Karol Dučák |
Nedávno som dostal k narodeninám okrem
iného knihu Alexander Mach. Radikál z povolania. Kniha, vydaná
v roku 2018 vydavateľstvom Premedia, má 440 strán a jej autorom je vysokoškolský
pedagóg doc. PhDr. Anton Hruboň, PhD. Po prvom krátkom zoznámení sa s knihou
som ocenil veľké množstvo preštudovanej literatúry, uvedenej v Zozname
použitých prameňov a literatúry. Skutočne, klobúk dole! Autor
navštívil početné archívy, preštudoval veľké množstvo dobových periodík
i publikácií, ale aj inej literatúry. Práca na tejto knihe trvala autorovi
podľa jeho vlastných slov desať rokov.
O to väčšie sklamanie ma čakalo, keď som sa pustil do čítania. Autor totiž hneď v úvode cituje vyjadrenie komunistického politika, publicistu a diplomata Vladimíra Clementisa v tomto znení: „Na dnešnom Slovensku tak omáľaný salzburský biskup Adalram bol pred 1 000 rokmi ešte taký zdvorilý, že sám prišiel do Nitry za Pribinom. Tiso, Tuka a Mach už dostali citáciu k Führerovi do Salzburgu. Hja – tak sa časy menia! Zo Salzburgu sa Tiso, Tuka a Mach vrátili sťa národnosocialistickí vierozvestci“ (Hruboň, A.: Alexander Mach. Radikál z povolania, s. 9).
Znovu a zase tá stará línia, ďalší relikt
slovenskej komunistickej historiografie totalitného režimu spred roku 1989, v ktorej
tak smutne dominoval PhDr. Ivan Kamenec CSc.! Presne ten istý triviálny štýl
výkladu dejín Slovenskej republiky 1939–1945, aký do omrzenia verklíkovali
nomenklatúrne komunistické kádre pred Novembrom 1989! Znovu to tvrdohlavé,
zanovité odmietanie pochopenia dejinných súvislosti s nezvratnými
politickými dôsledkami. Tomuto trendu sa nedokázal vzoprieť ani Anton Hruboň,
ktorý takto zdiskreditoval svoju vlastnú desaťročnú prácu.
Niekedy sa pýtam, ako je možné, že skutočne snaživý autor takto zrádza
svoj slovenský pôvod. A pritom
stačilo tak málo: nedať sa vmanipulovať na renegátsky výklad dejín vlastného
národa. Ak by si Anton Hruboň urobil poctivú robotu nestranného historika,
musel by jasne odlíšiť historické fakty od poloprávd a lží v štýle
pohrobkov komunistickej historiografie.
Obzvlášť zarážajúci je dešpekt voči Dr.
Jozefovi Tisovi, prvému slovenskému prezidentovi v dejinách národa, ktorý
je sústavne neprávom dehonestovaný napriek tomu, že pre svoje obetavé
angažovanie sa v službe slovenskému národu sa napokon stal slovenským
mučeníkom. Je preto nutné opakovane pripomínať, že prioritou Dr. Jozefa Tisa,
ktorý sa stal po smrti Andreja Hlinku najvýznamnejším slovenským politikom,
spočiatku nebolo vytvorenie samostatnej Slovenskej republiky. Po získaní
autonómie Slovenskej krajiny v rámci Česko-Slovenskej republiky, ktorá bola
legitímne vyhlásená na základe Žilinskej dohody 6. 10. 1938, sa Dr. Tiso
usiloval o čo najdlhšie zachovanie spoločného štátu Čechov a Slovákov
na novej federalizovanej platforme. Hoci slovenskú „štátnu samostatnosť ako
konečný politický cieľ neodmietal, uvedomoval si, že Slovensko na ňu, najmä po
hospodárskej stránke, zatiaľ nie je pripravené“ (Arpáš, R.: Od autonómie
k samostatnosti. In: Slovenská republika 1939–1945 očami
mladých historikov. IV. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej
konferencie Banská Bystrica 14.–15. apríla 2005, s. 15).
