Karol Dučák |
Anton Hruboň v úvode knihy na strane 9 napísal:
„Každý národ má svoje zlé deti. Povestné enfants terribles, to nie sú
osobnosti hodné uloženia ich pozostatkov do národných svätýň, ani osobnosti
hodné mohýl, sôch, búst či obyčajných malých pamätných tabúľ. Sú to tí najväčší
politickí fantomasovia, ktorí zostali v kolektívnej pamäti zapísaní ako
synonymum zločincov, zradcov, zloduchov, alebo v lepšom prípade
vypočítavých ziskuchtivcov, ochotných urobiť pre vlastný prospech čokoľvek.
Tieto historické postavy nerozdeľujú spoločnosť ako Philippe Pétain, Miklós
Horthy či Jozef Tiso. S výnimkou tvrdého neofašistického jadra sa
k nim neopovažuje prihlásiť nik. Nezanechali po sebe žiaden politický
odkaz, iba varovné memento“ (Hruboň, A.: Alexander Mach. Radikál
z povolania, s. 9).
Podľa všetkého priraďuje autor k „zlým deťom“ slovenského národa aj Alexandra Macha, hoci to v tomto texte takto explicitne neformuluje. Je však takýto prístup oprávnený? Zaslúži si Alexander Mach odsúdenie národa, v službách ktorého stál v najťažších rokoch jeho existencie? To je kľúčová otázka, na ktorú by mali dať aspoň čiastočnú odpoveď nasledujúce riadky.
Machovi sa oprávnene vytýkajú niektoré veci.
Predovšetkým to, že bol nemiestne horlivý v niektorých aktivitách. Napokon
aj sám Anton Hruboň oprávnene vytýka Machovi jeho nekritickú glorifikáciu
Adolfa Hitlera (porov. Hruboň, A.: Alexander Mach. Radikál z povolania,
s. 239, s. 322, s. 324–325) či jeho neochvejnú vernosť národnosocialistickému
Nemecku, ktoré podľa neho bolo ešte aj v roku 1944 „jediným pevným bodom
národov Európy...“ (porov. Hruboň, A.: Alexander Mach. Radikál
z povolania, s. 322).
Zaiste, Alexandrovi Machovi možno vyčítať
všeličo. Jeho priveľmi servilný postoj voči Nemeckej ríši a Adolfovi
Hitlerovi dodnes vyvoláva otázniky. Lenže musíme si uvedomiť, že za situácie,
v akej sa Slovensko v tej dobe nachádzalo, bolo jednoducho
nemysliteľné budovať v krajine režim, ktorý by neprejavoval lojalitu voči
Nemecku a Hitlerovi. Nemci čakali len na zámienku, aby zaviedli na
Slovensku podobný režim ako v okupovaných krajinách. Musíme si uvedomiť,
že „hlavné mesto Bratislava ležalo priamo na hraniciach ríše,
Tisova prezidentská rezidencia bola ľahkým delom na
dostrel z územia nacistického Nemecka. Na Slovensku bola 150-tisícová
nemecká menšina, politicky mimoriadne agilná, medzi slovenskými Nemcami najmä
v Bratislave sa nachádzal veľký počet radikálov, ktorí by radi
presadili nacistický vzor aj na Slovensku“ (Mrva, I.: Stanovisko k
stanovisku k osobe Dr. Jozefa Tisa).
Tomu chceli slovenskí politici tej doby stoj
čo stoj zabrániť aj za cenu vybudovania autoritatívneho režimu, lojálneho voči
Nemecku a Hitlerovi. Dnes je nám ťažko úplne presne posúdiť, či bolo
v záujme ochrany obyvateľstva nevyhnutné ísť až tak ďaleko
v prejavoch lojality A. Macha voči Hitlerovi a národnosocialistickému
Nemecku.
