Odvážna zdravotná sestra

 

Martin Jančuška

(Skutočný príbeh z Rakúska)

Volal mi priateľ. Obličkové  kamene mu pripravili niekoľko bezsenných nocí a táto bola jedna z tých najnemilosrdnejších. Od bolesti sa priam škriabal po stene. Tí, ktorí to pretrpeli, vedia, o čom hovorím.

„Pracoval si v tom špitáli, nešiel by si so mnou? Hádam mi pomôžu, aj keď nie som očkovaný,“ prosil ma.

Keď nastupoval do môjho auta, vedel som, koľká bije. Biela tvár a kropaje potu prezrádzali, že bolesti ho majú stále pevne v hrsti.

Na vrátnici nás nechceli bez testu pustiť, márne som vysvetľoval, že som lekár, že pacient nemá žiadne klinické známky covidového ochorenia a ide o akútny prípad. Neviem, ako by to bolo dopadlo, keby na vrátnicu nebol prišiel môj bývalý kolega, s ktorým som v nemocnici ešte pred rokom pracoval. Po krátkom vysvetlení sa obrátil k vrátnikovi a povedal: „Zdvihnite rampu!“

V čakárni nebolo voľné miesto na sedenie, ale jedna mladá slečna, vidiac môjho priateľa, ktorý ledva stál na nohách, uvoľnila mu miesto. Po krátkej chvíli vyšla sestra. Chcel som jej vysvetliť, o čo ide, ale prerušila môj monológ pohotovou otázkou: „Máte PCR test?“

Odpovedal som: „Sestrička, prepáčte, ale to je akútny prípad, som lekár, ten pacient nemá žiadne známky respiračného ochorenia a potrebuje rýchlu pomoc.“

„Predpis je predpis. Najprv test!“ Stručne mi vysvetlila, ako to teraz chodí.

 

Medzitým z vedľajšej chodby prichádzal primár interného oddelenia s postaršou zdravotnou sestrou. Podľa gestikulácie bolo vidieť, že na oboch stranách bol adrenalín.

„Už som vám povedal, ak sa nedáte zaočkovať, prepustím vás,“ zachytil som z rozhovoru.

„Pán primár, ale proti ktorému variantu? Proti SARS-CoV-2, proti Delte, alebo Omikronu?“

„To je jedno. Musíte sa dať zaočkovať.“

„Ale veď médiá píšu, že očkovanie je dobrovoľné.“

„Dobrovoľné, nedobrovoľné, skoro všetci sa už dali zaočkovať.“

„Ale ja sa nedám.“

„Tak vás prepustím.“

„Dobre, pán primár, dovidenia.“ Sestra sa zvrtla na odchod, ale primár ju stihol zachytiť za rukáv.

„Počkajte, kam idete?!“

„Odchádzam.“

„Teraz?“

 „Hneď! Nebudem čakať, že ma vyhodíte zajtra, o týždeň alebo o mesiac. Nepotrebujem ani vaše peniaze.“

„A čo bude s pacientmi? Kvôli nim nemôžete odísť!“

Viac som z rozhovoru nepočul.

 

Áno. Nastúpila dilema. Etika. A ešte neviem čo. Ale keby bola hneď na začiatku tých nezmyselných opatrení takto konala aspoň polovica sestier a lekárov, tak chod nemocníc, starostlivosť o pacientov, ale i platy lekárov a sestier by sa boli vyriešili.

Ale tí, ktorí naplánovali tento cirkus, boli pripravenejší. Vedeli, poučení psychológmi, ktorí už roky pracujú na tom, ako najlepšie ovládnuť človeka, že rôzne metódy šírenia strachu a hlavne peniaze vyriešia všetko. Len treba určiť vhodnú sumu.

 

S priateľom som sa napokon nemohol ani rozlúčiť. Upadol do bezvedomia, odviezli ho na vozíku. Na oddelenie ma nepustili. Nemal som test a nebol som ani zaočkovaný.

(Vo Viedni, 26. januára 2022)

 

Martin Jančuška

::

Doktor medicíny Martin Jančuška, narodený 9. januára 1942 v Ľubietovej, pochádza z učiteľskej rodiny. Rodičia sa po vojne presťahovali do Bratislavy. Základnú školu navštevoval v Bratislave, maturoval v roku 1958 na Tehelnom poli. Lekársku fakultu Univerzity Komenského ukončil v roku 1964. Ako sekundárny lekár interného oddelenia pôsobil v Endokrinologickom ústave v Ľubochni, vo Vojenskej nemocnici v Ružomberku a Starej Ľubovni.

V auguste 1979 emigroval s rodinou do Rakúska. Päť mesiacov pracoval ako robotník v elektronickej firme Körting v Grödigu pri Salzburgu, od februára 1980 ako sekundárny lekár interného oddelenia St. Elisabeth Spital vo Viedni. Na jeseň toho istého roku bol menovaný za prednostu oddelenia intenzívnej starostlivosti ako internista – kardiológ a v tomto odbore pracoval až do odchodu na dôchodok. V roku 2003 spolu s Prof. Júliusom Rybákom a Dr. Phil. Ľubomírom Rašim založili v Liptovskom Mikuláši Spolok priateľov MUDr. Pavla Straussa.

Martin Jančuška okrem odborných medicínskych prác publikovaných v lekárskych periodikách publikoval články o kultúre v slovenských a rakúskych časopisoch. Ako konvertita prešiel zložitou cestou hľadania Pravdy. V roku 2008 mu vyšiel  vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov román Druhé prikázanie a v roku 2016 vo Vydavateľstve Pozsony / Pressburg / Bratislava kniha Príbehy a ozveny (krátke prózy a vieroučné sentencie).

::

Súvisiace články:

Lekári a stavovská česť

Návšteva

::

Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).