Napríklad v decembri 1810 odmietlo splniť Napoleonove požiadavky na zatvorenie ruských prístavov pre americké lode. Na základe dekrétu z 30. 12. 1810 boli ruské prístavy otvorené pre všetky lode okrem anglických. Aj toto viedlo Napoleona k útoku na cárske impérium v roku 1812.

Ruská ríša teda potrebovala dobré vzťahy s obomi bojujúcimi stranami, tak s USA ako aj s Veľkou Britániou. Ako najlepšie riešenie sa Rusku javilo ukončenie vojnového konfliktu, preto sa už v septembri 1812 ponúklo bojujúcim stranám ako sprostredkovateľ mierového urovnania konfliktu, avšak Veľká Británia túto ponuku odmietla. Napriek tomu sa však ruská diplomacia nevzdala a vďaka jej vytrvalému pôsobeniu došlo k urýchleniu mierových rokovaní medzi USA a Veľkou Britániou. Napokon dosiahla americká strana významné ústupky a 24. decembra 1814 bola podpísaná vo flámskom Gente mierová zmluva, veľmi priaznivá pre USA. Americkí predstavitelia si vždy vysoko cenili angažovanosť ruskej diplomacie v tomto konflikte. Keď bol Napoleon koncom roka 1812 s hanbou vyhnaný z Ruska, Američania v nasledujúcom období prejavovali Rusom svoje sympatie a vrelú vďaku. Už 22. januára 1813 noviny Boston Gazette v jednom článku emotívnym spôsobom písali o tom, ako „donskí kozáci“ hnali preč „vládcu sveta“.

Americký politik Robert Goodloe Harper dňa 5. júna 1813 v slávnostnej reči v meste Georgetown (Kolumbia) vyzdvihol víťazstvo Ruska a okrem iného sa vyjadril, že vďaka triumfálnemu úspechu cárskeho impéria povstali pokorené národy a pozdravovali ruského cára Alexandra ako svojho vysloboditeľa.

Rozvoju harmonických vzťahov Ruska a Spojených štátov bránila ruská rozpínavosť na severe amerického kontinentu. Rusi sa už neobmedzovali len na Aljašku, ale prenikali hlboko do amerického vnútrozemia. Od začiatku 19. storočia vyvíjali americkí politici a diplomati nátlak na cársku ríšu v snahe primäť Rusov, aby sa vzdali území na americkom kontinente. V záujme zachovania dobrých vzájomných vzťahov cárske impérium ustúpilo a v roku 1824, podpisom Rusko-americkej zmluvy, sa zrieklo svojich území na severozápadnom tichooceánskom pobreží Ameriky v prospech USA. Zmluva vstúpila do platnosti v januári 1825 a výrazne zlepšila vzťahy medzi obidvoma veľkými štátmi. Rusko si ponechalo len Aleutské ostrovy a Aljašku. Na cárskom dvore sa po podpise tejto zmluvy začali množiť hlasy, že Rusko by sa malo vzdať aj iných svojich severoamerických území. Význam týchto území pre cárske impérium bol spochybňovaný a prioritu mali ruské záujmy v Európe. Tieto úvahy viedli napokon k tomu, že v roku 1867 predalo Rusko Spojeným štátom aj Aljašku.

Vzťahy medzi USA a Ruskom sa ďalej harmonicky rozvíjali a v roku 1832 bola podpísaná rusko-americká obchodná dohoda, ktorá bola natoľko užitočná pre obe strany, že bola predlžovaná až do roku 1911.

Počas občianskej vojny medzi Severom a Juhom sa na stranu oboch bojujúcich strán postavili rôzne európske štáty. Kým Veľká Británia a Francúzsko sa stali spojencami južnej Konfederácie, Rusi podporili Sever. V radoch federálnej armády sa vyznamenali ruskí dobrovoľníci a jeden z nich, Ivan Vasiljevič Turčaninov, bol dokonca vymenovaný priamo Abrahamom Lincolnom za brigádneho generála. Po výraznom zhoršení postavenia Severu sa prezident Lincoln osobitným listom obrátil na ruskú vládu, ktorá aj tentoraz poskytla pomoc: 29. októbra 1862 ruský minister zahraničných vecí Alexander Michajlovič Gorčakov povedal čerstvému americkému chargé d’affaires v Petrohrade Bayardovi Taylorovi, ktorý bol v tom istom roku vymenovaný do diplomatických služieb USA v Rusku po rezignácii veľvyslanca Simona Camerona, okrem iného aj túto pamätnú vetu: „Rusko samotné stálo pri vás od úplného začiatku a bude i naďalej stáť pri vás.“