Zaiste aj Alexander Mach robil chyby
a dopustil sa politických omylov, to však nikomu nedáva právo prisudzovať
tomuto politikovi vinu za veci, ktoré nespáchal. Je naopak veľkou zásluhou
Alexandra Macha ako slovenského ministra vnútra (od júla 1940), že Slovenská
republika bola v týchto krušných časoch druhej svetovej vojny štátom s
politickým zriadením mimoriadne ľudomilným na vojnové pomery. Pritom práve Mach
priamo kontroloval štátnu políciu, žandárstvo, Ústredňu štátnej bezpečnosti,
Kriminálnu ústredňu (KRIUS) a internačné zariadenia (tábory pre politických
väzňov, pracovné tábory pre tzv. asociálov, židovské pracovné tábory
a pracovné strediská)... (porov. Hruboň, A.: Alexander Mach. Radikál
z povolania, s. 297).
Aj keď „sa na Slovensku počas vojny tresty
neustále sprísňovali, trest smrti bol stále chápaný ako výnimočný, a súdy ho
prakticky vynášali len vtedy, ak bol obžalovaný súdený v neprítomnosti. Za
komunistickú činnosť, ak nebola spojená s hromadením zbraní, trest smrti
prakticky nehrozil“ (Rychlík, J.: Perzekúcia odporcov režimu na Slovensku
1938–1945 (K problematike charakteru ľudáckeho režimu). In: Slovenská
republika 1939–1945 očami mladých historikov. IV. Zborník príspevkov z
medzinárodnej vedeckej konferencie Banská Bystrica 14.–15. apríla 2005, s.
129).
Boli síce vykonané popravy osôb, ktoré sa
zapojili do Slovenského národného povstania, ale tieto popravy mali na svedomí
výlučne nemecké orgány. Ako uvádza Rychlík, počet perzekvovaných osôb v období
druhej svetovej vojny na Slovensku bol pomerne nízky v porovnaní
s inými Nemcami okupovanými krajinami či inými nemeckými satelitmi
(Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko), ale aj „v porovnaní s represáliami
komunistického režimu po roku 1948...“ (Rychlík, J.: Perzekúcia odporcov
režimu na Slovensku 1938–1945 (K problematike charakteru ľudáckeho
režimu). In: Slovenská republika 1939–1945 očami mladých historikov. IV.
Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie Banská Bystrica 14.–15.
apríla 2005, s. 134).
Pomery v Slovenskej republike sa výrazne zhoršili až po vojenskej
intervencii Nemecka v auguste 1944.
Od tej doby už nebolo možné zabrániť hromadným masakrom slovenského
obyvateľstva, ktoré sa však diali v nemeckej réžii. Napokon aj podľa
samotného Antona Hruboňa, ktorého sotva možno „podozrievať“ zo sympatií voči
vtedajšiemu režimu slovenského štátu, patrí k zásluhám „slovenskej vlády
a osobitne A. Macha...“, že sa zo všetkých síl snažili „odďaľovať nemeckú
vojenskú intervenciu...“ (Hruboň, A.: Alexander Mach. Radikál
z povolania, s. 332).
Až do vojenskej intervencie Nemecka
v auguste 1944 obyvatelia Slovenska nepoznali drsný teror nemeckých
okupačných úradov tak ako v susedných krajinách. Veľmi výrečne o tom
svedčí napríklad fakt, že kým na Slovensku bol postih za počúvanie cudzieho
rozhlasu minimálny alebo dokonca žiadny, v susednom Protektoráte alebo
v Nemecku to bol „zločin“, ktorý mohol byť „potrestaný aj smrťou“
(Rychlík, J.: Perzekúcia odporcov režimu na Slovensku 1938–1945 (K
problematike charakteru ľudáckeho režimu). In: Slovenská republika
1939–1945 očami mladých historikov. IV. Zborník príspevkov z medzinárodnej
vedeckej konferencie Banská Bystrica 14.–15. apríla 2005, s. 126).
Aj sám Anton Hruboň v svojom diele konštatuje,
že perzekúcia politických väzňov počas Slovenskej republiky 1939–1945 bola
nepomerne miernejšia ako v povojnovom období, zvlášť po februári 1948.
