Karol Dučák |
Asi každého katolíka, ktorý úprimne miluje svoju Cirkev, zarmútili výsledky sčítania obyvateľstva SR v roku 2021. Došlo k úbytku kresťanov na Slovensku a bolestivú stratu v podobe percentuálneho poklesu počtu veriacich zaznamenala aj Rímskokatolícka cirkev (zo 62,2 % v roku 2011 na 55,8 % v roku 2021), kým naopak Gréckokatolícka cirkev zaznamenala nepatrné zlepšenie (z 3,83 % v roku 2011 na 4 % v roku 2021). Ako celok však Katolícka cirkev zaznamenala percentuálny pokles počtu veriacich na Slovensku a rozbor príčin tohto javu bude zaiste predmetom rozsiahlejšieho výskumu. Mnohých však prekvapil ďalší fenomén: približne štvrtina obyvateľstva (23,8 %) sa neprihlásila k žiadnemu náboženskému vyznaniu (porov. postoj.sk).
Je to zaiste vysoké číslo, aj keď je zrejmé,
že nie všetci z tých, ktorí sa neprihlásili k žiadnemu náboženskému
vyznaniu, sú ateisti, ktorí neveria v Boha. Mnohí ľudia sa dnes riadia
heslom: Boh áno, cirkev nie. Dôvody môžu byť rôzne, ale v každom prípade
skutočnosť, že sa na tradične katolíckom Slovensku až štvrtina obyvateľstva
verejne neprihlási k žiadnemu náboženskému vyznaniu, neveští nič dobrého.
Natískajú sa otázky: Ako sa máme k takým
výsledkom postaviť? Prečo naša Katolícka cirkev už nepriťahuje masy Slovákov
takou silou ako v minulosti? Čo sa zmenilo? Zmenila sa naša Cirkev alebo
sa zmenil svet okolo nej? Zdá sa, že oboje.
Katolícka cirkev má silných vonkajších, ale aj vnútorných nepriateľov. Zbrane vonkajších nepriateľov Katolíckej
cirkvi sú čím ďalej, tým sofistikovanejšie. Už to nie je len fyzický teror, ale
svoju daň si vyberá systematická liberalizácia a sekularizácia
spoločnosti, na ktorej sa podieľajú nielen štruktúry slovenskej spoločnosti,
ale čoraz viac aj nadnárodné organizácie.
Vyslovene zhubnú rolu zohráva členstvo SR
v EÚ, ktoré popri nesporných pozitívach prináša aj nebezpečné hrozby pre
budúcnosť Slovenska. Povedzme si to otvorene: členstvo Slovenska v EÚ
ohrozuje kresťanské a národné korene Slovenska. Sexuálna revolúcia,
šíriaca sa k nám zo Západu už po celé desaťročia, prináša zlovestné
ovocie. Médiá, školstvo, štátne inštitúcie sú skrz-naskrz nasiaknuté
perverznosťou, frivolnosťou, pansexualizmom, gýčom, stratou úcty k rodine
ako základnej bunke ľudskej spoločnosti, podsúvaním nekresťanského spôsobu
spolužitia mimo kresťanského manželstva, neslýchaným úpadkom kultúry i
kvality vzdelávania.
Masmédiá v službách nadnárodných
spoločností často používajú rany pod pás, aby pošpinili kredit Katolíckej
cirkvi, ktorá je najspoľahlivejším zástancom Kristovej pozemskej misie. Držia
sa hesla: Udri pastiera a rozpŕchne sa stádo. Vedia, že ak chcú oslabiť
Cirkev, musia začať od duchovných pastierov. Preto musia nepriatelia Katolíckej
cirkvi čo najviac znevážiť katolícke duchovenstvo. Nechutné nafukovanie
prípadov pohlavného zneužívania detí kňazmi je len jednou z ciest ako
pošpiniť Katolícku cirkev, najušľachtilejšiu inštitúciu na tejto planéte.
