Karol Dučák |
Zaiste, nie každý súhlasí s názorom,
vyplývajúcim z názvu článku, ale príznaky oslabenia súdržnosti vojenského
paktu NATO sa množia. A nedajme sa pomýliť tým, že úvahy o vstupe do
Severoatlantickej aliancie boli na veľké prekvapenie svetovej verejnosti
zaznamenané v tradične neutrálnom Švédsku, ale aj vo Fínsku a Rakúsku.
Ba švédsky denník Aftonbladet publikoval minulý týždeň „prieskum, v ktorom sa
51 percent opýtaných Švédov vyjadrilo v prospech členstva ich krajiny v NATO“ (ta3.com).
Avšak švédska premiérka Magdalena Anderssonová 8. 3. 2022 vyhlásila, že žiadosť jej krajiny o vstup do Severoatlantického paktu by mohla prispieť k destabilizácii súčasnej bezpečnostnej situácie v Európe (porov. ta3.com). Z toho vyplýva, že momentálne sú nereálne úvahy, že by sa Švédsko vzdalo svojej osvedčenej neutrality, vďaka ktorej bolo v prvej aj druhej svetovej vojne ušetrené vojnových hrôz a navyše aj hospodársky posilnené.
O niečo reálnejší by mohol byť predpoklad
vstupu susedného Fínska do Severoatlantickej aliancie. Fínsko má totiž spoločnú
hranicu s Ruskom v dĺžke vyše 1300 kilometrov, takže
v súvislosti so súčasnými udalosťami na Ukrajine vzniká u obyvateľov
tejto severskej krajiny pochopiteľný pocit ohrozenia. Podľa nedávneho prieskumu
verejnej mienky sa až 53 percent oslovených vyslovilo za vstup Fínska do NATO.
Navyše, desaťtisíce Fínov podpísali petíciu za vstup krajiny do
Severoatlantického paktu (porov. seznamzpravy.cz).
Predpokladá sa však, že ta3.com).
A nateraz sa nedá očakávať ani vstup Rakúska
do Severoatlantickej aliancie. Ako informovala agentúra DPA, rakúsky spolkový
kancelár Karl Nehammer počas nedávnej návštevy Kataru vyhlásil: „Rakúsko bolo,
je a aj zostane neutrálne“ (ta3.com).
Tým dal jasne najavo, že aj napriek situácii na Ukrajine ostane krajina aj
naďalej neutrálna a nevstúpi do NATO (porov. ta3.com).
Čoraz viac svetových politikov sa začína
prikláňať k názoru, že NATO ako relikt studenej vojny je prežité. Také
rozsiahle monštrum ako Severoatlantický pakt sa stáva bezzubým, paralyzovaným,
nefunkčným. Aliancia, založená v roku 1949 ako pakt dvanástich krajín, má
dnes tridsať členských štátov. Je príliš veľká, komplikovaná, vnútorne
nesúrodá. Je v nej príliš veľa členských štátov, ktoré majú často
protichodné záujmy. Nemôžu mať predsa spoločné záujmy také dva členské štáty
NATO ako Grécko a Turecko, ktoré boli po stáročia znepriatelené. Nemajú
ani spoločné ciele a hodnoty. Kým Grécko je demokratický štát, člen Európskej
únie, Turecko je známe rozsiahlym porušovaním ľudských práv a inými
problémami, pre ktoré napokon nebolo prijaté do EÚ.
Paradoxne, intenzívne úvahy o zániku
vojenského paktu NATO v jeho súčasnej podobe sa donedávna viedli aj
v USA, najväčšej krajine v rámci Severoatlantickej aliancie. Nie tak
dávno, v roku 2016, citoval Marián Leško vo svojom článku výrok
prominentnej americkej autorky Anne Applebaumovej, ktorá už vtedy upozorňovala
na to, že za istých okolností sa môžeme dožiť konca NATO, EÚ a možno aj
liberálneho poriadku sveta v takom stave, aký poznáme dnes (porov. plus.sme.sk).
Ale aj podstatne novší článok zo zahraničnej
tlače, publikovaný pred niekoľkými mesiacmi, jasne signalizuje úvahy
o zániku NATO. Autor článku Gary Leupp, ktorý je profesorom histórie
na Tuftsovej univerzite, veľmi odvážne píše: „Postupne sa NATO rozpadá. Opäť je
to veľmi dobrá vec. Mal som obavy, že Biden bude rýchlo pracovať na integrácii
Ukrajiny do aliancie, ale zdá sa, že mu Merkelová povedala nie. Európania
nechcú byť zatiahnutí do ďalšej americkej vojny, najmä proti svojmu veľkému
susedovi, ktorého poznajú oveľa lepšie ako Američania a majú všetky dôvody na
priateľstvo. Francúzsko a Nemecko, ktoré ... boli proti americkým vojnám
založeným na klamstvách, proti Iraku v roku 2003, konečne strácajú s alianciou
trpezlivosť a zaujíma ich, čo znamená členstvo okrem spojenia s USA v ich
hádkach s Ruskom a Čínou“ (worldbeyondwar.org).
Hoci bol článok uverejnený v októbri 2021 a súčasná vojna na Ukrajine
úvahy o rozštiepení NATO dočasne zmrazila, je pravdepodobné, že
Severoatlantická aliancia ako prežitok studenej vojny je odsúdená na zánik. Či
už skôr, alebo neskôr.