Hruboň v svojej knihe cituje vyjadrenie bývalého agrárnika Jána Ursínyho, ktorý
s odstupom času porovnával mieru perzekúcie politických väzňov
v období Slovenského štátu a povojnových období, pričom prirovnal
pomery za Slovenského štátu k raju, pomery v období ľudovej
demokracie (1945–1948) k očistcu a pomery za totality po februári
1948 k peklu (porov. Hruboň, A.: Alexander Mach. Radikál
z povolania, s. 308). Podľa Hruboňa sa s Ursínym stotožnil aj
Anton Rašla, ktorý po skončení vojny nazval ľudácke väzenie kamarátskym
kriminálom (porov. Hruboň, A.: Alexander Mach. Radikál z povolania,
s. 308).
O nebývalej benevolencii voči odporcom
režimu svedčí podľa Hruboňa aj fakt, že 27. októbra 1943 nemecký vyslanec H. E.
Ludin varoval Macha pred jeho politikou „mäkkej ruky“, ktorá by mohla spôsobiť
bezpečnostné riziká pre politický systém na Slovensku (porov. Hruboň, A.: Alexander
Mach. Radikál z povolania, s. 308).
Sám Alexander Mach sa v rámci svojich
možností usiloval chrániť obyvateľov Slovenska pred perzekúciou zo strany
nemeckých vojakov po vojenskej intervencii v auguste 1944, ale aj pred
terorom zo strany partizánov počas SNP či sovietskych vojakov pri
oslobodzovacích operáciách Červenej armády v roku 1945. Jeho možnosti však
boli obmedzené.
Obzvlášť energicky vyčíta Hruboň Alexandrovi Machovi jeho angažovanie
sa pri vysídľovaní Židov.
Tu si však musíme pripomenúť niektoré dôležité skutočnosti, ktoré na túto
problematiku vrhajú nové svetlo. Samotná myšlienka vysídlenia Židov
z Európy a ich koncentrácie v nejakej relatívne málo osídlenej
krajine mimo európskeho kontinentu nebola nová a nepochádzala
zo slovenských hláv. Napokon aj mnohí Židia sa s touto myšlienkou
stotožňovali. Až nemeckí nacisti ju zneužili na hroznú genocídu židovskej
populácie, ktorú nemožno nijak ospravedlniť.
Myšlienka masového vysídlenia Židov
z Európy uzrela svetlo sveta už v 19. storočí. V roku 1885 nemecký orientalista Paul de Lagarde
(vlastným menom Paul Anton Bötticher) v článku Über die nächsten Pflichten deutscher
Politik (O najbližších záväzkoch
nemeckej politiky) po prvý raz rozvíja úvahy o masovom vysídľovaní „židovského
obyvateľstva Európy na Madagaskar...“ (Brechtken, M.: Madagaskar für die
Juden. Antisemitische Idee und politische Praxis 1885–1945 (Studien Zur
Zeitgeschichte), s. 16).
Práve v Nemecku boli úvahy o vysídlení Židov
z Európy, a to nielen na Madagaskar, ale aj na Novú Guineu, Guyanu či
dokonca aj do Austrálie, vždy najživšie. Paradoxne si však tieto myšlienky
osvojili aj samotní Židia. Theodor Herzl, jeden zo zakladateľov sionizmu,
zvažoval možnosť vytvorenia vlastného židovského štátu na Madagaskare, prípadne
inde na území afrického kontinentu, alebo v Palestíne, ktorá bola
v tej dobe súčasťou Osmanskej ríše. V tomto ohľade podnikal aj
konkrétne kroky. Rokovania s tureckým sultánom Abdülhamidom o vytvorení
židovského štátu v Palestíne sa skončili neúspechom, preto sa Herzl
obrátil na britského ministra pre kolónie Josepha Chamberlaina, ktorý mu
ponúkol „územie dnešnej Kene. Prevažná časť politických sionistov však
nepredpokladala, že by židovský štát mohol byť inde než v biblickom Sione“
(Lilienthal, A. M.: Sionismus, s. 27).
