Martin Jančuška |
Volal mi priateľ. Obličkové kamene mu pripravili niekoľko bezsenných nocí
a táto bola jedna z tých najnemilosrdnejších. Od bolesti sa priam
škriabal po stene. Tí, ktorí to pretrpeli, vedia, o čom hovorím.
„Pracoval si v tom špitáli, nešiel by si
so mnou? Hádam mi pomôžu, aj keď nie som očkovaný,“ prosil ma.
Keď nastupoval do môjho auta, vedel som, koľká bije. Biela tvár a kropaje potu prezrádzali, že bolesti ho majú stále pevne v hrsti.
Na vrátnici nás nechceli bez testu pustiť,
márne som vysvetľoval, že som lekár, že pacient nemá žiadne klinické známky
covidového ochorenia a ide o akútny prípad. Neviem, ako by to bolo
dopadlo, keby na vrátnicu nebol prišiel môj bývalý kolega, s ktorým som
v nemocnici ešte pred rokom pracoval. Po krátkom vysvetlení sa obrátil
k vrátnikovi a povedal: „Zdvihnite rampu!“
V čakárni nebolo voľné miesto na sedenie,
ale jedna mladá slečna, vidiac môjho priateľa, ktorý ledva stál na nohách,
uvoľnila mu miesto. Po krátkej chvíli vyšla sestra. Chcel som jej vysvetliť,
o čo ide, ale prerušila môj monológ pohotovou otázkou: „Máte PCR test?“
Odpovedal som: „Sestrička, prepáčte, ale to
je akútny prípad, som lekár, ten pacient nemá žiadne známky respiračného
ochorenia a potrebuje rýchlu pomoc.“
„Predpis je predpis. Najprv test!“ Stručne mi
vysvetlila, ako to teraz chodí.
Medzitým z vedľajšej chodby prichádzal
primár interného oddelenia s postaršou zdravotnou sestrou. Podľa
gestikulácie bolo vidieť, že na oboch stranách bol adrenalín.
„Už som vám povedal, ak sa nedáte zaočkovať,
prepustím vás,“ zachytil som z rozhovoru.
„Pán primár, ale proti ktorému variantu? Proti
SARS-CoV-2, proti Delte, alebo Omikronu?“
„To je jedno. Musíte sa dať zaočkovať.“
„Ale veď médiá píšu, že očkovanie je dobrovoľné.“
„Dobrovoľné, nedobrovoľné, skoro všetci sa už
dali zaočkovať.“
„Ale ja sa nedám.“
„Tak vás prepustím.“
„Dobre, pán primár, dovidenia.“ Sestra sa
zvrtla na odchod, ale primár ju stihol zachytiť za rukáv.
„Počkajte, kam idete?!“
„Odchádzam.“
„Teraz?“
„Hneď!
Nebudem čakať, že ma vyhodíte zajtra, o týždeň alebo o mesiac.
Nepotrebujem ani vaše peniaze.“
„A čo bude s pacientmi? Kvôli nim
nemôžete odísť!“
Viac som z rozhovoru nepočul.
Áno. Nastúpila dilema. Etika. A ešte neviem
čo. Ale keby bola hneď na začiatku tých nezmyselných opatrení takto konala
aspoň polovica sestier a lekárov, tak chod nemocníc, starostlivosť
o pacientov, ale i platy lekárov a sestier by sa boli vyriešili.
Ale tí, ktorí naplánovali tento cirkus, boli
pripravenejší. Vedeli, poučení psychológmi, ktorí už roky pracujú na tom, ako
najlepšie ovládnuť človeka, že rôzne metódy šírenia strachu a hlavne
peniaze vyriešia všetko. Len treba určiť vhodnú sumu.
S priateľom som sa napokon nemohol
ani rozlúčiť. Upadol do bezvedomia, odviezli ho na vozíku. Na oddelenie ma
nepustili. Nemal som test a nebol som ani zaočkovaný.
(Vo Viedni, 26. januára 2022)
Martin Jančuška
::
Doktor medicíny Martin Jančuška, narodený 9.
januára 1942 v Ľubietovej, pochádza z učiteľskej rodiny. Rodičia sa po
vojne presťahovali do Bratislavy. Základnú školu navštevoval v Bratislave,
maturoval v roku 1958 na Tehelnom poli. Lekársku fakultu Univerzity
Komenského ukončil v roku 1964. Ako sekundárny lekár interného oddelenia
pôsobil v Endokrinologickom ústave v Ľubochni, vo Vojenskej nemocnici
v Ružomberku a Starej Ľubovni.
V auguste 1979 emigroval s rodinou do
Rakúska. Päť mesiacov pracoval ako robotník v elektronickej firme Körting
v Grödigu pri Salzburgu, od februára 1980 ako sekundárny lekár interného
oddelenia St. Elisabeth Spital vo Viedni. Na jeseň toho istého roku bol
menovaný za prednostu oddelenia intenzívnej starostlivosti ako internista –
kardiológ a v tomto odbore pracoval až do odchodu na dôchodok.
V roku 2003 spolu s Prof. Júliusom Rybákom a Dr. Phil. Ľubomírom
Rašim založili v Liptovskom Mikuláši Spolok priateľov MUDr. Pavla
Straussa.
Martin Jančuška okrem odborných medicínskych
prác publikovaných v lekárskych periodikách publikoval články
o kultúre v slovenských a rakúskych časopisoch. Ako konvertita
prešiel zložitou cestou hľadania Pravdy. V roku 2008 mu vyšiel vo
Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov román Druhé prikázanie
a v roku 2016 vo Vydavateľstve Pozsony / Pressburg / Bratislava kniha
Príbehy a ozveny (krátke prózy a vieroučné sentencie).
::
Súvisiace články:
::
Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).
Rakúsko patrí k štátom, kde sa koronavírusová hystéria prejavila najviac – hystéria umelo vyvolaná a následne hrubo zneužitá. Asi najhoršie (z krajín tzv. slobodného sveta) to bolo (a stále je) v Austrálii a Kanade, nasleduje Francúzsko, Taliansko a štáty strednej Európy (medzi nimi Slovensko).
OdpovedaťOdstrániť