Zaiste, nemôžeme úplne vylúčiť, že sa medzi
katolíckymi kňazmi vyskytnú aj zvrhlíci, ktorí sa dopúšťajú zločinov, ale ide
naozaj o výraznú menšinu. Aj u apoštolov pripadal na jedenástich
ušľachtilých nasledovníkov Krista jeden, ktorý zradil Kristovo učenie. Určite
aj v dnešnej Katolíckej cirkvi je počet nehodných kňazov nepatrným zlomkom
ušľachtilých nasledovníkov Krista.
Rozsiahle štatistické výskumy poukázali na
skutočnosť, že „sexuálneho zneužívania sa dopúšťali nielen katolícki kňazi, ale
aj protestantskí duchovní, židovskí rabíni a moslimskí imámovia. Omnoho
viac mladistvých však sexuálne zneužívali svetské osoby: učitelia,
psychológovia a tréneri športových klubov mladistvých. Tento problém
neobišiel ani osobnosti zo sveta kultúry. Mediálne veľmi známy je prípad Romana
Polanského, ktorý zneužil neplnoleté dievča vo veku iba trinásť rokov“ (priestornet.com).
Lenže práve prípady sexuálneho zneužívania zo
strany katolíckych kňazov sa nafukujú. Pritom výskum, uskutočnený v rôznych
krajinách, dokazuje, že priemerne z tisíc odsúdených pedofilov vo väzeniach je
„iba jeden (alebo ešte menej) kňaz, zvyčajne homosexuál“ (slovenskydohovorzarodinu.sk).
Zaráža však jedna skutočnosť. Ak sa objavia
informácie o pedofilnom kňazovi, médiá to so senzáciechtivosťou rozmažú,
ak sa však dokáže nevina kňaza, ktorý bol predtým nespravodlivo obvinený
z pedofílie, odbijú to krátkym suchým konštatovaním bez toho, aby sa
ospravedlnili za príkorie, ktoré nevinnému služobníkovi Božiemu spôsobili.
Nejednému kňazovi nepravdivé obvinenie zničilo
existenciu, ale to už predstaviteľom mediokracie ťažkosti nerobí. Pripomeňme si
aspoň zopár prípadov v minulosti. Stalo sa to napríklad jednému českému
kňazovi, ktorého 16-ročný miništrant obvinil zo sexuálneho obťažovania. Okresný
súd v Jeseníku, ktorý prípad prejednával, udelil kňazovi podmienečný
trest, ale tým pádom jeho duchovná dráha skončila. Čakala ho suspendácia
a nezamestnanosť. Napokon mohol byť rád, že s pomocou farníkov sa
mohol zamestnať aspoň ako robotník. Zlom v prípade nastal až keď mladík,
zrejme dohnaný výčitkami svedomia, priznal, že si obvinenie vymyslel (porov. lifenews.sk).
Dnes je, chvála Bohu, tento statočný kňaz rehabilitovaný a môže znovu vykonávať
dušpastierske povolanie, ale tých desať stratených rokov mu už nikto nenahradí
(idnes.cz).
Lenže nie všetci neprávom obvinení katolícki duchovní sa
dočkali očistenia svojho mena. Na Slovensku je všeobecne známy prípad biskupa
Milana Chautura, ktorý sa vlečie už celé roky bez akéhokoľvek výsledku.
Spomeňme aj neprávom odsúdeného arcibiskupa Pella, ktorý si musel odsedieť vo väzbe viac ako rok z vymeraného šesťročného trestu za čin, ktorý nespáchal. Účel v tomto prípade svätí prostriedky.
