- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Odporúčaný článok: Človek ako boh (peklo na zemi) - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

15. februára 2022

Zdá sa, že Slováci sa renegátov nikdy nezbavia (2)

 

Karol Dučák
(Druhá časť článku)

Anton Hruboň v úvode knihy na strane 9 napísal: „Každý národ má svoje zlé deti. Povestné enfants terribles, to nie sú osobnosti hodné uloženia ich pozostatkov do národných svätýň, ani osobnosti hodné mohýl, sôch, búst či obyčajných malých pamätných tabúľ. Sú to tí najväčší politickí fantomasovia, ktorí zostali v kolektívnej pamäti zapísaní ako synonymum zločincov, zradcov, zloduchov, alebo v lepšom prípade vypočítavých ziskuchtivcov, ochotných urobiť pre vlastný prospech čokoľvek. Tieto historické postavy nerozdeľujú spoločnosť ako Philippe Pétain, Miklós Horthy či Jozef Tiso. S výnimkou tvrdého neofašistického jadra sa k nim neopovažuje prihlásiť nik. Nezanechali po sebe žiaden politický odkaz, iba varovné memento“ (Hruboň, A.: Alexander Mach. Radikál z povolania, s. 9).

Podľa všetkého priraďuje autor k „zlým deťom“ slovenského národa aj Alexandra Macha, hoci to v tomto texte takto explicitne neformuluje. Je však takýto prístup oprávnený? Zaslúži si Alexander Mach odsúdenie národa, v službách ktorého stál v najťažších rokoch jeho existencie? To je kľúčová otázka, na ktorú by mali dať aspoň čiastočnú odpoveď nasledujúce riadky.

Machovi sa oprávnene vytýkajú niektoré veci. Predovšetkým to, že bol nemiestne horlivý v niektorých aktivitách. Napokon aj sám Anton Hruboň oprávnene vytýka Machovi jeho nekritickú glorifikáciu Adolfa Hitlera (porov. Hruboň, A.: Alexander Mach. Radikál z povolania, s. 239, s. 322, s. 324–325) či jeho neochvejnú vernosť národnosocialistickému Nemecku, ktoré podľa neho bolo ešte aj v roku 1944 „jediným pevným bodom národov Európy...“ (porov. Hruboň, A.: Alexander Mach. Radikál z povolania, s. 322).

Zaiste, Alexandrovi Machovi možno vyčítať všeličo. Jeho priveľmi servilný postoj voči Nemeckej ríši a Adolfovi Hitlerovi dodnes vyvoláva otázniky. Lenže musíme si uvedomiť, že za situácie, v akej sa Slovensko v tej dobe nachádzalo, bolo jednoducho nemysliteľné budovať v krajine režim, ktorý by neprejavoval lojalitu voči Nemecku a Hitlerovi. Nemci čakali len na zámienku, aby zaviedli na Slovensku podobný režim ako v okupovaných krajinách. Musíme si uvedomiť, že „hlavné mesto Bratislava ležalo priamo na hraniciach ríše, Tisova prezidentská rezidencia  bola ľahkým delom na dostrel z územia nacistického Nemecka. Na Slovensku bola 150-tisícová nemecká menšina, politicky mimoriadne agilná, medzi slovenskými Nemcami najmä v Bratislave sa nachádzal veľký počet radikálov, ktorí  by radi presadili nacistický vzor aj na Slovensku“ (Mrva, I.: Stanovisko k stanovisku k osobe Dr. Jozefa Tisa).

Tomu chceli slovenskí politici tej doby stoj čo stoj zabrániť aj za cenu vybudovania autoritatívneho režimu, lojálneho voči Nemecku a Hitlerovi. Dnes je nám ťažko úplne presne posúdiť, či bolo v záujme ochrany obyvateľstva nevyhnutné ísť až tak ďaleko v prejavoch lojality A. Macha voči Hitlerovi a národnosocialistickému Nemecku.

