Obraz

 

Ján Grešák

Obraz, ktorý visel v spálni nad posteľou, mal Matej pred očami všade, kam sa pohol. Bol to portrét jeho otca. Prísna sebavedomá tvár s ostrým pohľadom a veľkými bajúzmi, zdvihnutá, stále čosi pripomínajúca ruka... Matejovi zakaždým prinavrátil deň, keď mu otec zvýšeným rozochveným hlasom prízvukoval: „Mlichovcom odteraz pomáhať nebudeme. Nikdy! Doniesli nás o kus hory, podplatili sudcov a myslia si, že o tom neviem. Nezabudnem im to, kým žiť budem... Ani keby zomierali hladom a smädom – nepomôžem! Ani ty! Nikdy. Rozumieš?!“

Matej neraz o otcovom príkaze tuho premýšľal. Odkedy ostal sám, nepozdával sa mu, no susedovcom Mlichovcom sa radšej vyhýbal.

Ustatý, ledva prekladajúc nohami, vracal sa raz napoludnie z poľa s kosou na pleci. Akýsi zvláštny zápach mu odrazu vnikol nosom do pľúc. Z humna Mlichovcov sa husto valil dym a hneď nato vyšľahol plameň. Krútil sa vo vetre a zvnútra i zvonka olizoval brvná stien. Matej nerozmýšľal a rozbehol sa k horiacemu humnu.

Nevnímajúc detský plač pochytil vedro povaľujúce sa na dvore a rozbehol sa k studni. Tri, štyri, päť... Ani sám nezrátal, koľkokrát prebehol s plným vedrom od studne k horiacemu humnu a späť. Plameň syčal, praskotal; voda ho zakaždým o čosi skrotila, až ho napokon – skôr ako sa stačil priblížiť k hromade slamy uloženej na protiľahlej strane – celkom pohltila. Susedia Mlichovci sa vracali domov až podvečer...

Matej pomaly kráčal k svojej chalupe. Keď si večer ustatý líhal, padol mu zrak na obraz nad posteľou. Opanoval ho strach. „Mlichovcom nikdy...! Rozumel si?!“ znelo mu v ušiach. Mrzuto sklonil hlavu. No o chvíľu opäť nesmelo položil zrak na obraz. Spozoroval, že nebohý otec sa spopod hustých fúzov na neho usmial a v Matejových ušiach zaznelo: „Rozumiem, syn môj, i ja by som konal rovnako.“

 

Ján Grešák

::

Prečítajte si: Čriepky zo života.