Ušetrený neostal ani staručký emeritný pápež Benedikt XVI., jeden z najväčších katolíckych teológov 20. a začiatku 21. storočia, proti ktorému sa rozbehla špinavá štvavá kampaň neraz aj zo strany ľudí, ktorí o sebe tvrdia, že sú katolíci. Na tieto nechutné praktiky zareagovala aj celkovo opatrná katolícka hierarchia. Emeritného pápeža sa zastal aj kardinál Duka (porov. apha.cz) a rovnaký postoj zaujali všetci českí a moravskí biskupi (porov. ceskenoviny.cz). Podobne sa zachovali aj slovenskí biskupi, ktorí v spoločnom liste vyjadrili emeritnému pápežovi Benediktovi XVI. podporu a blízkosť (porov. tkkbs.sk).
Hon na katolícku hierarchiu nadobudol nebývalé rozmery. Ako keby sa zabudlo na to, že v civilizovanej
spoločnosti musí platiť prezumpcia neviny! Odkedy sa v civilizovanom svete
uplatňuje rímske právo, platí: In dubio pro reo (V pochybnostiach v
prospech obvineného). Alebo inakšie: nedokázaná vina je dokázaná nevina!
Začína to nebezpečne pripomínať epochu
totality pred rokom 1989. Nedávno sa známy poľský kňaz Dariusz Oko, ktorý
upozorňuje na zvrhlé praktiky homoideológov, priznal: „Vyhrážajú sa mi smrťou,
že budem zavraždený ako kňaz Popiełuszko. To len ukazuje, s kým máme do
činenia. Ľuďom, ktorí klamú a vyhrážajú sa, treba sa postaviť na odpor,
aby nezaviedli totalitnú vládu“ (slovenskydohovorzarodinu.sk).
Mnohí sme si po Novembri 1989 mysleli, že časy
katolíckych mučeníkov sú nenávratne preč. Evidentne sme sa mýlili. Môžeme sa
dožiť toho, že ešte naša generácia zažije nové prenasledovanie Cirkvi.
Ale ak píšeme o úbytku veriacich v Katolíckej cirkvi na
Slovensku, nebolo by správne všetko zvaľovať len na vonkajších nepriateľov. Vinu na náraste
počtu ľudí, ktorí opúšťajú Katolícku cirkev, máme my všetci, ktorí sa
k nej hlásime.
Na túto skutočnosť poukazuje koncil slovami:
„Hoci totiž Katolícka cirkev dostala všetku od Boha zjavenú pravdu
a všetky prostriedky milosti, predsa jej členovia si nimi neslúžia
s potrebnou horlivosťou, takže tvár Cirkvi sa javí našim oddeleným bratom
i celému svetu menej žiarivou, a tým sa spomaľuje rast Božieho
kráľovstva. Preto sa všetci katolíci majú usilovať o kresťanskú
dokonalosť...“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio,
č. 4).
Inými slovami my, katolíci, sme často
spôsobovali a dodnes spôsobujeme pohoršenie v radoch nekatolíkov,
pretože nie sme dosť horliví a neusilujeme sa zo všetkých síl
o kresťanskú dokonalosť, takže nesieme spoluvinu na poblednutí žiarivej
krásy jedine pravej, apoštolskej Katolíckej cirkvi.
Je to zaiste nelichotivé vysvedčenie nielen
pre nás laikov, ale aj pre našich katolíckych biskupov a časť kňazov, ktorí
v zápase so sekularizačnými trendmi v spoločnosti nie sú dosť horliví a
priebojní. Celá Katolícka cirkev na čele s jej najvyššími predstaviteľmi
škandalózne zlyhala v súvislosti s opatreniami proti ochoreniu
covid-19. Súhlasiť s odopieraním sviatostí ľuďom, hľadajúcim pomoc, alebo so
zatváraním kostolov v čase, keď veriaci najviac potrebujú osobné
stretnutie s Bohom, nemožno nijako ospravedlniť.