Zaiste aj Alexander Mach robil chyby a dopustil sa politických omylov, to však nikomu nedáva právo prisudzovať tomuto politikovi vinu za veci, ktoré nespáchal. Je naopak veľkou zásluhou Alexandra Macha ako slovenského ministra vnútra (od júla 1940), že Slovenská republika bola v týchto krušných časoch druhej svetovej vojny štátom s politickým zriadením mimoriadne ľudomilným na vojnové pomery. Pritom práve Mach priamo kontroloval štátnu políciu, žandárstvo, Ústredňu štátnej bezpečnosti, Kriminálnu ústredňu (KRIUS) a internačné zariadenia (tábory pre politických väzňov, pracovné tábory pre tzv. asociálov, židovské pracovné tábory a pracovné strediská)... (porov. Hruboň, A.: Alexander Mach. Radikál z povolania, s. 297).

Aj keď „sa na Slovensku počas vojny tresty neustále sprísňovali, trest smrti bol stále chápaný ako výnimočný, a súdy ho prakticky vynášali len vtedy, ak bol obžalovaný súdený v neprítomnosti. Za komunistickú činnosť, ak nebola spojená s hromadením zbraní, trest smrti prakticky nehrozil“ (Rychlík, J.: Perzekúcia odporcov režimu na Slovensku 1938–1945 (K problematike charakteru ľudáckeho režimu). In: Slovenská republika 1939–1945 očami mladých historikov. IV. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie Banská Bystrica 14.–15. apríla 2005, s. 129).

Boli síce vykonané popravy osôb, ktoré sa zapojili do Slovenského národného povstania, ale tieto popravy mali na svedomí výlučne nemecké orgány. Ako uvádza Rychlík, počet perzekvovaných osôb v období druhej svetovej vojny na Slovensku bol pomerne nízky v porovnaní s inými Nemcami okupovanými krajinami či inými nemeckými satelitmi (Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko), ale aj „v porovnaní s represáliami komunistického režimu po roku 1948...“ (Rychlík, J.: Perzekúcia odporcov režimu na Slovensku 1938–1945 (K problematike charakteru ľudáckeho režimu). In: Slovenská republika 1939–1945 očami mladých historikov. IV. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie Banská Bystrica 14.–15. apríla 2005, s. 134).

Pomery v Slovenskej republike sa výrazne zhoršili až po vojenskej intervencii Nemecka v auguste 1944. Od tej doby už nebolo možné zabrániť hromadným masakrom slovenského obyvateľstva, ktoré sa však diali v nemeckej réžii. Napokon aj podľa samotného Antona Hruboňa, ktorého sotva možno „podozrievať“ zo sympatií voči vtedajšiemu režimu slovenského štátu, patrí k zásluhám „slovenskej vlády a osobitne A. Macha...“, že sa zo všetkých síl snažili „odďaľovať nemeckú vojenskú intervenciu...“ (Hruboň, A.: Alexander Mach. Radikál z povolania, s. 332).

Až do vojenskej intervencie Nemecka v auguste 1944 obyvatelia Slovenska nepoznali drsný teror nemeckých okupačných úradov tak ako v susedných krajinách. Veľmi výrečne o tom svedčí napríklad fakt, že kým na Slovensku bol postih za počúvanie cudzieho rozhlasu minimálny alebo dokonca žiadny, v susednom Protektoráte alebo v Nemecku to bol „zločin“, ktorý mohol byť „potrestaný aj smrťou“ (Rychlík, J.: Perzekúcia odporcov režimu na Slovensku 1938–1945 (K problematike charakteru ľudáckeho režimu). In: Slovenská republika 1939–1945 očami mladých historikov. IV. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie Banská Bystrica 14.–15. apríla 2005, s. 126).