Situácia sa však v priebehu niekoľkých
mesiacov začala búrlivo meniť a Dr. Tiso bol vystavený tlakom politických
udalostí v rámci vtedajšieho spoločného štátu Čechov a Slovákov, ale
aj búrlivých udalostí v hitlerovskom Nemecku a fakticky v celom
svete. Do poslednej chvíle však rešpektoval platné zákony a keď sa pražská
vláda pokúsila 9. 3. 1939 zrušiť autonómiu Slovenskej krajiny v rámci Česko-Slovenskej
republiky, dal prezidentom Háchom zvolať Snem Slovenskej krajiny na 14. 3.
1939.
Snem sa rozhodoval pod hrozbou zániku
politickej identity Slovenska. Deň predtým bol totiž Tiso pozvaný Adolfom
Hitlerom do Berlína, kde bol postavený pred dve možnosti. Buď Slováci vyhlásia
svoj samostatný štát, ktorý Nemecko uzná a bude ho podporovať, alebo túto
možnosť nevyužijú a v tom prípade bude Slovensko ponechané napospas
susedným štátom. Každému súdnemu človeku muselo byť jasné, že druhá možnosť
znamenala rozdelenie slovenského územia medzi Maďarsko a Poľsko, teda úplný
zánik Slovenska (porov. Ďurica, M. S.: Andrej Hlinka a Jozef Tiso.
Politická kontinuita alebo zlom?, s. 7–8).
O nebezpečenstve zo strany Maďarska
svedčí aj nasledujúci argument: v roku 1936 správca ríše (regent) Maďarska
Miklós Horthy pri návšteve Hitlera schvaľoval ideu útoku na ČSR v záujme „odstránenia
rakovinového nádoru zo srdca Európy“... „Som presvedčený, že naša nádej má
svoje opodstatnenie, pretože skôr-neskôr dôjde k zásahu a naviac, za krátky čas
by sme obsadili celé územie Slovenska“ (citované podľa: Martinický, P.: Ako Hitler a Horthy zakladali Slovenský štát).
Neboli to slovenskí politici, ktorí
pripravovali rozbitie Československej republiky. Veľmi dobre si totiž uvedomovali,
že spoločný štát Čechov a Slovákov im poskytoval ochranu a bránil okupácii
Slovenska Maďarskom pod nemeckou záštitou. Okolnosti ich však prevalcovali
a oni pod silným tlakom politických udalostí doma i vo svete museli
hľadať inú alternatívu.
Lenže v tejto súvislosti sa natíska
neodbytná otázka: prečo by si mali príslušníci slovenského národa sypať popol
na hlavu horlivejšie ako Angličania či Francúzi, ktorí v roku 1938 nechali
Hitlerovi voľnú ruku v strednej Európe a doslova mu ponúkli možnosť
rozkúskovať ČSR? Títo politici, predovšetkým však Arthur Neville Chamberlain,
sa pričinili o rozbitie Československa v roku 1939, vypuknutie druhej
svetovej vojny a zmasakrovanie miliónov ľudí viac ako všetci slovenskí
politici tej doby! Nebyť Chamberlainovej politiky ústupkov (appeasementu) voči
hitlerovskému Nemecku, ktorá vyústila do Mníchovskej dohody koncom septembra
1938, nebolo by došlo k rozpadu Československa, zániku Rakúska a ďalším
udalostiam, ktoré spôsobili nesmierne utrpenie ľudí na celom svete.
Všetko mohlo byť úplne inakšie!
Dokonca aj v samotnom Nemecku! Aj tam mal Adolf Hitler veľa silných
odporcov, a to dokonca aj v armáde. Krajina v roku 1938 nebola
pripravená na veľkú vojnu. Nemeckí generáli a vysokí dôstojníci
realisticky hodnotili situáciu a varovali Hitlera pred samovražedným
vojnovým dobrodružstvom. Na rozdiel od Hitlera, obmedzeného rakúskeho
privandrovalca, to boli vzdelaní vojenskí odborníci. Viacerí z nich boli
príslušníkmi najvýznamnejších nemeckých šľachtických rodín a preto ich
urážalo, že musia poslúchať rakúskeho diletanta, ktorý nerozumel vojenskému
umeniu. Hitler síce bojoval v prvej svetovej vojne, ba dokonca počas nej
utrpel aj zranenia, ale modernej vojenskej stratégii vôbec nerozumel. Preto bol
tŕňom v oku špičiek Wehrmachtu.