Chamberlainov kenský návrh spolu s plánom
na autonómnu spoločnosť v Argentíne, s ktorým prišiel barón Maurice
de Hirsch, spôsobil rozpory medzi Židmi, pretože niektorí by v tej dobe
privítali vytvorenie samostatného židovského štátu kdekoľvek na svete, kým iní
trvali na tom, že ich nový domovský prístav musí byť „znovuzrodením starého
Sionu v Palestíne“ (Lilienthal, A. M.: Sionismus, s. 27).
Nejednota v židovskej pospolitosti trvala
celé desaťročia. Ešte stále bol v hre okrem Palestíny a iných oblastí
sveta aj Madagaskar, štvrtý najväčší ostrov sveta, považovaný v mnohých
európskych krajinách za miesto novej židovskej vlasti. Napríklad v Holandsku, o
čom svedčí brožúra Arische Rasse, Christliche Kultur und das Judenproblem
(Árijská rasa, kresťanská kultúra a židovský problém), ktorú v roku 1931 vydal
Egon van Winghene. V tejto publikácii autor pod heslom Voll-Zionismus
(Plný sionizmus) propagoval aj usídlenie všetkých Židov na Madagaskare (porov.
Brechtken, M.: Madagaskar für die Juden. Antisemitische Idee und politische
Praxis 1885–1945 (Studien Zur Zeitgeschichte), s. 38–39). Egon van Winghene
predstavuje doslova Madagaskar ako The Future Home for the Jews – Budúci
domov pre Židov (porov. Brechtken, M.: Madagaskar für die Juden. Antisemitische
Idee und politische Praxis 1885–1945 (Studien Zur Zeitgeschichte), s. 298).
Spomínaná brožúra holandského autora oživila
myšlienky realizácie židovského osídlenia Madagaskaru a oslovila mnohých
európskych politikov. Egon van Winghene však nebol jediný, kto presadzoval
Madagaskarský plán. Okrem neho prispeli k popularizácii projektu
deportácie Židov na Madagaskar, vtedajšiu francúzsku kolóniu, viacerí
antisemiti, predovšetkým Briti Henry Hamilton Beamish a Arnold Leese (porov. Der
Madagaskar-Plan).
Vďaka ich pôsobeniu Madagaskarský plán vzali
do úvahy vlády Veľkej Británie, Francúzska, Holandska, Belgicka a Poľska. Aj
nemeckí nacisti prv, než sa rozhodli masovo vyvražďovať židovské obyvateľstvo
v táboroch smrti, zvažovali najprv „plán presunúť štyri milióny Židov z
Európy na ostrov Madagaskar“ (Rosenberg, J.: Madagaskarský plán).
Prvé konkrétne kroky však uskutočnilo v roku
1937 Poľsko, ktoré po prejavení záujmu podporiť židovskú emigráciu na
Madagaskar dostalo od Francúzska povolenie vyslať na tento ostrov, patriaci
Francúzsku, trojčlennú skúšobnú komisiu, aby preskúmala možnosti vysťahovania
poľských Židov. Komisiu tvorili Mieczyslaw Lepecki, Leon Alter a Salomon Dyk.
Okrem poľskej a francúzskej vlády uvažovala o usadení Židov na Madagaskare aj
britská vláda a dokonca aj Joint Distribution Committee (JDC) (porov. Der
Madagaskar-Plan).
Avšak závery členov komisie po preskúmaní
ostrova neboli práve optimistické. Podľa najoptimistickejšieho odhadu
Madagaskar „by dokázal byť sebestačným domovom pre asi 60 tisíc
ľudí. Najpesimistickejšie bolo, naopak, tvrdenie iba o dvoch tisíckach.
Madagaskarčania síce proti prípadnému prílivu imigrantov protestovali, to však
nič nemenilo na fakte, že Poľsko naďalej rokovalo o možnom vysťahovaní židov s
vtedajším koloniálnym pánom ostrova Francúzskom“ (Plán Madagaskar: Hitlerov
sen o obrovskom gete).
Začiatkom roku 1938 sa v tejto
záležitosti viac začali angažovať aj nacistickí pohlavári v Nemecku. Desať
dní pred pripojením Rakúska k Nemeckej ríši bol Adolf Eichmann poverený
zhromaždením materiálu pre „zahraničnopolitické riešenie židovskej otázky“.