Aj sám Anton Hruboň v svojom diele konštatuje, že perzekúcia politických väzňov počas Slovenskej republiky 1939–1945 bola nepomerne miernejšia ako v povojnovom období, zvlášť po februári 1948. Hruboň v svojej knihe cituje vyjadrenie bývalého agrárnika Jána Ursínyho, ktorý s odstupom času porovnával mieru perzekúcie politických väzňov v období Slovenského štátu a povojnových období, pričom prirovnal pomery za Slovenského štátu k raju, pomery v období ľudovej demokracie (1945–1948) k očistcu a pomery za totality po februári 1948 k peklu (porov. Hruboň, A.: Alexander Mach. Radikál z povolania, s. 308). Podľa Hruboňa sa s Ursínym stotožnil aj Anton Rašla, ktorý po skončení vojny nazval ľudácke väzenie kamarátskym kriminálom (porov. Hruboň, A.: Alexander Mach. Radikál z povolania, s. 308).

O nebývalej benevolencii voči odporcom režimu svedčí podľa Hruboňa aj fakt, že 27. októbra 1943 nemecký vyslanec H. E. Ludin varoval Macha pred jeho politikou „mäkkej ruky“, ktorá by mohla spôsobiť bezpečnostné riziká pre politický systém na Slovensku (porov. Hruboň, A.: Alexander Mach. Radikál z povolania, s. 308).

Sám Alexander Mach sa v rámci svojich možností usiloval chrániť obyvateľov Slovenska pred perzekúciou zo strany nemeckých vojakov po vojenskej intervencii v auguste 1944, ale aj pred terorom zo strany partizánov počas SNP či sovietskych vojakov pri oslobodzovacích operáciách Červenej armády v roku 1945. Jeho možnosti však boli obmedzené.

Obzvlášť energicky vyčíta Hruboň Alexandrovi Machovi jeho angažovanie sa pri vysídľovaní Židov. Tu si však musíme pripomenúť niektoré dôležité skutočnosti, ktoré na túto problematiku vrhajú nové svetlo. Samotná myšlienka vysídlenia Židov z Európy a ich koncentrácie v nejakej relatívne málo osídlenej krajine mimo európskeho kontinentu nebola nová a nepochádzala zo slovenských hláv. Napokon aj mnohí Židia sa s touto myšlienkou stotožňovali. Až nemeckí nacisti ju zneužili na hroznú genocídu židovskej populácie, ktorú nemožno nijak ospravedlniť.

Myšlienka masového vysídlenia Židov z Európy uzrela svetlo sveta už v 19. storočí. V roku 1885 nemecký orientalista Paul de Lagarde (vlastným menom Paul Anton Bötticher) v článku Über die nächsten Pflichten deutscher Politik (O najbližších záväzkoch nemeckej politiky) po prvý raz rozvíja úvahy o masovom vysídľovaní „židovského obyvateľstva Európy na Madagaskar...“ (Brechtken, M.: Madagaskar für die Juden. Antisemitische Idee und politische Praxis 1885–1945 (Studien Zur Zeitgeschichte), s. 16).

Práve v Nemecku boli úvahy o vysídlení Židov z Európy, a to nielen na Madagaskar, ale aj na Novú Guineu, Guyanu či dokonca aj do Austrálie, vždy najživšie. Paradoxne si však tieto myšlienky osvojili aj samotní Židia. Theodor Herzl, jeden zo zakladateľov sionizmu, zvažoval možnosť vytvorenia vlastného židovského štátu na Madagaskare, prípadne inde na území afrického kontinentu, alebo v Palestíne, ktorá bola v tej dobe súčasťou Osmanskej ríše. V tomto ohľade podnikal aj konkrétne kroky. Rokovania s tureckým sultánom Abdülhamidom o vytvorení židovského štátu v Palestíne sa skončili neúspechom, preto sa Herzl obrátil na britského ministra pre kolónie Josepha Chamberlaina, ktorý mu ponúkol „územie dnešnej Kene. Prevažná časť politických sionistov však nepredpokladala, že by židovský štát mohol byť inde než v biblickom Sione“ (Lilienthal, A. M.: Sionismus, s. 27).