Isteže by nebolo správne idealizovať nemeckých
generálov a oficierov. Boli to predsa len vojaci a nie pacifisti a vojna bola
ich remeslom. Lenže s primitívnymi Hitlerovými názormi nemohli súhlasiť, preto
sa viacerí vysokí dôstojníci a generáli Wehrmachtu po celé roky neúspešne
pokúšali odstrániť Hitlera. Ako uvádza Marek Meško, práve v dobe pohnutých
udalostí na českom pohraničí v roku 1938 sa „generáli Halder a Witzleben a
plukovník Oster pokúšali zatknúť Hitlera. Plán však stroskotal, keď západné mocnosti
pristúpili v Mníchove na Hitlerove územné požiadavky“ (Meško, M.: Mníchovský
atentát na Hitlera, s. 18).
Najvyšší predstavitelia Veľkej Británie a Francúzska zbabrali, čo len mohli. Dobre pointu týchto udalostí vystihol Alexander Mach, keď sa ho americký vyšetrovateľ počas výsluchu v Bambergu krátko po vojne v roku 1945 okrem iného pýtal, aký má názor na francúzskeho politika Pétaina. Mach vtedy odpovedal, že Pétaina považuje „za francúzskeho vlastenca, ktorý chcel zachrániť, čo iní pokazili“ (Hruboň, A.: Alexander Mach. Radikál z povolania, s. 365).
Proti železnej logike tohto Machovho
vyjadrenia nemožno absolútne nič namietať. Lenže tá istá železná logika platí
aj na hodnotenie Jozefa Tisa či Alexandra Macha! Aj oni len zachraňovali
to, čo zbabrali veľkí politickí hráči západných mocností.
Je potrebné konštatovať, že aj súčasní mladší
slovenskí historici, príslušníci novej vlny slovenskej historiografie,
nezaťaženej totalitnou minulosťou, sú v hodnotení predstaviteľov samostatného
štátu Slovákov v rokoch 1939 až 1945 objektívnejší ako ich predchodcovia.
Jeden z nich, historik Ústavu pamäti národa Peter Jašek, považuje vznik
Slovenského štátu 14. marca 1939 za najlepšie možné riešenie v danom
historickom momente (porov. Historik: Vznik Slovenského štátu bol najlepším
riešením). Podobne aj ďalší slovenský historik doc. PhDr. Ivan Mrva CSc.,
jeden z členov Združenia slovenskej inteligencie Korene, konštatuje:
„V dobe, keď vzniklo autonómne Slovensko a hrozilo odtrhnutie
území Maďarskom, pričom aj poľské plány pripraviť nás
o územia boli reálnou hrozbou a pri neúprimnej
a nepredvídateľnej politike Prahy ani
nebolo možné inak postupovať, len zjednotiť politické prúdy, aby
autonómne Slovensko ľahšie odolalo hrozbám. Popri nebezpečenstvách, ktoré
hrozili spoza hraníc, Slovensko muselo prakticky z ničoho a bez
skúseností budovať vlastný štát v mimoriadne ťažkých podmienkach
a to s veľkým úspechom... V zložitých pomeroch sa to podarilo,
hospodárstvo sa úspešne rozvíjalo, zásobovanie stabilizované a napriek
strate najúrodnejších rovín na Slovensku nezaviedli trvalý lístkový systém,
ktorý bol aj v neutrálnom Švajčiarsku, o vojne vedúcich
krajinách ani nehovoriac“ (Mrva, I.: Stanovisko k stanovisku
k osobe Dr. Jozefa Tisa).