V nasledujúcom roku do prístavov v New Yorku a San Franciscu súčasne vplávali dve ruské eskadry a zabránili vojenskej intervencii Veľkej Británie a Francúzska. Písal sa rok 1863 a aj vďaka tejto pomoci Ruska americký Sever zvíťazil. Až v lete roku 1864 eskadry Rusov, sprevádzané vďačnosťou Američanov, opúšťali americké vody. Veľa amerických osád pomenovali v 19. storočí menami ruských miest. Aj preto nájdeme na území USA mestá Moscow, Odessa, St. Petersburg, Sevastopol, atď.

Od osemdesiatych rokov 19. storočia sa situácia začala meniť a tradične dobré vzťahy oboch mocností dostávali vážne trhliny. Vznikali prvé veľké konflikty, hraničiace s nepriateľstvom. Dôvodom bola snaha USA upevniť si svoju geopolitickú pozíciu v tichooceánskej oblasti. Američania chceli dať pocítiť Rusku svoju moc, preto pristúpili k niekoľkým nepriateľským aktom. Dokonca v roku 1886, keď Kongres na podnet prezidenta Grovera Clevelanda uskutočnil zasadanie s cieľom stanoviť budúcu politiku USA v tichooceánskom priestore, bolo za jediného potenciálneho nepriateľa, schopného ohroziť záujmy Spojených štátov, označené Rusko. Američania žiarlivo striehli na rast ruského vplyvu v Ázii, preto v roku 1895 nepodporili ruskú snahu o získanie strategického prístavu Port Arthur na rozdiel od Francúzska a Nemecka, ktoré sa naopak postavili na stranu Ruska. Rusko však napriek tomu získalo v roku 1898 tento prístav do prenájmu od Číny na 25 rokov a to prehĺbilo antagonizmus medzi USA a Japonskom na jednej strane a Ruskom na strane druhej.

V roku 1899 Spojené štáty vyhlásili takzvanú politiku otvorených dverí, ktorej cieľom bolo zastaviť imperialistickú expanziu Ruska vo východnej Ázii a zabezpečiť všetkým krajinám možnosť voľne obchodovať s Čínou tak, ako to garantovala Nankingská zmluva z roku 1842.

Politika otvorených dverí, ktorú presadzoval John Hay, minister zahraničných vecí USA, bola reakciou na vývoj udalostí v regióne. Politiku voľného obchodu začali v roku 1895 ohrozovať výsledky prvej čínsko-japonskej vojny, po ktorej bola pobrežná Čína rozdelená a kolonizovaná imperialistickými európskymi mocnosťami, súťažiacimi o rozdelenie sfér vplyvu v tejto oblasti. Spojené štáty po víťazstve v španielsko-americkej vojne (1898) a po získaní kontroly nad Filipínskymi ostrovmi a Guamom dúfali v rozšírenie svojej vlastnej prítomnosti v Ázii a obávali sa toho, že po rozdelení Číny budú ohrozené americké politické a obchodné záujmy v tejto krajine. Aj keď politika otvorených dverí nikdy nebola formálne ratifikovaná ako zmluva, celé desaťročia formovala americkú zahraničnú politiku USA v Ázii.

Prítomnosť cudzích mocností a postupné rozdeľovanie Číny vyvolávalo masové vlny nepokojov populácie krajiny. V dôsledku neúrody a hladomoru došlo roku 1899  v severovýchodnej Číne k veľkému povstaniu voči cudzincom. Situácia sa mimoriadne vyostrila v roku 1900, keď sa povstalci dostali až do Pekingu a cisárovná vdova Cch’-si, ktorá ako regentka vládla Číne od roku 1861, pod tlakom povstalcov vyhlásila vojnu cudzím mocnostiam. Vzápätí došlo k obkľúčeniu cudzineckej štvrti a situácia sa stala neudržateľnou po zavraždení nemeckého veľvyslanca. Následky na seba nenechali dlho čakať. Vytvorila sa veľká protičínska vojenská koalícia, v ktorej boli Spojené štáty americké, Rusko, Veľká Británia, Japonsko, Francúzsko, Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a Taliansko. Práve táto skutočnosť znovu dočasne spojila USA s cárskym impériom. Čína bola porazená v roku 1901 a na dlhú dobu vydaná napospas víťazom.