Chamberlainov kenský návrh spolu s plánom na autonómnu spoločnosť v Argentíne, s ktorým prišiel barón Maurice de Hirsch, spôsobil rozpory medzi Židmi, pretože niektorí by v tej dobe privítali vytvorenie samostatného židovského štátu kdekoľvek na svete, kým iní trvali na tom, že ich nový domovský prístav musí byť „znovuzrodením starého Sionu v Palestíne“ (Lilienthal, A. M.: Sionismus, s. 27).

Nejednota v židovskej pospolitosti trvala celé desaťročia. Ešte stále bol v hre okrem Palestíny a iných oblastí sveta aj Madagaskar, štvrtý najväčší ostrov sveta, považovaný v mnohých európskych krajinách za miesto novej židovskej vlasti. Napríklad v Holandsku, o čom svedčí brožúra Arische Rasse, Christliche Kultur und das Judenproblem (Árijská rasa, kresťanská kultúra a židovský problém), ktorú v roku 1931 vydal Egon van Winghene. V tejto publikácii autor pod heslom Voll-Zionismus (Plný sionizmus) propagoval aj usídlenie všetkých Židov na Madagaskare (porov. Brechtken, M.: Madagaskar für die Juden. Antisemitische Idee und politische Praxis 1885–1945 (Studien Zur Zeitgeschichte), s. 38–39). Egon van Winghene predstavuje doslova Madagaskar ako The Future Home for the Jews – Budúci domov pre Židov (porov. Brechtken, M.: Madagaskar für die Juden. Antisemitische Idee und politische Praxis 1885–1945 (Studien Zur Zeitgeschichte), s. 298).

Spomínaná brožúra holandského autora oživila myšlienky realizácie židovského osídlenia Madagaskaru a oslovila mnohých európskych politikov. Egon van Winghene však nebol jediný, kto presadzoval Madagaskarský plán. Okrem neho prispeli k popularizácii projektu deportácie Židov na Madagaskar, vtedajšiu francúzsku kolóniu, viacerí antisemiti, predovšetkým Briti Henry Hamilton Beamish a Arnold Leese (porov. Der Madagaskar-Plan).

Vďaka ich pôsobeniu Madagaskarský plán vzali do úvahy vlády Veľkej Británie, Francúzska, Holandska, Belgicka a Poľska. Aj nemeckí nacisti prv, než sa rozhodli masovo vyvražďovať židovské obyvateľstvo v táboroch smrti, zvažovali najprv „plán presunúť štyri milióny Židov z Európy na ostrov Madagaskar“ (Rosenberg, J.: Madagaskarský plán).

Prvé konkrétne kroky však uskutočnilo v roku 1937 Poľsko, ktoré po prejavení záujmu podporiť židovskú emigráciu na Madagaskar dostalo od Francúzska povolenie vyslať na tento ostrov, patriaci Francúzsku, trojčlennú skúšobnú komisiu, aby preskúmala možnosti vysťahovania poľských Židov. Komisiu tvorili Mieczyslaw Lepecki, Leon Alter a Salomon Dyk. Okrem poľskej a francúzskej vlády uvažovala o usadení Židov na Madagaskare aj britská vláda a dokonca aj Joint Distribution Committee (JDC) (porov. Der Madagaskar-Plan).

Avšak závery členov komisie po preskúmaní ostrova neboli práve optimistické. Podľa najoptimistickejšieho odhadu Madagaskar „by dokázal byť sebestačným domovom pre asi 60 tisíc ľudí. Najpesimistickejšie bolo, naopak, tvrdenie iba o dvoch tisíckach. Madagaskarčania síce proti prípadnému prílivu imigrantov protestovali, to však nič nemenilo na fakte, že Poľsko naďalej rokovalo o možnom vysťahovaní židov s vtedajším koloniálnym pánom ostrova Francúzskom“ (Plán Madagaskar: Hitlerov sen o obrovskom gete).