Smelý postoj k problematike zaujal bývalý
prefekt Kongregácie pre náuku viery kardinál Gerhard Ludwig Müller, ktorý
podrobil súčasnú sanitárnu diktatúru ostrej kritike. V rozhovore, ktorý
poskytol pre National Catholic Register, sa venoval predovšetkým povinnému
očkovaniu a zatváraniu kostolov pre neočkovaných. Povinné očkovanie môže
podľa kardinála Müllera prikázať štát len v prípade „krajnej núdze“ pri
nevyhnutnom zachovaní troch základných podmienok: „Rozhodujúcim faktorom pri
rozhodovaní musí byť snaha o spoločné dobro, ktorá môže za určitých
okolností obmedziť a dokonca i zrušiť slobodu jednotlivca. Výroba
vakcíny musí byť etická. Zdravotné, psychologické, sociálne dôsledky
a vedľajšie účinky musia byť merateľné a zároveň musia byť primerané
očakávaným prínosom“ (rcmonitor.cz).
Podľa vyjadrenia kardinála mnohé subjekty
zneužívajú súčasnú situáciu na rozdeľovanie spoločnosti, hoci v čase
veľkej krízy by sa svetské i cirkevné autority mali usilovať
o súdržnosť. Je neprijateľné označovať ľudí s opačným názorom za
šíriteľov konšpiračných teórií či porušovateľov prikázania lásky
k blížnym. Kristovi služobníci v apoštolskej službe nesmú slúžiť
vládcom tohto sveta ako ich dvorania a propagandisti.
Zvlášť ostro sa kardinál vyhradil proti
nariadeniam povoľujúcim účasť na bohoslužbách len očkovaným alebo tým, ktorí
chorobu prekonali. Zatváranie kostolov a odopretie sviatostí ľuďom
hľadajúcim pomoc, kardinál odsúdil ostrými slovami: „Je to šokujúci dôkaz toho,
že sekularizácia a dechristianizácia myslenia už zasiahli
i pastierov Kristovho stáda. V tejto situácii by sme si my, biskupi,
mali spomenúť na príklad sv. Karola Boromejského a predovšetkým sa dať
viesť Ježišovým slovom: Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí za ovce svoj
život“ (rcmonitor.cz).
Úlohou biskupov je vysluhovať Eucharistiu
veriacim, nie im ju odopierať. Virtuálna účasť na svätej omši pred televíznou
obrazovkou nemôže nahradiť priamu fyzickú účasť na liturgii v spoločenstve
veriacich. Žiadny liek ani technický vynález nás nemôže zachrániť pred
neodvratnou pozemskou ani večnou smrťou. Len „chlieb, ktorý dáva Ježiš, je
liekom na večnú smrť, bez dátumom spotreby, pokrmom pre večný život. Kto je
tento chlieb, bude žiť naveky. A to je dôvod, prečo na začiatku druhého
storočia mohol biskup mučeník Ignác z Antiochie v svojom Liste cirkvi
v Efeze nazvať Eucharistiu liekom nesmrteľnosti“ (rcmonitor.cz).
Čo dodať nakoniec? Katolícka cirkev prežíva
krízu spôsobenú vonkajšími aj vnútornými nepriateľmi. Proti všetkým môžeme
a aj sme povinní bojovať. Slovom, písmom, argumentmi,
modlitbou, pôstom, predovšetkým však osobným príkladom vzorného života
katolíka. Aby naši nepriatelia zatúžili byť našimi bratmi a sestrami
v Kristu a aby sa rady katolíkov znovu rozširovali. Zaiste nie za
každú cenu. Radšej menej, ale horlivých katolíkov, ako širokú masovú základňu
vlažných veriacich. Toto majme neustále na pamäti.
Karol Dučák
::
Rozhovor s autorom:
Kríza západnej civilizácie korení v pýche a ignorancii katolíckeho učenia
::
Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).
Sekularizačné tendencie v spoločnosti sú veľmi silné. Vzdorovať a odolávať im môžeme upevňovaním našej kresťanskej-katolíckej identity a viery. Všetko ostatné je podružné, resp. druhoradé, alebo na to nemáme dosah.
OdpovedaťOdstrániť