Na začiatku 20. storočia sa vzťahy medzi USA a Ruskom začali znovu zhoršovať. Spojené štáty sa rozhodli vojensky i finančne podporovať Japonsko, ktoré v rusko-japonskej vojne (1904–1905) porazilo zaostalú a slabú ruskú armádu. Spojenectvo USA s Japonskom naštrbilo rusko-americké vzťahy.

Situácia sa zmenila až v rokoch prvej svetovej vojny, do ktorej vstúpilo cárske impérium po boku USA na strane Dohody proti koalícii Nemecka, Rakúsko-Uhorska, Osmanskej ríše a Bulharska. Lenže rok 1917 znamenal na dlhú dobu prerušenie tradícií relatívne dobrých rusko-amerických vzťahov od čias vzniku USA. Až na krátke obdobia druhej svetovej vojny, keď USA a ZSSR spoločne bojovali proti nacistickému Nemecku a jeho spojencom, to bolo obdobie militantnej konfrontácie, ktoré niekoľkokrát priviedlo svet na pokraj jadrovej apokalypsy.

Proces výrazného otepľovania vzájomných vzťahov dvoch jadrových superveľmocí sa začal od roku 1985, po príchode Michaila Sergejeviča Gorbačova do čela sovietskych komunistov, predovšetkým však po páde ZSSR v roku 1991. Nebol to síce idylický stav, pretože aj v tomto období dochádzalo k diplomatickým konfliktom a aj nezhodám v rámci Rady bezpečnosti OSN medzi USA a Ruskom. Predsa však bola situácia až do vypuknutia rusko-ukrajinskej krízy v prelomovom roku 2014 výrazne lepšia ako v časoch studenej vojny.

Od v roku 2014 sa však vzájomné vzťahy dvoch vojensky najmocnejších štátov sveta veľmi nebezpečne vyhrotili a tento stav pretrváva dodnes. Zvlášť rozširovanie NATO na východ (napriek prísľubom západných politikov Gorbačovovi, že sa NATO nebude rozširovať smerom k hraniciam Ruska) a ohrozovanie ruského obyvateľstva na Ukrajine vyvolávali a dodnes vyvolávajú oprávnené obavy Moskvy.

Ako pri istej príležitosti povedal francúzsky prezident Macron, Rusko sa nesmie cítiť ohrozené. Silný súper, zahnaný do kúta, sa bude zúfalo brániť, pretože už nemá čo stratiť. Zvlášť politici USA, najsilnejšej krajiny Západu, by sa mali skúsiť pozrieť na vec ruskými očami. Možno by potom zľavili zo svojich postojov. A tiež by si mali častejšie pripomínať historické okamihy, v ktorých Rusko pomohlo Spojeným štátom v kritických momentoch ich existencie. Dňa 23. septembra 1863, keď ruská eskadra vplávala do New Yorku na pomoc americkému Severu, Gideon Welles, minister námorníctva prezidenta Abrahama Lincolna, prevolával: „Bože, žehnaj Rusom!“

Na toto by nikdy nemali americkí politici zabúdať. Veď história je matka múdrosti i učiteľka života. Zvlášť aktuálne je to v súčasnosti, keď sú vzájomné vzťahy dvoch vojensky najmocnejších štátov sveta veľmi nebezpečne vyhrotené a vojnychtiví štváči sa pokúšajú Rusko dohnať ku konfliktu, ktorý by pomohol jedine tým, čo sa vždy obohacovali na ľudskom utrpení počas vojen.

 

Karol Dučák

::

Rozhovor s autorom: November 1989 – zanechal viac pozitív alebo negatív?

::

Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod článkom.

Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície, prihláste sa
na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.