Plán podporili významní nacistickí pohlavári ako Hermann Göring, Joachim von
Ribbentrop, Hans Frank a iní. Keď Himmler v máji 1940 predložil tento
plán Hitlerovi, Führer sa s ním stotožnil a prijal ho ako novú politickú
líniu. Realizáciou Himmlerových plánov poveril vedúceho oddelenia pre „židovskú
problematiku“ na ministerstve zahraničia Franza Rademachera. Neskôr boli do
prípravy plánu zapojení ďalší nacistickí pohlavári. Keďže nacisti očakávali
skoré víťazstvo nad Francúzskom a Veľkou Britániou, nádejali sa, že získajú
kontrolu nad francúzskymi kolóniami a britskou obchodnou flotilou. Rozbehnutý
projekt sa náhle zastavil v septembri 1940 po porážke Nemecka v bitke o
Britániu (porov. Der Madagaskar-Plan).
Stroskotanie Madagaskarského plánu
v nacistickom Nemecku spečatilo osud miliónov Židov v Európe. Keďže
Nemecko nedokázalo poraziť Veľkú Britániu, nemohlo kvôli britskej blokáde
realizovať plán vysídlenia Židov na Madagaskar. Hitlera od realizácie tohto
zámeru odradilo aj plánovanie invázie do Sovietskeho zväzu a „s ním spojené
presmerovanie toku financií“ (Plán Madagaskar: Hitlerov sen o obrovskom gete).
A tak nacisti pristúpili k omnoho drastickejšiemu riešeniu
židovskej otázky. Namiesto plánu
presunúť milióny židovských obyvateľov z Európy na Madagaskar začali
v najprísnejšom utajení plánovať neľudskú genocídu miliónov Židov.
Napokon jediným projektom presídlenia Židov
a vytvorenia novej domoviny pre nich, ktorý sa pred druhou svetovou vojnou
realizoval v praxi, sa stal vznik Židovskej autonómnej oblasti v roku 1934
na východe Sovietskeho zväzu. Existuje dodnes ako federálny subjekt Ruskej
federácie (po páde ZSSR), hoci židovská populácia tvorí zhruba len jedno
percento z celkového počtu obyvateľov tejto autonómnej oblasti (porov. Plán
Madagaskar: Hitlerov sen o obrovskom gete).
V zmysle týchto, ale aj iných
historických faktov je prinajmenšom neseriózne pripisovať Alexandrovi Machovi
alebo Dr. Tisovi vinu za genocídu Židov počas druhej svetovej vojny. Ani jeden
z nich nemal záujem na vyvraždení akejkoľvek skupiny obyvateľstva pre
príslušnosť k nejakej rase. Naopak, Dr. Jozef Tiso a niektorí
umiernení slovenskí politici robili všetko, čo bolo v ich silách a možnostiach,
aby zachránili čo najviac Židov. Veľmi intenzívne prehovárali Židov, aby
dobrovoľne emigrovali zo Slovenska. V roku 1939 podporili akciu
dobrovoľného vysťahovania Židov „do Palestíny (odišlo asi 9000), ale keď sa
vojnová situácia zhoršila, odchod bol znemožnený“ (Mrva, I.: Stanovisko
k stanovisku k osobe Dr. Jozefa Tisa). Avšak nie všetci Židia chceli
opustiť domovinu. Najväčší záujem o vysťahovanie prejavovali mladí
prívrženci sionizmu. Mnohí židovskí spoluobčania však odmietali opustiť
Slovensko.
Čo sa týka Alexandra Macha, je potrebné
konštatovať, že voči židovskej minorite mal výhrady, ale rozhodne nebol
antisemita. Odmietal napríklad aj medzi katolíkmi tak rozšírené presvedčenie,
že Židia sú bohovrahovia. Tvrdenia, že na Židoch spočíva kliatba za najväčší
zločin, za zavraždenie Boha, Ježiša Krista, Mach jednoznačne a rozhodne
odmietal, ako o tom píše v svojich pamätiach: „Ja som nikdy neprijal
takéto názory za svoje, hoci som v nich rástol od detstva. Mňa trápili
židovské krčmy, obchody, že maďarizovali, tretina národa do cudziny, atď.