Začiatkom roku 1938 sa v tejto záležitosti viac začali angažovať aj nacistickí pohlavári v Nemecku. Desať dní pred pripojením Rakúska k Nemeckej ríši bol Adolf Eichmann poverený zhromaždením materiálu pre „zahraničnopolitické riešenie židovskej otázky“. Plán podporili významní nacistickí pohlavári ako Hermann Göring, Joachim von Ribbentrop, Hans Frank a iní. Keď Himmler v máji 1940 predložil tento plán Hitlerovi, Führer sa s ním stotožnil a prijal ho ako novú politickú líniu. Realizáciou Himmlerových plánov poveril vedúceho oddelenia pre „židovskú problematiku“ na ministerstve zahraničia Franza Rademachera. Neskôr boli do prípravy plánu zapojení ďalší nacistickí pohlavári. Keďže nacisti očakávali skoré víťazstvo nad Francúzskom a Veľkou Britániou, nádejali sa, že získajú kontrolu nad francúzskymi kolóniami a britskou obchodnou flotilou. Rozbehnutý projekt sa náhle zastavil v septembri 1940 po porážke Nemecka v bitke o Britániu (porov. Der Madagaskar-Plan).

Stroskotanie Madagaskarského plánu v nacistickom Nemecku spečatilo osud miliónov Židov v Európe. Keďže Nemecko nedokázalo poraziť Veľkú Britániu, nemohlo kvôli britskej blokáde realizovať plán vysídlenia Židov na Madagaskar. Hitlera od realizácie tohto zámeru odradilo aj plánovanie invázie do Sovietskeho zväzu a „s ním spojené presmerovanie toku financií“ (Plán Madagaskar: Hitlerov sen o obrovskom gete).

A tak nacisti pristúpili k omnoho drastickejšiemu riešeniu židovskej otázky. Namiesto plánu presunúť milióny židovských obyvateľov z Európy na Madagaskar začali v najprísnejšom utajení plánovať neľudskú genocídu miliónov Židov.

Napokon jediným projektom presídlenia Židov a vytvorenia novej domoviny pre nich, ktorý sa pred druhou svetovou vojnou realizoval v praxi, sa stal vznik Židovskej autonómnej oblasti v roku 1934 na východe Sovietskeho zväzu. Existuje dodnes ako federálny subjekt Ruskej federácie (po páde ZSSR), hoci židovská populácia tvorí zhruba len jedno percento z celkového počtu obyvateľov tejto autonómnej oblasti (porov. Plán Madagaskar: Hitlerov sen o obrovskom gete).

V zmysle týchto, ale aj iných historických faktov je prinajmenšom neseriózne pripisovať Alexandrovi Machovi alebo Dr. Tisovi vinu za genocídu Židov počas druhej svetovej vojny. Ani jeden z nich nemal záujem na vyvraždení akejkoľvek skupiny obyvateľstva pre príslušnosť k nejakej rase. Naopak, Dr. Jozef Tiso a niektorí umiernení slovenskí politici robili všetko, čo bolo v ich silách a možnostiach, aby zachránili čo najviac Židov. Veľmi intenzívne prehovárali Židov, aby dobrovoľne emigrovali zo Slovenska. V roku 1939 podporili akciu dobrovoľného vysťahovania Židov „do Palestíny (odišlo asi 9000), ale keď sa vojnová situácia zhoršila, odchod bol znemožnený“ (Mrva, I.: Stanovisko k stanovisku k osobe Dr. Jozefa Tisa). Avšak nie všetci Židia chceli opustiť domovinu. Najväčší záujem o vysťahovanie prejavovali mladí prívrženci sionizmu. Mnohí židovskí spoluobčania však odmietali opustiť Slovensko.