Je ďalšou nespornou Tisovou zásluhou, že pri
koncipovaní ochrannej zmluvy v marci 1939 vo Viedni „odolal nemeckému
tlaku a nebol ochotný súhlasiť s umiestnením nemeckých
posádok na celé územie Slovenska, dokonca už chcel z rokovania odísť
a Hitler popustil. Ako by to na Slovensku vyzeralo, dá sa domyslieť. Za
armádou by prišlo gestapo a potom Nemcami zamýšľaný ríšsky protektor. Už
Tisov pevný postoj vo Viedni v marci 1939 uchránil Slovensko od veľkých
strát a to treba oceniť“ (Mrva, I.: Stanovisko k stanovisku
k osobe Dr. Jozefa Tisa).
Pravdou tiež je, že Dr. Tiso nikdy nepodpísal
nariadenie č. 198/1941 z 9. septembra 1941 o právnom postavení Židov, známe ako
Židovský kódex. Naopak, „vyhradil si vsunutie § 256, ktorý priznával
prezidentovi republiky právo udeľovať výnimky spod ustanovení tohto vládneho
nariadenia“ (Ďurica, M. S.: Andrej Hlinka a Jozef Tiso. Politická
kontinuita alebo zlom?, s. 8).
Dr. Tiso sa usiloval zachrániť čo najviac
Židov. Vďaka jeho prezidentským výnimkám unikli istej smrti desaťtisíce Židov.
Ich počet sa podľa rôznych prameňov pohyboval v rozsahu 35–40 tisíc.
V telegrame nemeckého vyslanca Ludina do Berlína dňa 26. 6. 1942 sa
uvádza, že „35 000 Židov získalo osobitné legitimácie“ (Heim, S.: Deutsches Reich und Protektorat Böhmen und Mähren
Oktober 1941 – März 1943,
s. 431).
Židia, vlastniaci tieto „osobitné
legitimácie“, o ktorých Berlín informoval vyslanec Ludin, nemohli byť
vysťahovaní z vlasti. Uvedený počet 35 000 Židov, ktorí boli
uchránení pred transportmi, nachádzame aj v iných prameňoch, napríklad v
dokumente z 30. júna 1942, ktorého autorom bol nemecký „poradca pre otázky
Židov“ Dieter Wisliceny. V tomto dokumente je uvedený „údaj 35 000
Židov zostávajúcich na Slovensku“ (Tomeček, R.: Slovenský katolícky kňaz a
prezident Jozef Tiso (1887–1947)).
Židov, ktorí boli zachránení prezidentskými
výnimkami Dr. Tisa, však mohlo byť ešte viac. Dr. Karol Murín, osobný tajomník
slovenského prezidenta, v svojich spomienkach okrem iného uvádza: „Od Dr.
Antona Neumanna, šéfa prezidentskej kancelárie, ktorý pripravoval a
predostieral prezidentovi žiadosti Židov o výnimky, viem, že ich udelil blízko
10 000. Ak rátame, že priemerná židovská rodina pozostávala zo štyroch členov,
to znamená, že asi 40 000 Židov bolo zachránených prezidentskými výnimkami,
lebo tieto sa vzťahovali aj na členov rodiny“ (citované podľa: Makyna, P.: Anton
Neuman z Púchova – šéf Tisovej kancelárie II).
Mnohí obyvatelia Slovenska Židov ukrývali
a tým ich zachránili pred istou smrťou. Výnimkou nebol ani slovenský
prezident, pretože „podľa nemeckého historika a publicistu Wolfganga Venohra
Dr. Jozef Tiso vedel, že jeho sestra ukrývala židovskú rodinu. Výskyt osôb
židovského pôvodu v slovenskom prezidentskom paláci neušiel pozornosti
nemeckých agentov, ktorí o tom posielali informácie do Berlína“ (Tomeček, R.: Slovenský
katolícky kňaz a prezident Jozef Tiso 1887–1947).
Je smutné, že hodnotenie politického vývoja na Slovensku v rokoch
1939–1945 dodnes rozdeľuje Slovákov.
V súčasnosti príslušníci iných národov hodnotia svoje vojnové dejiny omnoho
objektívnejšie ako my, ktorí chceme byť pápežskejší ako pápež. Komu to
prospeje? Poznaniu pravdy určite nie.