V roku 1938 sa exponovali za pripojenie Košíc, Nitry, Bratislavy do
Maďarska a celých dvadsať rokov najbohatší Židia financovali
revizionistov. Išlo o vysídlenie! A nie o vyvraždenie!“ (Mach,
A.: Z ďalekých ciest, s. 206).
Alexander Mach vždy otvorene písal, že mu išlo
o vysídlenie, ale nie o genocídu Židov. V svojich pamätiach okrem
iného napísal: „Ak prechádzam na otázku židovskú, akoby som neprechádzal,
všetko je spojené“ (Mach, A.: Z ďalekých ciest, s. 207).
A na inom mieste: „Čakať na popravu nebolo až také strašné, myslieť
na osud židov bolo mi v tých dňoch očakávania rozsudku omnoho ťažšie.
Svedomie darmo hľadalo uspokojenie: veď ja som nemohol predpokladať, že príde
k takému zločinu. Som zodpovedný iba za ich vysídlenie, ale nemám nič
spoločné s ich vyvraždením“ (Mach, A.: Z ďalekých ciest,
s. 198).
V knihe Antona Hruboňa však tieto slová
nie sú citované. Autor pôvodný text iba komentoval tak, aby vyznel
v neprospech Macha. Konkrétne to formuluje takto: „Machov neskorší
selektívny žiaľ v duchu ‚len vyviezť, nie vyvraždiť‘ je prislabou
náplasťou ministra vnútra...“ (Hruboň, A.: Alexander Mach. Radikál
z povolania, s. 406).
Pritom dokonca aj tzv. Národný súd uznal, že
Mach ani nikto zo slovenských predstaviteľov nemohol vedieť, že Židov idú
vyvraždiť. Vyplýva to z nasledujúcich viet: „Pre súd ste mali dôkazy
i svedkov, nóty a zmluvy, z ktorých vychádzalo, že sme súhlasili
iba s vysídľovaním, že sme ešte i trovy usídlenia zaplatili, že nám
ani na um nemohlo prísť, čo sa potom stalo, čo už dnes vieme, súdu sme vedeli
dokázať, že sme zastavili vyvážanie, len čo sme sa dozvedeli, čo sa deje, ale
dokážte svojmu svedomiu, uspokojte ho, keď raz viete, že to vraždenie miliónov
bolo dielom spojenca, o ktorého ste sa opierali a pomocou ktorého ste
zachraňovali životy svojich, život svojho národa“ (Mach, A.: Z ďalekých
ciest, s. 194).
V zmysle vyššie uvedeného textu sa nám Mach javí ako človek, ktorý
nesmierne trpí, že bol okolnosťami zneužitý na zločiny, ktoré mu boli vždy
cudzie a o ktorých nemohol vedieť.
Nevedeli to dokonca ani samotní Židia. Ja sám som o tom nadobudol svojho času
nezvratné presvedčenie počas exkurzie v bývalom koncentračnom tábore
Osvienčim. V tamojšom múzeu sme videli jednu miestnosť s množstvom
kuchynských mlynčekov a iných potrieb do domácnosti, ktoré ostali po
mŕtvych Židoch. Podľa vysvetlenia našej sprievodkyne Židia verili tomu, že budú
môcť v novej vlasti slobodne žiť a preto si so sebou zobrali
najnevyhnutnejšie pomôcky na začiatok v cudzom prostredí. Slová sprievodkyne
a pohľad na haldu kuchynských mlynčekov ma presvedčili o tom, že
slovenskí politici počas druhej svetovej vojny nemohli ani len tušiť, čo sa
deje v nacistických táboroch smrti.
Odmietam sadomasochistické orgie sebabičovania
za Slovenskú republiku 1939–1945. Slováci len zachraňovali situáciu po
katastrofálnom zlyhaní západných mocností. Naopak, cítim hrdosť, že toľko
podceňovaný malý slovenský národ, po stáročia úpiaci v područí silnejších
národov, vybudoval v ťažkých vojnových podmienkach životaschopný štát,
dosahujúci na tú dobu nebývalý všestranný rozkvet.