Čo sa týka Alexandra Macha, je potrebné konštatovať, že voči židovskej minorite mal výhrady, ale rozhodne nebol antisemita. Odmietal napríklad aj medzi katolíkmi tak rozšírené presvedčenie, že Židia sú bohovrahovia. Tvrdenia, že na Židoch spočíva kliatba za najväčší zločin, za zavraždenie Boha, Ježiša Krista, Mach jednoznačne a rozhodne odmietal, ako o tom píše v svojich pamätiach: „Ja som nikdy neprijal takéto názory za svoje, hoci som v nich rástol od detstva. Mňa trápili židovské krčmy, obchody, že maďarizovali, tretina národa do cudziny, atď. V roku 1938 sa exponovali za pripojenie Košíc, Nitry, Bratislavy do Maďarska a celých dvadsať rokov najbohatší Židia financovali revizionistov. Išlo o vysídlenie! A nie o vyvraždenie!“ (Mach, A.: Z ďalekých ciest, s. 206).

Alexander Mach vždy otvorene písal, že mu išlo o vysídlenie, ale nie o genocídu Židov. V svojich pamätiach okrem iného napísal: „Ak prechádzam na otázku židovskú, akoby som neprechádzal, všetko je spojené“ (Mach, A.: Z ďalekých ciest, s. 207). A na inom mieste: „Čakať na popravu nebolo až také strašné, myslieť na osud židov bolo mi v tých dňoch očakávania rozsudku omnoho ťažšie. Svedomie darmo hľadalo uspokojenie: veď ja som nemohol predpokladať, že príde k takému zločinu. Som zodpovedný iba za ich vysídlenie, ale nemám nič spoločné s ich vyvraždením“ (Mach, A.: Z ďalekých ciest, s. 198).

V knihe Antona Hruboňa však tieto slová nie sú citované. Autor pôvodný text iba komentoval tak, aby vyznel v neprospech Macha. Konkrétne to formuluje takto: „Machov neskorší selektívny žiaľ v duchu ‚len vyviezť, nie vyvraždiť‘ je prislabou náplasťou ministra vnútra...“ (Hruboň, A.: Alexander Mach. Radikál z povolania, s. 406).

Pritom dokonca aj tzv. Národný súd uznal, že Mach ani nikto zo slovenských predstaviteľov nemohol vedieť, že Židov idú vyvraždiť. Vyplýva to z nasledujúcich viet: „Pre súd ste mali dôkazy i svedkov, nóty a zmluvy, z ktorých vychádzalo, že sme súhlasili iba s vysídľovaním, že sme ešte i trovy usídlenia zaplatili, že nám ani na um nemohlo prísť, čo sa potom stalo, čo už dnes vieme, súdu sme vedeli dokázať, že sme zastavili vyvážanie, len čo sme sa dozvedeli, čo sa deje, ale dokážte svojmu svedomiu, uspokojte ho, keď raz viete, že to vraždenie miliónov bolo dielom spojenca, o ktorého ste sa opierali a pomocou ktorého ste zachraňovali životy svojich, život svojho národa“ (Mach, A.: Z ďalekých ciest, s. 194).

V zmysle vyššie uvedeného textu sa nám Mach javí ako človek, ktorý nesmierne trpí, že bol okolnosťami zneužitý na zločiny, ktoré mu boli vždy cudzie a o ktorých nemohol vedieť. Nevedeli to dokonca ani samotní Židia. Ja sám som o tom nadobudol svojho času nezvratné presvedčenie počas exkurzie v bývalom koncentračnom tábore Osvienčim. V tamojšom múzeu sme videli jednu miestnosť s množstvom kuchynských mlynčekov a iných potrieb do domácnosti, ktoré ostali po mŕtvych Židoch. Podľa vysvetlenia našej sprievodkyne Židia verili tomu, že budú môcť v novej vlasti slobodne žiť a preto si so sebou zobrali najnevyhnutnejšie pomôcky na začiatok v cudzom prostredí. Slová sprievodkyne a pohľad na haldu kuchynských mlynčekov ma presvedčili o tom, že slovenskí politici počas druhej svetovej vojny nemohli ani len tušiť, čo sa deje v nacistických táboroch smrti.

Odmietam sadomasochistické orgie sebabičovania za Slovenskú republiku 1939–1945. Slováci len zachraňovali situáciu po katastrofálnom zlyhaní západných mocností. Naopak, cítim hrdosť, že toľko podceňovaný malý slovenský národ, po stáročia úpiaci v područí silnejších národov, vybudoval v ťažkých vojnových podmienkach životaschopný štát, dosahujúci na tú dobu nebývalý všestranný rozkvet.