Práve na pozadí súčasných udalostí na Ukrajine
sa totiž čoraz viac objavujú trhliny v tomto monštre, a tak je
paradoxne možnosť zániku Severoatlantického paktu reálnejšia ako kedykoľvek
predtým. Musíme len dúfať, že to čo najskôr pochopia aj zaslepení politici na Slovensku.
V súvislosti so súčasným vojenským konfliktom na Ukrajine sa jednota
členských štátov NATO rozpadá ako domček z karát. Severoatlantický pakt sa
otriasa v základoch.
Chorvátsky prezident Zoran Milanović obvinil
Západ z podnecovania vojny. Odmieta, aby obyvatelia jeho krajiny umierali za
záujmy USA! Novinárom povedal: „Nechcem ani to, aby bol zabitý jediný
Ukrajinec, jediný Rus. A už vôbec nie Chorváti. Neexistuje stabilita Európy,
západnej Európy ani Európskej únie bez stability Ruska. Treba sa s Ruskom dohodnúť“
(teraz.sk).
Už predtým chorvátsky prezident vyhlásil, že pre Ukrajinu nie je miesto v Severoatlantickom
pakte. Podľa neho sa totiž „na Ukrajine vláda nezmenila demokraticky, ale
pučom“ (hnonline.sk).
Maďarský premiér Orbán odmieta posielať zbrane
na Ukrajinu, hoci Nemecko a Taliansko tak už robia (porov. extraplus.sk).
Francúzsky prezident Macron vyhlásil, že Francúzsko nie je vo vojne
s Ruskom (porov. topky.sk).
Ostatne, vojna na Ukrajine nie je prvým
prípadom, ktorý odhalil slabiny NATO. Prvé vážne problémy sa objavili už omnoho
skôr. V roku 1966 vystúpilo Francúzsko z vojenských štruktúr NATO v záujme
zachovania vojenskej nezávislosti od Spojených štátov. Vojenské jednotky boli
na žiadosť francúzskeho prezidenta Charlesa de Gaulla premiestnené mimo územia
krajiny. Na základe toho bolo spojenecké velenie presunuté z Paríža do
belgického Bruselu a vojská do Nemecka. V roku 2009 sa krajina
Galského kohúta vrátila pod spoločné velenie Severoatlantického paktu.
V roku 1974 to v NATO znovu poriadne
zaiskrilo. Dôvodom bol konflikt medzi Gréckom a Tureckom, dvoma členskými
krajinami tejto organizácie, ktoré vstúpili do NATO v roku 1952.
Dlhotrvajúce napätie vo vzťahoch oboch krajín vyvrcholilo v roku 1974 po
invázii tureckej armády na ostrov Cyprus a okupácii severnej časti ostrova
Tureckom, ktorá trvá dodnes. Grécko po tomto agresívnom kroku susednej krajiny
demonštratívne vystúpilo z NATO. Po šiestich rokoch, v októbri 1980,
však Grécko obnovilo svoje plné členstvo v tomto vojenskom pakte.
Problémy nastali aj v roku 1976, keď
Island pohrozil odchodom z NATO v dôsledku sporov s Veľkou Britániou
kvôli rybolovu. Napokon však krajina v Severoatlantickej aliancii
ostala. A napokon zvažovalo odchod
aj Španielsko, ktoré do NATO vstúpilo v roku 1982. V marci 1986 sa
konalo referendum, avšak 52,5 percenta Španielov v referende podporilo
zotrvanie krajiny v pakte.
Zvlášť posledné udalosti dokumentujú, že
Severoatlantický pakt je prežitkom studenej vojny. Každému serióznemu
politikovi sa už otvárajú oči, len niektorým servilným lokajom
severoatlantických štruktúr v slovenskej politike sa akosi nie a nie
rozsvietiť v hlave. Budeme ešte dlho čakať? Alebo budeme my, občania SR,
žiadať napríklad odvolanie ministra Ivana Korčoka, ktorý neslúži záujmom
obyvateľov SR?!
A možno budeme žiadať aj odvolanie
ministra Jaroslava Naďa. Poslal totiž na Ukrajinu zbrane, ale my nemáme ani
najmenšiu istotu, či sa tie zbrane nedostali do rúk nejakých nezodpovedných
živlov.
V každom prípade je však potrebné
uvažovať o zmene zahraničnopolitickej orientácie SR, predovšetkým
o alternatíve členstva SR v pakte NATO, ktorý skôr či neskôr zákonite
zanikne ako relikt studenej vojny. Len aby sa naši páni ministri nezobudili
príliš neskoro z ťažkého spánku.
Karol Dučák
::
Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).
Modlime sa za pokoj a rozvahu. Aby sme my a hlavne politici – osobitne na Slovensku – vedeli v krízovej situácii zodpovedne zvažovať každé slovo a každý skutok. Lebo tak ako v súvise s kovidom, tak i teraz je spoločnosť pod vplyvom emócií, manipulácie a hystérie; každý sa ponáhľa postaviť sa na jednu alebo druhú stranu barikády v konflikte, v ktorom ani jedna strana nie je Božia.
OdpovedaťOdstrániť