Je najvyšší čas, aby slovenská historiografia
poslala konečne na smetisko dejín relikty prežitej komunistickej
historiografie. Našou nádejou je a musí byť nová vlna, ktorú reprezentuje
mladšia generácia slovenských historikov, nezaťažených totalitnou minulosťou.
Je najvyšší čas očistiť dejiny slovenského národa od všetkých politicky
motivovaných nánosov poloprávd i vyslovených klamstiev historiografie
totalitného režimu spred roka 1989. K tomu nech nám pomáha Boh!
Karol Dučák
Prvá časť článku: Zdá sa, že Slováci sa renegátov nikdy nezbavia
Použitá literatúra
1. Bevers, J.: Der
Mann hinter Adenauer. Hans Globkes Aufstieg vom NS-Juristen zur Grauen Eminenz
der Bonner Republik, Berlin: Christoph Links Verlag, 2009. 240 s. ISBN 978-3-86153-518-8.
2. Brechtken, M.: Madagaskar
für die Juden. Antisemitische Idee und politische Praxis 1885–1945. (Studien
Zur Zeitgeschichte). 2. Aufl. München: Oldenbourg 1998. 348 s. ISBN
3-486-56384-X.
3. Der Madagaskar-Plan. In: ZbE – Zukunft braucht
Erinnerung. Dostupné na internete: zukunft-braucht-erinnerung.de.
4. Ďurica, M. S.: Andrej
Hlinka a Jozef Tiso. Politická kontinuita alebo zlom? Dostupné na
internete: ku.sk.
5. Heim, S.: Deutsches Reich und Protektorat Böhmen und Mähren
Oktober 1941 – März 1943.Berlin: De Gruyter
Oldenbourg, 2019. 890 s. ISBN 978-3-11-036496-5.
6. Historik: Vznik Slovenského štátu bol
najlepším riešením. In: Webnoviny.sk.
Dostupné na internete: webnoviny.sk.
7. Hruboň, A.: Alexander
Mach. Radikál z povolania. Prvé vydanie. Bratislava: Premedia, 2018.
440 s. ISBN 978-80-8159-667-4.
8. Kolektív autorov.: Slovenská
republika 1939–1945 očami mladých historikov. IV. Zborník príspevkov z
medzinárodnej vedeckej konferencie Banská Bystrica 14.–15. apríla 2005. Banská
Bystrica: Katedra histórie FHV UMB a Ústav vedy a výskumu UMB, 2005. 480 s. ISBN
80-8083-147-5. Dostupné na internete: ff.umb.sk.
9. Lilienthal, A. M.: Sionismus.
Praha: Orbis, 1988. 286 s.
10. Mach, A.: Z ďalekých
ciest. Druhé upravené vydanie. Martin: Matica slovenská, 2009. 368 s. ISBN
978-80-7090-915-7.
11. Makyna, P.: ANTON
NEUMAN Z PÚCHOVA – šéf Tisovej kancelárie II. In: PUCHOVO DEDIČSTVO.
Dostupné na internete: puchovodedicstvo.sk.
12. Meško, M.:
Mníchovský atentát na Hitlera. In: Historická revue, ročník XII, číslo 5/2001,
s. 16–18.
13. Mrva, I.: Stanovisko
k stanovisku k osobe Dr. Jozefa Tisa. In: Združenia slovenskej
inteligencie KORENE. Dostupné na internete: zsi-korene.sk.
14. Plán Madagaskar: Hitlerov sen o obrovskom gete. In: BREAK. Dostupné na internete: break.cas.sk.
15. Rosenberg, J.: Madagaskarský
plán. In: EFerrit.com. Dostupné na internete: sk.eferrit.com.
16. Tomeček, R.: Slovenský katolícky kňaz a prezident Jozef Tiso (1887–1947). In: Konzervatívny denník Postoj. Dostupné na internete: blog.postoj.sk.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.