A čo je na celej veci najsmutnejšie, ani
osobnosti z radov Nemcov nepovažovali Dr. Tisa za prívrženca nacizmu. Napríklad
známy nemecký odporca nacizmu, mníchovský kardinál Michael Faulhaber, sa pred
spojeneckou správou verejne zastal Tisa: „Da Dr. Jozef Tiso in
seinem Land das religiöse Leben trotz mancher Schwierigkeiten lebendig erhielt,
bitte ich, ihn nicht anderen politischen Führern der ehemaligen Gegner der
alliierten Mächte gleichzustellen.“ („Pretože
Dr. Jozef Tiso v svojej krajine napriek mnohým ťažkostiam udržal živý
náboženský život, prosím vás, aby ste ho nestavali na jednu úroveň s inými
politickými vodcami bývalých nepriateľov spojeneckých mocností.“ Bevers, J.: Der
Mann hinter Adenauer. Hans Globkes Aufstieg vom NS-Juristen zur Grauen Eminenz
der Bonner Republik, s. 216).
Aj nemecký historik a filozof Ernst
Nolte, jeden z najvýznamnejších nemeckých znalcov komunizmu a fašizmu, ktorý
sám prežil druhú svetovú vojnu, v nespočetných vydaniach svojho diela Die
faschistischen Bewegungen (Fašistické hnutia), po prvý raz vydaného
v roku 1966 v Mníchove, hodnotil Andreja Hlinku a Jozefa Tisa
vcelku pozitívne: „Ani Andrej Hlinka, ani jeho nástupca Jozef Tiso neboli
fašisti. Boli to katolícki kňazi, ktorí korenili v tisícročnej tradícii Cirkvi.
Pre nich sekularizovaný štát, ktorý bol základom všetkých fašistických hnutí,
bol odmietanou hrozbou. Vzbudzovanie slovenskej národnej osobitnosti pre nich
znamenalo práve zachovanie a upevňovanie kresťanského štýlu života“ (citované
podľa: Ďurica, M. S.: Andrej Hlinka a Jozef Tiso. Politická kontinuita
alebo zlom?, s. 10).
Čo sa týka Alexandra Macha – pretože jemu je venovaná táto kniha –, zaiste to nebol anjel. Patril
k takzvaným radikálom a neraz sa preto dostal do sporu aj s prezidentom
Tisom. Lenže popri všetkých svojich nedostatkoch to bol kresťan
a národovec, ktorý mal aj svoje morálne a ľudské kvality. Veď Mach
krátku dobu študoval v seminári a až neskôr sa rozhodol pre civilné
povolanie!
Poznamenávam, že tento článok nie je recenziou
knihy Antona Hruboňa, poukazuje len na tendenčný, nespravodlivý prístup autora
k závažnej historickej problematike. Autor napísal rozsiahly životopis
významného slovenského politika tej doby, avšak v svojom diele nezobrazuje
verný obraz Alexandra Macha. Kniha vlastne vyznieva ako hanopis, obžaloba
Alexandra Macha. Podľa Antona Hruboňa bol tento prominentný slovenský politik
v najťažšej dobe, ktorú prežíval jeho národ, „srdcom fašista“ (Hruboň, A.: Alexander
Mach. Radikál z povolania, s. 32) či „spolupáchateľ zločinu“ (Hruboň, A.: Alexander Mach. Radikál z povolania, s. 256).
Anton Hruboň v podstate odsúdil Alexandra
Macha ako zločinca bez možnosti obhajoby, hoci tú mal k dispozícii. Veď
z Machových pamätí, ktoré vyšli knižne, aj sporadicky cituje, ale
tendenčne, aby na tohto politika vrhol čo najhoršie svetlo. To by seriózny
historik robiť nemal.
Ako som už uviedol, tento článok nie je
súhrnnou recenziou, je len kritikou najzávažnejších pochybení autora. Ďalšie
výhrady podrobnejšie objasnením v druhej časti.
Karol Dučák
::
Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod
článkom.
Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete
získať publikácie z našej edície, prihláste sa
na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.