Je najvyšší čas, aby slovenská historiografia poslala konečne na smetisko dejín relikty prežitej komunistickej historiografie. Našou nádejou je a musí byť nová vlna, ktorú reprezentuje mladšia generácia slovenských historikov, nezaťažených totalitnou minulosťou. Je najvyšší čas očistiť dejiny slovenského národa od všetkých politicky motivovaných nánosov poloprávd i vyslovených klamstiev historiografie totalitného režimu spred roka 1989. K tomu nech nám pomáha Boh!

 

Karol Dučák

 

Prvá časť článku: Zdá sa, že Slováci sa renegátov nikdy nezbavia

 

Použitá literatúra

1. Bevers, J.: Der Mann hinter Adenauer. Hans Globkes Aufstieg vom NS-Juristen zur Grauen Eminenz der Bonner Republik, Berlin: Christoph Links Verlag, 2009. 240 s. ISBN 978-3-86153-518-8.

2. Brechtken, M.: Madagaskar für die Juden. Antisemitische Idee und politische Praxis 1885–1945. (Studien Zur Zeitgeschichte). 2. Aufl. München: Oldenbourg 1998. 348 s. ISBN 3-486-56384-X.

3. Der Madagaskar-Plan. In: ZbE – Zukunft braucht Erinnerung. Dostupné na internete: zukunft-braucht-erinnerung.de.

4. Ďurica, M. S.: Andrej Hlinka a Jozef Tiso. Politická kontinuita alebo zlom? Dostupné na internete: ku.sk.

5. Heim, S.: Deutsches Reich und Protektorat Böhmen und Mähren Oktober 1941 März 1943.Berlin: De Gruyter Oldenbourg, 2019. 890 s. ISBN 978-3-11-036496-5.

6. Historik: Vznik Slovenského štátu bol najlepším riešením. In: Webnoviny.sk. Dostupné na internete: webnoviny.sk.

7. Hruboň, A.: Alexander Mach. Radikál z povolania. Prvé vydanie. Bratislava: Premedia, 2018. 440 s. ISBN 978-80-8159-667-4.

8. Kolektív autorov.: Slovenská republika 1939–1945 očami mladých historikov. IV. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie Banská Bystrica 14.–15. apríla 2005. Banská Bystrica: Katedra histórie FHV UMB a Ústav vedy a výskumu UMB, 2005. 480 s. ISBN 80-8083-147-5. Dostupné na internete: ff.umb.sk.

9. Lilienthal, A. M.: Sionismus. Praha: Orbis, 1988. 286 s.

10. Mach, A.: Z ďalekých ciest. Druhé upravené vydanie. Martin: Matica slovenská, 2009. 368 s. ISBN 978-80-7090-915-7.

11. Makyna, P.: ANTON NEUMAN Z PÚCHOVA – šéf Tisovej kancelárie II. In: PUCHOVO DEDIČSTVO. Dostupné na internete: puchovodedicstvo.sk.

12. Meško, M.: Mníchovský atentát na Hitlera. In: Historická revue, ročník XII, číslo 5/2001, s. 16–18.

13. Mrva, I.: Stanovisko k stanovisku k osobe Dr. Jozefa Tisa. In: Združenia slovenskej inteligencie KORENE. Dostupné na internete: zsi-korene.sk.

14. Plán Madagaskar: Hitlerov sen o obrovskom gete. In: BREAK. Dostupné na internete: break.cas.sk.

15. Rosenberg, J.: Madagaskarský plán. In: EFerrit.com. Dostupné na internete: sk.eferrit.com.

16. Tomeček, R.: Slovenský katolícky kňaz a prezident Jozef Tiso (1887–1947). In: Konzervatívny denník Postoj. Dostupné na internete: blog.postoj.sk.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.